Potichu si opakuje: „Je voudrais une bière...Je voudrais une bière...Je voudrais une bière." (Dal by som si pivo.) Pristúpi k baru, oči sa mu stretnú s barmanovým pohľadom a vyhlási: „Je m'appelle une bière!“ (Volám sa pivo!) Barman ani okom nemihne, usmeje sa a zareaguje... perfektnou angličtinou. „Zdravím, pán Pivo, čo si dáte?“ Tak sa začal ľúbostný románik Petra Turnleyho nielen s francúzskou kultúrou, ale aj s La Brasserie de l'Isle Saint-Louis.
Petra mám to potešenie poznať vyše tridsať rokov. Pracovali sme spolu v Newsweeku a máme z tých pozoruhodných rokov na konte zopár pozoruhodných príbehov. Jeho žurnalistická práca bola vždy vynikajúca. A to je čo povedať, keď si zvážime, aké témy spracúval. No verte mi, je fakt dobrý!
Cesty ho zaviedli do vyše deväťdesiatich krajín a reportoval zo všetkého možného, od pádu Berlínskeho múru až po pád Dvojičiek jedenásteho septembra. Pridajte Irak, Afganistan, Bosnu, blízkovýchodný konflikt, Čečensko, Rwandu, a získate lepšiu predstavu. Bol, skrátka, vyťažený. Turnley fotil Baracka Obamu, Michaila Gorbačova, Nelsona Mandelu, Jásira Arafata, princeznú Dianu aj pápeža Jána Pavla II., a to menujem len niekoľkých. Dohromady má na konte 43 obálok Newsweeku.
Okrem toho sa mu podarilo meniť s dobou a zostávať vitálnym, aktívnym aj na stále sa transformujúcom trhu. Veľmi dobre rozumie fotografickému biznisu a svoju lásku k „pravému momentu“ mu dokázal prispôsobiť, hoci ju nikdy nezapredal. Jeho filozofia je prostá: „Všade na svete sú veci, ktoré majú ľudia spoločné, významnejšie ako tie, ktoré ich od seba odlišujú.“
Keď teraz vychádza jeho nová kniha Francúzsky bozk – ľúbostný list Parížu , zdalo sa mi to ako vhodná chvíľa nazrieť do tohto mierneho, no neúprosne pracovitého Američana v Paríži.
.peter Turnley je pravý a zamilovaný Američan v Paríži
.do Paríža si sa presťahoval v mladom veku a stále tam bývaš. Prečo práve Paríž? Ako ťa tamojší život ovplyvnil ako umelca aj fotožurnalistu?
Do Paríža som prišiel v roku 1975 a od prvého dňa to bolo ako emocionálne povznášajúca revolúcia v mojom živote. Francúzština mi znela ako hudba a zapísal som sa do intenzívneho programu vyučovania francúzskeho jazyka a civilizácie na Sorbonne. Doobeda som mával hodiny francúzštiny, poobede som si sám nariadil disciplinovane vytvoriť fotografickú esej o starých kaviarňach v Le Marais, čo bola veľmi obľúbená robotnícka štvrť vo štvrtom arrondissemente Paríža, kde dodnes bývam.
Obrazový editor New York Times mi povedal, že v laboratóriu zvanom Picto vyrobili slávne fotoreprodukcie Cartiera-Bressona. Na jar roku 1976 som tam zašiel. Videl som mužov a ženy v bielych plášťoch, ako diskutujú o odtieňoch sivej farby na reprodukciách Cartierových-Bressonových fotografií, ktoré mali rozložené na stole. V tej chvíli som sa rozhodol, že sa chcem zúčastniť na tomto zážitku. Nikdy som fotografovanie neštudoval, ani som veľmi neveril, že by zo mňa mohol byť fotograf, ale povedal som si, že toto laboratórium a jeho atmosféra je miesto, kde sa môžem niečo cenné naučiť.
Treba však poznamenať, že to bola zlatá éra francúzskych a medzinárodných fotoagentúr. Prebiehali búrlivé roky politických zmien, revolúcia v Iráne, koniec vietnamskej vojny, vrcholila studená vojna, v Poľsku sa aktivizovala Solidarita, stále prebiehala vojna v Bejrúte, a to je len zopár udalostí. Fotožurnalistické dielo mnohých významných medzinárodných fotografov ma veľmi inšpirovalo a začal sa vo mne ozývať nástojčivý hlas, ktorý ma vyzýval, aby som cestoval po svete.
Nikdy som fotografovanie neštudoval a ani som veľmi neveril, že sa zo mňa stane fotograf.
.po mnoho rokov, ktoré sme strávili ako spolupracovníci, si bol zmluvným fotografom Newsweeku, kde som tiež 17 rokov pracoval. Viem, že toto bude ťažká otázka, ale mohol by si vymenovať len niekoľko najlepších momentov svojej práce pre Newsweek?
V roku 1981, keď som v Paríži skončil štúdium politológie, zatelefonoval som vynikajúcemu francúzskemu fotografovi Robertovi Doisneauovi – chcel som sa len stretnúť s jedným z mojich hrdinov. Súhlasil, že sa so mnou zíde v jednej kaviarni pred vernisážou výstavy. Pozrel si moje obrázky a spýtal sa ma, či nechcem byť jeho asistentom. Prikývol som, samozrejme. Denne som začal dochádzať do jeho ateliéru, kde som mu asistoval, a onedlho som začal získavať zákazky pre noviny a časopisy ako New York Times, Time, Newsweek a zopár francúzskych periodík. V rokoch 1981 až 1984 som fotografoval väčšinu vecí pre parížsku redakciu New York Times, a to som bol stále na voľnej nohe.
Krátko predtým, ako som začal pracovať v roku 1984 na jednom zadaní pre Newsweek, sa stala tragédia: dvaja redakční fotografi zahynuli, keď pre časopis fotografovali vojnový konflikt. Keď som prijal zmluvu s Newsweekom, veľmi dobre som si uvedomoval ,že je to smrteľne vážna robota. Okrem toho som zistil, že nikto v Newsweeku ma nikdy priamo nepošle do vojnovej zóny – musím sa sám ponúknuť, že tam pôjdem. Prácu pre Newsweek – a možnosť stretnúť ľudí, ktorí tam vtedy pracovali, nielenže zasvätili život podávaniu správ zo sveta, ale mnohí z nich za to naozaj život položili – dodnes považujem za najvyššiu česť.
Len málokedy som na fotografovanie odchádzal bez toho, aby som pobozkal stenu v mojom byte a s malou dušičkou dúfal, že sa vrátim živý. Za posledných tridsať rokov som fotografoval väčšinu konfliktov: izraelsko-palestínsky konflikt, vojnu v Zálive, Irak, Afganistan, Kosovo, Bosnu, Rwandu, Somálsko, Čečensko, Severné Írsko, Haiti a rozhodne aj iné. Nikdy som s editormi veľa nehovoril o emóciách a nebezpečenstvách, aké sa s takouto prácou správajú, a ani som nemusel. Vždy medzi nami panovala istá nevyslovená vzájomná úcta a dôvera, ktoré si naveky cením.
Nemám rád, keď sa hovorí, že niet záberu, pre ktorý by stálo za to zomrieť. Akoby z neho vyplývalo, že ľudia si môžu vybrať vlastný osud. A zároveň to vyjadruje neúctu k ľuďom, ktorí naozaj pri reportáži z vojnových konfliktov položili život. Mám obrovské šťastie, že som dodnes prežil, a som vďačný za všetky príležitosti, ktoré som dostal. Veľmi ma dojíma odvaha toľkých mojich priateľov a kolegov, ktorí neprežili, keď sa pokúšali komunikovať realitu našej doby svetu. Som presvedčený, že sú isté životné námety, pre ktoré stojí za to, aspoň pre nás fotografov, žiť!
Nemám rád, keď sa hovorí, že niet záberu, pre ktorý by stálo za to zomrieť.
.za svoju kariéru si vytvoril veľa kníh a tú najnovšiu, Francúzsky bozk – ľúbostný list Parížu, si si vydal sám, a teraz sa dá zakúpiť na tvojej internetovej stránke. Skús našim čitateľom priblížiť, čo od nej môžu očakávať.
Moja nová kniha, Francúzsky bozk – ľúbostný list Parížu je vyjadrením momentov lásky v Paríži, momentov, ktoré som pozoroval a ktoré som si obľúbil v mojom adoptívnom domove za štyri dekády, ktoré som tam strávil. Precestoval som celý svet a s istotou môžem povedať, že nikde na zemi nevidieť romantiku, lásku, nehu a náklonnosť vyjadrené tak voľne a tak často ako na uliciach, brehoch rieky, v kaviarňach, reštauráciách a parkoch Paríža. Paríž je svetovou metropolou lásky! Mal som obrovské šťastie, že som ako blízkych priateľov a mentorov spoznal mnohých fotografov, ktorí vyjadrili romantické a humanistické stránky života v tomto meste, aké bolo v minulosti. Odkedy som do Paríža prvý raz prišiel, usiloval som sa stretnúť s mojimi hrdinami, ktorí vytvorili nesmrteľné fotografie Paríža v dvadsiatom storočí. Boli medzi nimi Henri Cartier-Bresson, Robert Doisneau, Edouard Boubat, André Kertész, Willy Ronis aj iní. A všetci títo ľudia ma svojím pohľadom naučili, že ako vizuálni komunikátori nepotrebujeme svet opäť vynachádzať, musíme ho len vidieť a cítiť poéziu a mágiu toho, čo je okolo nás.
Edouard Boubat mi raz nad popoludňajším drinkom povedal: „Peter, ak budeš mať oči a srdce otvorené, na rohu každej ulice ťa čaká darček.“ Desaťročia už kráčam po parížskych uliciach a bol som svedkom prekrásnych vyjadrení lásky a romantiky, ktoré tu vídať všade a v každej dennej dobe. Do značnej miery je to aj dnes tak ako v minulosti. Moja kniha má tú česť, že môže ďalej zoznamovať ostatných s živým, dynamickým výrazom vznešenej krásy Paríža. Všadeprítomné ľúbostné scény sú jedným z dôvodov, prečo som v tomto meste vždy nachádzal rovnováhu pre svoje srdce aj svoje emócie – najmä po návrate z konfliktov a od pohľadov na ľudské utrpenie po celom svete. Táto nová kniha predstavuje môj súkromný ľúbostný list mestu, ktoré sa dotklo môjho srdca, ktoré ma inšpirovalo, lebo dokáže krásne vyjadriť, aký úžasný vie byť život.
James K. Colton je americký obrazový editor a publicista. Za posledné štyri desaťročia pracoval pre časopisy ako Sports Illustrated, Newsweek či predsedal porote World Press Photo. Je držiteľom viacerých prestížnych ocenení.
Celý rozhovor si môžete prečítať na internetovej stránke organizácie amerických vizuálnych žurnalistov nppa.org
Petra mám to potešenie poznať vyše tridsať rokov. Pracovali sme spolu v Newsweeku a máme z tých pozoruhodných rokov na konte zopár pozoruhodných príbehov. Jeho žurnalistická práca bola vždy vynikajúca. A to je čo povedať, keď si zvážime, aké témy spracúval. No verte mi, je fakt dobrý!
Cesty ho zaviedli do vyše deväťdesiatich krajín a reportoval zo všetkého možného, od pádu Berlínskeho múru až po pád Dvojičiek jedenásteho septembra. Pridajte Irak, Afganistan, Bosnu, blízkovýchodný konflikt, Čečensko, Rwandu, a získate lepšiu predstavu. Bol, skrátka, vyťažený. Turnley fotil Baracka Obamu, Michaila Gorbačova, Nelsona Mandelu, Jásira Arafata, princeznú Dianu aj pápeža Jána Pavla II., a to menujem len niekoľkých. Dohromady má na konte 43 obálok Newsweeku.
Okrem toho sa mu podarilo meniť s dobou a zostávať vitálnym, aktívnym aj na stále sa transformujúcom trhu. Veľmi dobre rozumie fotografickému biznisu a svoju lásku k „pravému momentu“ mu dokázal prispôsobiť, hoci ju nikdy nezapredal. Jeho filozofia je prostá: „Všade na svete sú veci, ktoré majú ľudia spoločné, významnejšie ako tie, ktoré ich od seba odlišujú.“
Keď teraz vychádza jeho nová kniha Francúzsky bozk – ľúbostný list Parížu , zdalo sa mi to ako vhodná chvíľa nazrieť do tohto mierneho, no neúprosne pracovitého Američana v Paríži.
.peter Turnley je pravý a zamilovaný Američan v Paríži
.do Paríža si sa presťahoval v mladom veku a stále tam bývaš. Prečo práve Paríž? Ako ťa tamojší život ovplyvnil ako umelca aj fotožurnalistu?
Do Paríža som prišiel v roku 1975 a od prvého dňa to bolo ako emocionálne povznášajúca revolúcia v mojom živote. Francúzština mi znela ako hudba a zapísal som sa do intenzívneho programu vyučovania francúzskeho jazyka a civilizácie na Sorbonne. Doobeda som mával hodiny francúzštiny, poobede som si sám nariadil disciplinovane vytvoriť fotografickú esej o starých kaviarňach v Le Marais, čo bola veľmi obľúbená robotnícka štvrť vo štvrtom arrondissemente Paríža, kde dodnes bývam.
Obrazový editor New York Times mi povedal, že v laboratóriu zvanom Picto vyrobili slávne fotoreprodukcie Cartiera-Bressona. Na jar roku 1976 som tam zašiel. Videl som mužov a ženy v bielych plášťoch, ako diskutujú o odtieňoch sivej farby na reprodukciách Cartierových-Bressonových fotografií, ktoré mali rozložené na stole. V tej chvíli som sa rozhodol, že sa chcem zúčastniť na tomto zážitku. Nikdy som fotografovanie neštudoval, ani som veľmi neveril, že by zo mňa mohol byť fotograf, ale povedal som si, že toto laboratórium a jeho atmosféra je miesto, kde sa môžem niečo cenné naučiť.
Treba však poznamenať, že to bola zlatá éra francúzskych a medzinárodných fotoagentúr. Prebiehali búrlivé roky politických zmien, revolúcia v Iráne, koniec vietnamskej vojny, vrcholila studená vojna, v Poľsku sa aktivizovala Solidarita, stále prebiehala vojna v Bejrúte, a to je len zopár udalostí. Fotožurnalistické dielo mnohých významných medzinárodných fotografov ma veľmi inšpirovalo a začal sa vo mne ozývať nástojčivý hlas, ktorý ma vyzýval, aby som cestoval po svete.
Nikdy som fotografovanie neštudoval a ani som veľmi neveril, že sa zo mňa stane fotograf.
.po mnoho rokov, ktoré sme strávili ako spolupracovníci, si bol zmluvným fotografom Newsweeku, kde som tiež 17 rokov pracoval. Viem, že toto bude ťažká otázka, ale mohol by si vymenovať len niekoľko najlepších momentov svojej práce pre Newsweek?
V roku 1981, keď som v Paríži skončil štúdium politológie, zatelefonoval som vynikajúcemu francúzskemu fotografovi Robertovi Doisneauovi – chcel som sa len stretnúť s jedným z mojich hrdinov. Súhlasil, že sa so mnou zíde v jednej kaviarni pred vernisážou výstavy. Pozrel si moje obrázky a spýtal sa ma, či nechcem byť jeho asistentom. Prikývol som, samozrejme. Denne som začal dochádzať do jeho ateliéru, kde som mu asistoval, a onedlho som začal získavať zákazky pre noviny a časopisy ako New York Times, Time, Newsweek a zopár francúzskych periodík. V rokoch 1981 až 1984 som fotografoval väčšinu vecí pre parížsku redakciu New York Times, a to som bol stále na voľnej nohe.
Krátko predtým, ako som začal pracovať v roku 1984 na jednom zadaní pre Newsweek, sa stala tragédia: dvaja redakční fotografi zahynuli, keď pre časopis fotografovali vojnový konflikt. Keď som prijal zmluvu s Newsweekom, veľmi dobre som si uvedomoval ,že je to smrteľne vážna robota. Okrem toho som zistil, že nikto v Newsweeku ma nikdy priamo nepošle do vojnovej zóny – musím sa sám ponúknuť, že tam pôjdem. Prácu pre Newsweek – a možnosť stretnúť ľudí, ktorí tam vtedy pracovali, nielenže zasvätili život podávaniu správ zo sveta, ale mnohí z nich za to naozaj život položili – dodnes považujem za najvyššiu česť.
Len málokedy som na fotografovanie odchádzal bez toho, aby som pobozkal stenu v mojom byte a s malou dušičkou dúfal, že sa vrátim živý. Za posledných tridsať rokov som fotografoval väčšinu konfliktov: izraelsko-palestínsky konflikt, vojnu v Zálive, Irak, Afganistan, Kosovo, Bosnu, Rwandu, Somálsko, Čečensko, Severné Írsko, Haiti a rozhodne aj iné. Nikdy som s editormi veľa nehovoril o emóciách a nebezpečenstvách, aké sa s takouto prácou správajú, a ani som nemusel. Vždy medzi nami panovala istá nevyslovená vzájomná úcta a dôvera, ktoré si naveky cením.
Nemám rád, keď sa hovorí, že niet záberu, pre ktorý by stálo za to zomrieť. Akoby z neho vyplývalo, že ľudia si môžu vybrať vlastný osud. A zároveň to vyjadruje neúctu k ľuďom, ktorí naozaj pri reportáži z vojnových konfliktov položili život. Mám obrovské šťastie, že som dodnes prežil, a som vďačný za všetky príležitosti, ktoré som dostal. Veľmi ma dojíma odvaha toľkých mojich priateľov a kolegov, ktorí neprežili, keď sa pokúšali komunikovať realitu našej doby svetu. Som presvedčený, že sú isté životné námety, pre ktoré stojí za to, aspoň pre nás fotografov, žiť!
Nemám rád, keď sa hovorí, že niet záberu, pre ktorý by stálo za to zomrieť.
.za svoju kariéru si vytvoril veľa kníh a tú najnovšiu, Francúzsky bozk – ľúbostný list Parížu, si si vydal sám, a teraz sa dá zakúpiť na tvojej internetovej stránke. Skús našim čitateľom priblížiť, čo od nej môžu očakávať.
Moja nová kniha, Francúzsky bozk – ľúbostný list Parížu je vyjadrením momentov lásky v Paríži, momentov, ktoré som pozoroval a ktoré som si obľúbil v mojom adoptívnom domove za štyri dekády, ktoré som tam strávil. Precestoval som celý svet a s istotou môžem povedať, že nikde na zemi nevidieť romantiku, lásku, nehu a náklonnosť vyjadrené tak voľne a tak často ako na uliciach, brehoch rieky, v kaviarňach, reštauráciách a parkoch Paríža. Paríž je svetovou metropolou lásky! Mal som obrovské šťastie, že som ako blízkych priateľov a mentorov spoznal mnohých fotografov, ktorí vyjadrili romantické a humanistické stránky života v tomto meste, aké bolo v minulosti. Odkedy som do Paríža prvý raz prišiel, usiloval som sa stretnúť s mojimi hrdinami, ktorí vytvorili nesmrteľné fotografie Paríža v dvadsiatom storočí. Boli medzi nimi Henri Cartier-Bresson, Robert Doisneau, Edouard Boubat, André Kertész, Willy Ronis aj iní. A všetci títo ľudia ma svojím pohľadom naučili, že ako vizuálni komunikátori nepotrebujeme svet opäť vynachádzať, musíme ho len vidieť a cítiť poéziu a mágiu toho, čo je okolo nás.
Edouard Boubat mi raz nad popoludňajším drinkom povedal: „Peter, ak budeš mať oči a srdce otvorené, na rohu každej ulice ťa čaká darček.“ Desaťročia už kráčam po parížskych uliciach a bol som svedkom prekrásnych vyjadrení lásky a romantiky, ktoré tu vídať všade a v každej dennej dobe. Do značnej miery je to aj dnes tak ako v minulosti. Moja kniha má tú česť, že môže ďalej zoznamovať ostatných s živým, dynamickým výrazom vznešenej krásy Paríža. Všadeprítomné ľúbostné scény sú jedným z dôvodov, prečo som v tomto meste vždy nachádzal rovnováhu pre svoje srdce aj svoje emócie – najmä po návrate z konfliktov a od pohľadov na ľudské utrpenie po celom svete. Táto nová kniha predstavuje môj súkromný ľúbostný list mestu, ktoré sa dotklo môjho srdca, ktoré ma inšpirovalo, lebo dokáže krásne vyjadriť, aký úžasný vie byť život.
James K. Colton je americký obrazový editor a publicista. Za posledné štyri desaťročia pracoval pre časopisy ako Sports Illustrated, Newsweek či predsedal porote World Press Photo. Je držiteľom viacerých prestížnych ocenení.
Celý rozhovor si môžete prečítať na internetovej stránke organizácie amerických vizuálnych žurnalistov nppa.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.