.omnoho ľahšia je odpoveď na otázku, kto má na svedomí súčasnú debatu. Keď austrálsky historik Christopher Clark v roku 2012 vydal knihu The Sleepwalkers. How Europe Went to War in 1914, sám zrejme nedúfal, aký bude mať ohlas a úspech. The Sleepwalkers, teda „námesačníci“, boli odvtedy preložení do mnohých jazykov vrátane čínštiny a posledných päť mesiacov zaplavili knižný trh v Nemecku, kde sa predalo už 170-tisíc kusov.
Táto historická kniha sa vymyká z podobných svojím rozprávačským štýlom aj metodologickým prístupom. Aj Clarkovi kritici s obdivom priznávajú, že Austrálčan, ktorý podrobne prevetral aj ruské a srbské archívy, napísal prelomové dielo. Ešte nikto pred ním tak komplexne nerozobral predsudky, motívy, bezradnosť aj paranoju všetkých aktérov vrátanie reťazenia krokov, ktoré Európu uvrhli do vojny.
S Clarkovou knihou sa však s novou silou vrátil spor o interpretáciu, kto je hlavným vinníkom katastrofy z roku 1914.
.špinenie do vlastného hniezda
Podľa Clarka je vina rozložená na všetky zúčastnené strany, ktoré sa do nej nechali vtiahnuť ako námesačníci. Historik vlastne popiera tézu, že vojnu cieľavedome plánovalo cisárske Nemecko s ambíciou ovládnuť svet.
Najviac pobúrených reakcií však neprišlo z Veľkej Británie, kde Clark pôsobí ako profesor univerzity v Cambridgei, ale práve z Nemecka. Sám Clark v jednej diskusii konštatoval, že len tam čelí výčitke, že jeho kniha je „pronemecká“.
Tu však treba pochopiť nemecké myslenie. Ešte v 50. rokoch 20. storočia Nemci nevedeli, čo si počať s dedičstvom hitlerizmu. V diškurze historikov vtedy dominovali národne orientovaní konzervatívci, ktorí za príčinu druhej svetovej vojny vyhlasovali Versailleskú zmluvu – to ona podľa nich falošne pririekla Nemecku zodpovednosť za vojnu, potupila Nemcov a nahnala ich neskôr do náručia Hitlera.
Lenže potom prišiel historik Fritz Fischer, ktorý na začiatku 60. rokov zvalil hlavnú vinu za prvú svetovú vojnu na Nemcov a ich túžbu ovládnuť svet. Touto optikou bol Hitler len extrémnym vyústením už staršieho nemeckého príbehu. Konzervatívna pravica zúrila, ale Fischerovi napokon priala nová doba – v televíznej diskusii, kde sa sporil s konzervatívnymi historikmi, mu liberálne publikum aplaudovalo. Legendárny Rudolf Augstein s pôžitkom provokoval pravicu vetou: „Znovu si musím špiniť do vlastného hniezda“ a jeho Der Spiegel uverejnil kapitoly z Fischerovej revolučnej knihy. Pre začínajúce študentské hnutie, búriace sa voči generácii otcov, sa stal Fritz Fischer prirodzeným hrdinom.
Od 60. rokov sa tak postupne zmenilo historické sebavnímanie Nemcov. Jednak sa začalo obdivuhodné vyrovnávanie s nacizmom a holokaustom. A interpretácia, podľa ktorej nesú Nemci hlavnú vinu aj za prvú svetovú vojnu, sa ujala ako nový nemecký kánon.
.už sa netýrajme
Clarkova kniha teraz týmto nemeckým kánonom otriasla. Podobne ako v 60.rokoch uspel Fischer vďaka dobovej atmosfére, z rovnakých dôvodov sa darí Clarkovi v dnešnom Nemecku. Na jednej strane ho viacerí nemeckí historici kritizujú, že relativizuje nemeckú vinu a cisára Viliama II. vykresľuje ako šaša, ktorého netreba brať priveľmi vážne. Takisto mu vyčítajú, že kým Nemecko a Rakúsko-Uhorsko chráni, psiu hlavu nasadzuje Srbsku pre atentát Gavrila Principa na Františka Ferdinanda.
Ale na verejnej diskusii v Postupime neďaleko Berlína, kde Clark pred časom polemizoval so svojimi oponentmi, tlieskalo publikum Austrálčanovej teórii o námesačníkoch (tak ako 50 rokov dozadu tlieskalo Fischerovej verzii o nemeckej vine).
Najmä pravicová tlač privítala čiastočné odkliatie Nemecka. Ale aj Der Spiegel, ktorý už dnes spolu s Clarkom tvrdí: Nemci nesú vinu, ale nie väčšiu než ostatní.
Štyria mladší nemeckí historici (D. Geppert, S. Neitzel, C. Stephan a T. Weber) zašli ďalej. Minulý mesiac pre Die Welt zdôvodnili, prečo by najnovšie výsledky historického bádania mali viesť k prehodnoteniu základov európskej integrácie. Ako uviedli, predstava, že Nemecko treba spútať v rámci Európskej únie, aby už nemohlo privodiť Európe tretie nešťastie, sa ukazuje ako falošne pestovaná fikcia. „EÚ alebo vojna, to je falošná alternatíva,“ napísali doslova. Tieto vety by v Nemecku nedávno pôsobili nemiestne, eurokríza a rastúce pochybnosti o projekte menovej únie však spôsobili, že sú súčasťou normálnej diskusie.
A my, malé štátiky v strednej Európe, sa môžeme rozhodnúť, či Nemcom po ich dlhom povojnovom sebabičovaní doprajeme nové sebavedomie, alebo sa ho budeme trochu báť.
Táto historická kniha sa vymyká z podobných svojím rozprávačským štýlom aj metodologickým prístupom. Aj Clarkovi kritici s obdivom priznávajú, že Austrálčan, ktorý podrobne prevetral aj ruské a srbské archívy, napísal prelomové dielo. Ešte nikto pred ním tak komplexne nerozobral predsudky, motívy, bezradnosť aj paranoju všetkých aktérov vrátanie reťazenia krokov, ktoré Európu uvrhli do vojny.
S Clarkovou knihou sa však s novou silou vrátil spor o interpretáciu, kto je hlavným vinníkom katastrofy z roku 1914.
.špinenie do vlastného hniezda
Podľa Clarka je vina rozložená na všetky zúčastnené strany, ktoré sa do nej nechali vtiahnuť ako námesačníci. Historik vlastne popiera tézu, že vojnu cieľavedome plánovalo cisárske Nemecko s ambíciou ovládnuť svet.
Najviac pobúrených reakcií však neprišlo z Veľkej Británie, kde Clark pôsobí ako profesor univerzity v Cambridgei, ale práve z Nemecka. Sám Clark v jednej diskusii konštatoval, že len tam čelí výčitke, že jeho kniha je „pronemecká“.
Tu však treba pochopiť nemecké myslenie. Ešte v 50. rokoch 20. storočia Nemci nevedeli, čo si počať s dedičstvom hitlerizmu. V diškurze historikov vtedy dominovali národne orientovaní konzervatívci, ktorí za príčinu druhej svetovej vojny vyhlasovali Versailleskú zmluvu – to ona podľa nich falošne pririekla Nemecku zodpovednosť za vojnu, potupila Nemcov a nahnala ich neskôr do náručia Hitlera.
Lenže potom prišiel historik Fritz Fischer, ktorý na začiatku 60. rokov zvalil hlavnú vinu za prvú svetovú vojnu na Nemcov a ich túžbu ovládnuť svet. Touto optikou bol Hitler len extrémnym vyústením už staršieho nemeckého príbehu. Konzervatívna pravica zúrila, ale Fischerovi napokon priala nová doba – v televíznej diskusii, kde sa sporil s konzervatívnymi historikmi, mu liberálne publikum aplaudovalo. Legendárny Rudolf Augstein s pôžitkom provokoval pravicu vetou: „Znovu si musím špiniť do vlastného hniezda“ a jeho Der Spiegel uverejnil kapitoly z Fischerovej revolučnej knihy. Pre začínajúce študentské hnutie, búriace sa voči generácii otcov, sa stal Fritz Fischer prirodzeným hrdinom.
Od 60. rokov sa tak postupne zmenilo historické sebavnímanie Nemcov. Jednak sa začalo obdivuhodné vyrovnávanie s nacizmom a holokaustom. A interpretácia, podľa ktorej nesú Nemci hlavnú vinu aj za prvú svetovú vojnu, sa ujala ako nový nemecký kánon.
.už sa netýrajme
Clarkova kniha teraz týmto nemeckým kánonom otriasla. Podobne ako v 60.rokoch uspel Fischer vďaka dobovej atmosfére, z rovnakých dôvodov sa darí Clarkovi v dnešnom Nemecku. Na jednej strane ho viacerí nemeckí historici kritizujú, že relativizuje nemeckú vinu a cisára Viliama II. vykresľuje ako šaša, ktorého netreba brať priveľmi vážne. Takisto mu vyčítajú, že kým Nemecko a Rakúsko-Uhorsko chráni, psiu hlavu nasadzuje Srbsku pre atentát Gavrila Principa na Františka Ferdinanda.
Ale na verejnej diskusii v Postupime neďaleko Berlína, kde Clark pred časom polemizoval so svojimi oponentmi, tlieskalo publikum Austrálčanovej teórii o námesačníkoch (tak ako 50 rokov dozadu tlieskalo Fischerovej verzii o nemeckej vine).
Najmä pravicová tlač privítala čiastočné odkliatie Nemecka. Ale aj Der Spiegel, ktorý už dnes spolu s Clarkom tvrdí: Nemci nesú vinu, ale nie väčšiu než ostatní.
Štyria mladší nemeckí historici (D. Geppert, S. Neitzel, C. Stephan a T. Weber) zašli ďalej. Minulý mesiac pre Die Welt zdôvodnili, prečo by najnovšie výsledky historického bádania mali viesť k prehodnoteniu základov európskej integrácie. Ako uviedli, predstava, že Nemecko treba spútať v rámci Európskej únie, aby už nemohlo privodiť Európe tretie nešťastie, sa ukazuje ako falošne pestovaná fikcia. „EÚ alebo vojna, to je falošná alternatíva,“ napísali doslova. Tieto vety by v Nemecku nedávno pôsobili nemiestne, eurokríza a rastúce pochybnosti o projekte menovej únie však spôsobili, že sú súčasťou normálnej diskusie.
A my, malé štátiky v strednej Európe, sa môžeme rozhodnúť, či Nemcom po ich dlhom povojnovom sebabičovaní doprajeme nové sebavedomie, alebo sa ho budeme trochu báť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.