Spojené štáty vyšli z druhej svetovej vojny ako najsilnejšia veľmoc a ako jediné vlastnili atómovú bombu. Vzťahy so Sovietskym zväzom, bývalým vojnovým spojencom, sa postupne zhoršovali. Keď štyri roky po vojne svoju atómovú bombu odpálil aj ZSSR, z bývalých spojencov sa stávali čoraz otvorenejší nepriatelia.
V roku 1951 vytiahli USA ďalší tromf: bombu, ktorá využívala jadrovú fúziu. Sovieti kontrovali o dva roky neskôr. Sila takejto bomby je niekoľko stonásobne väčšia ako mali bomby, ktoré zničili Hirošimu a Nagasaki. Otázka, či nepriateľ bombu má, respektíve kedy ju bude mať, sa zmenila na ešte desivejšiu: „Koľko ich má?“ Začali sa hrozivé preteky a v hre bolo zničenie celej ľudskej civilizácie.
Nenávisť a strach z možného jadrového konfliktu ovládli americkú verejnú mienku. Keď sa 4. októbra 1957 ozvalo z kozmu pípanie sovietskej družice Sputnik 1, dostalo sebavedomie Američanov ďalší úder. Správa o Sputniku zaplnila prvé strany novín.
V sovietskej tlači sa o Sputniku objavila len malá oficiálna správa. Z reakcií americkej tlače si však sovietsky vodca Nikita Chruščov veľmi rýchlo uvedomil, že dostal do rúk ohromnú propagandistickú zbraň, ktorú až do konca svojej politickej kariéry v roku 1964 naplno využíval.
Okrem prekonania ďalšej z hraníc ľudských možností niesol Američanom Sputnik aj iné, desivejšie posolstvo: „Nielenže máme bombu, ale máme prostriedok, ako ju dostať na vaše územie.“ Verejnosť žiadala odpoveď. Tá prišla 31. januára 1958 a médiá odštartovali kozmické preteky. Skutočne sa začali práve vtedy? Americká administratíva mala veľmi dobré informácie o reálnej situácii a hystéria, ktorú rozpútala tlač, jej nakoniec pomohla. Takže kedy sa skutočne začali kozmické preteky?
.rakety
Začiatkom 20. storočia publikovali nezávisle od seba najprv Rus Konstantin Ciolkovskij a potom Američan Robert Goddard práce o pohybe rakiet v kozmickom priestore a prekonaní zemskej príťažlivosti. Podľa Ciolkovského závisí rýchlosť rakety od rýchlosti plynov vytekajúcich z trysky a pomeru medzi okamžitou a počiatočnou hmotnosťou rakety. Pomer štartovacej hmotnosti a hmotnosti prázdnej rakety sa na jeho počesť volá Ciolkovského číslo a vyjadruje kvalitu konštrukcie rakety. O Ciolkovského myšlienky však vtedy nemal nikto záujem.
Goddard mal viac šťastia. Jeho práce si všimla armáda, ktorá prejavila záujem o vojenské využitie rakiet. V roku 1919 publikoval Goddard prácu, v ktorej vyslovil predpoklad, že jediným možným prostriedkom na cestu do vesmíru bude raketa poháňaná kvapalným vodíkom a kyslíkom. Dňa 16. marca 1926 uskutočnil prvý let rakety s kvapalinovým motorom. Raketa doletela do vzdialenosti 56 metrov a dosiahla výšku asi 12 metrov.
Podobne postupovala v Sovietskom zväze skupina GIRD, založená 15. septembra 1931. Prvým vedúcim tejto skupiny bol Fridrich Cander. Po jeho smrti v roku 1932 prevzal nakrátko jeho miesto neskorší líder sovietskeho vesmírneho programu Sergej Koroljov. Keď 17. augusta 1933 vzlietla prvá sovietska kvapalinová raketa, dosiahla výšku asi 400 metrov. Skupina GIRD sa niekoľkokrát reorganizovala a nakoniec sa kompletne začlenila do vedecko-výskumných zložiek vojenského leteckého priemyslu.
Najďalej sa však kozmický výskum v medzivojnovom období dostal v Nemecku. V roku 1923 vznikla Spoločnosť pre kozmické lety. V roku 1929 vstúpil do tejto spoločnosti sedemnásťročný Wernher von Braun. V lete 1932 generálny štáb nemeckej armády vymenoval do funkcie veliteľa výskumnej stanice West pri Kummersdorfe kapitána Waltera Dornbergera. To bol začiatok moderného vývoja vojenských rakiet v Nemecku.
Kummersdorf čoskoro prestal vyhovovať, a tak sa začala výstavba nového strediska v Peenemünde. Najznámejším výsledkom práce tohto strediska bola raketa A-4, známa skôr pod propagandistickým názvom V-2 (Vergeltungswaffe 2). Práce na tejto rakete sa začali v roku 1939. Prvý, neúspešný štart sa uskutočnil 13. júna 1942. Úspešný bol až štvrtý štart 3. októbra 1942. Raketa vtedy preletela takmer 200 km. Od 8. septembra 1944 do konca vojny odpálili Nemci na Londýn 1 358 striel V-2, ktoré zabili 2 754 ľudí. A 1 610 striel V-2 zasiahlo belgické Antverpy. Aj keď boli vojenské výsledky tejto rakety slabé a mala skôr propagandistický význam, bolo jasné, že sa na scéne objavila nová zbraň s obrovským potenciálom.
Spojenci niekoľkokrát bombardovali Peenemünde, čo bolo v tom čase jediné, čo sa dalo proti týmto novým zbraniam podniknúť. A keď už bolo jasné, že Nemecko bude porazené, začala sa poľovačka na raketové technológie. Viac šťastia mali Američania. Zajali hlavného konštruktéra von Brauna aj s väčšinou jeho tímu.
Ani Sovieti však nevyšli naprázdno a postupne do ZSSR odviezli asi 250 nemeckých raketových špecialistov. V období rokov 1946 až 1949 sa im postupne podarilo zrekonštruovať technickú dokumentáciu a začať výrobu. V roku 1950 boli raketami R-1, ako boli označené sovietske kópie V-2, vyzbrojené prvé jednotky. Už vtedy však bolo Korojovovi jasné, že sa musí vybrať vlastnou cestou a nemôže kopírovať zastarávajúcu technológiu. V roku 1955 sa začali testy rakety R-5, prvej sovietskej rakety, ktorá bola vyzbrojená jadrovou hlavicou.
.sputnik
Dňa 20. mája 1954 zadal Štátny výbor obrany Koroljovovej konštrukčnej kancelárii úlohu, ktorá výrazne presahovala možnosti vtedajších rakiet. Dolet, ktorý by umožňoval zasiahnuť USA, teda asi 6 000 km pri nosnosti 3 000 kg. Koroljovov tím vytvoril originálnu konštrukciu, kde sú k centrálnemu stupňu pripojené štyri bočné urýchľovacie segmenty. Motory, ktoré vytvorili konštruktéri Valentina Gluška, používali na pohon kerozín a kvapalný kyslík. Riadenie R-7 je kombinované, využíva vnútorný inerciálny systém, kombinovaný s diaľkovým riadením rádiom.
Prvé dva štarty rakety R-7 neboli úspešné, raketa vybuchla krátko po štarte. Tretí štart, 21. augusta 1957, bol konečne úspešný a raketa preletela plánovanú dráhu 6 000 km. Návrat do hustejších vrstiev atmosféry však nevydržal ochranný tepelný štít bojovej hlavice. O päť dní neskôr vydal ZSSR oficiálnu správu o úspešnom štarte prvej medzikontinentálnej rakety. Pri štvrtom pokuse, 7. septembra 1957, už bolo všetko v poriadku a Koroljovov tím dostal súhlas na štart do vesmíru. USA totiž ohlásili, že sa v rámci práve prebiehajúceho geofyzikálneho roka pokúsia vypustiť umelú družicu Zeme.
Raketa R-7 so Sputnikom odštartovala 4. októbra 1957 o 19:28:34 svetového času, pätnásť rokov a jeden deň po prvom úspešnom štarte V-2. Raketa bola odľahčená, nebola k nej namontovaná ťažká nadstavba na upevnenie bojovej hlavice. Namiesto toho bola v aerodynamickom kryte jednoduchá družica vážiaca 83,6 kg. Družica obsahovala vysielač, ktorého striedavé pulzy potvrdzovali fungovanie družice. Vysielač prestal pracovať po dvoch týždňoch, keď sa vyčerpala kapacita batérie. Družica zanikla po 1 440 obletoch Zeme 3. januára 1958, keď klesla do hustejších vrstiev atmosféry a zhorela.
Raketa R-7 bola prvá medzikontinentálna balistická strela (ICBM) schopná niesť jadrovú hlavicu. Výroba prvých kusov bola veľmi drahá, montáž a príprava na štart mimoriadne komplikovaná. Trvala vyše 20 hodín a vzhľadom na použitie kvapalného kyslíka mohla byť v operačnom použití len jeden deň. Rozsiahly štartovací komplex sa navyše nedal utajiť pred leteckým prieskumom. Dala sa teda použiť len ako zbraň prvého úderu. Požiadavky armády na operatívnosť, utajenie a mobilitu splnili až ďalšie generácie ICBM.
Ako kozmický nosič sú však „Semjorka“ a všetky jej ďalšie modifikácie – Vostok, Molnija, Voschod a Sojuz – mimoriadne úspešné a spoľahlivé. Konštrukcia navrhnutá pred 60 rokmi sa používa dodnes a nič nenasvedčuje tomu, že by sa chystala do starého železa. Absolvovala už 1 813 štartov (údaj je z decembera 2013), ďaleko najviac zo všetkých kozmických nosičov. Jej nosnosť je optimálna pre väčšinu satelitov a kozmických lodí s ľudskou posádkou. Okrem Ruska využívajú služby tohto nosiča aj iné štáty a súkromné spoločnosti. Sojuzy bodujú predovšetkým spoľahlivosťou a cenou.
.vedľajšie produkty
Aký mal pre nás Sputnik zmysel? Je preto chlieb lacnejší? Za všetkým stoja dva veľké vojenské prostriedky – jadrové zbrane a ich nosiče. Pri konštrukcii a výrobe nových bômb a rakiet sa muselo riešiť množstvo problémov. Zdokonaľovali sa staré a vznikali úplne nové technológie. Vzniklo množstvo nových konštrukčných materiálov. Nové zliatiny, plasty alebo keramika. Vďaka nim máme napríklad ľahšie, pevnejšie a rýchlejšie autá, ale aj lyže alebo bicykle. Bez bômb a rakiet by sme nemali výkonné počítače a špičkovú elektroniku vôbec. Nemali by sme mobily, GPS, digitálne fotoaparáty.
Riešenie problémov velenia v podmienkach jadrového konfliktu viedlo k vzniku počítačových sietí a dnešnému Internetu. Bez digitálneho vysielania z špionážnych družíc by sme nemali televíziu a rozhlas ako ich poznáme dnes. Netrápilo by nás žiadne globálne otepľovanie, miznúci amazónsky prales alebo arktické ľadovce. Jednoducho by sme o tom nevedeli. K dnešnému fyzikálnemu chápaniu sveta by sme sa bez bômb pravdepodobne dopracovali omnoho neskôr.
Bomby a rakety vytvorili fenomén, ktorému hovoríme Studená vojna. Odhaduje sa, že obidve strany konfliktu stála táto vojna desiatky biliónov dolárov. Veľa sa z toho investovalo do technológii, ktoré dnes široko využívame a berieme ich ako samozrejmosť. Vývoj mnohých bol však taký nákladný, že bez existencie hrozby, že druhá strana má väčšie bomby a silnejšie rakety, by nikto potrebné prostriedky neinvestoval. Svet by bol jednoducho úplne iný.
Autor je fanúšik letov do vesmíru.
V roku 1951 vytiahli USA ďalší tromf: bombu, ktorá využívala jadrovú fúziu. Sovieti kontrovali o dva roky neskôr. Sila takejto bomby je niekoľko stonásobne väčšia ako mali bomby, ktoré zničili Hirošimu a Nagasaki. Otázka, či nepriateľ bombu má, respektíve kedy ju bude mať, sa zmenila na ešte desivejšiu: „Koľko ich má?“ Začali sa hrozivé preteky a v hre bolo zničenie celej ľudskej civilizácie.
Nenávisť a strach z možného jadrového konfliktu ovládli americkú verejnú mienku. Keď sa 4. októbra 1957 ozvalo z kozmu pípanie sovietskej družice Sputnik 1, dostalo sebavedomie Američanov ďalší úder. Správa o Sputniku zaplnila prvé strany novín.
V sovietskej tlači sa o Sputniku objavila len malá oficiálna správa. Z reakcií americkej tlače si však sovietsky vodca Nikita Chruščov veľmi rýchlo uvedomil, že dostal do rúk ohromnú propagandistickú zbraň, ktorú až do konca svojej politickej kariéry v roku 1964 naplno využíval.
Okrem prekonania ďalšej z hraníc ľudských možností niesol Američanom Sputnik aj iné, desivejšie posolstvo: „Nielenže máme bombu, ale máme prostriedok, ako ju dostať na vaše územie.“ Verejnosť žiadala odpoveď. Tá prišla 31. januára 1958 a médiá odštartovali kozmické preteky. Skutočne sa začali práve vtedy? Americká administratíva mala veľmi dobré informácie o reálnej situácii a hystéria, ktorú rozpútala tlač, jej nakoniec pomohla. Takže kedy sa skutočne začali kozmické preteky?
.rakety
Začiatkom 20. storočia publikovali nezávisle od seba najprv Rus Konstantin Ciolkovskij a potom Američan Robert Goddard práce o pohybe rakiet v kozmickom priestore a prekonaní zemskej príťažlivosti. Podľa Ciolkovského závisí rýchlosť rakety od rýchlosti plynov vytekajúcich z trysky a pomeru medzi okamžitou a počiatočnou hmotnosťou rakety. Pomer štartovacej hmotnosti a hmotnosti prázdnej rakety sa na jeho počesť volá Ciolkovského číslo a vyjadruje kvalitu konštrukcie rakety. O Ciolkovského myšlienky však vtedy nemal nikto záujem.
Goddard mal viac šťastia. Jeho práce si všimla armáda, ktorá prejavila záujem o vojenské využitie rakiet. V roku 1919 publikoval Goddard prácu, v ktorej vyslovil predpoklad, že jediným možným prostriedkom na cestu do vesmíru bude raketa poháňaná kvapalným vodíkom a kyslíkom. Dňa 16. marca 1926 uskutočnil prvý let rakety s kvapalinovým motorom. Raketa doletela do vzdialenosti 56 metrov a dosiahla výšku asi 12 metrov.
Podobne postupovala v Sovietskom zväze skupina GIRD, založená 15. septembra 1931. Prvým vedúcim tejto skupiny bol Fridrich Cander. Po jeho smrti v roku 1932 prevzal nakrátko jeho miesto neskorší líder sovietskeho vesmírneho programu Sergej Koroljov. Keď 17. augusta 1933 vzlietla prvá sovietska kvapalinová raketa, dosiahla výšku asi 400 metrov. Skupina GIRD sa niekoľkokrát reorganizovala a nakoniec sa kompletne začlenila do vedecko-výskumných zložiek vojenského leteckého priemyslu.
Najďalej sa však kozmický výskum v medzivojnovom období dostal v Nemecku. V roku 1923 vznikla Spoločnosť pre kozmické lety. V roku 1929 vstúpil do tejto spoločnosti sedemnásťročný Wernher von Braun. V lete 1932 generálny štáb nemeckej armády vymenoval do funkcie veliteľa výskumnej stanice West pri Kummersdorfe kapitána Waltera Dornbergera. To bol začiatok moderného vývoja vojenských rakiet v Nemecku.
Kummersdorf čoskoro prestal vyhovovať, a tak sa začala výstavba nového strediska v Peenemünde. Najznámejším výsledkom práce tohto strediska bola raketa A-4, známa skôr pod propagandistickým názvom V-2 (Vergeltungswaffe 2). Práce na tejto rakete sa začali v roku 1939. Prvý, neúspešný štart sa uskutočnil 13. júna 1942. Úspešný bol až štvrtý štart 3. októbra 1942. Raketa vtedy preletela takmer 200 km. Od 8. septembra 1944 do konca vojny odpálili Nemci na Londýn 1 358 striel V-2, ktoré zabili 2 754 ľudí. A 1 610 striel V-2 zasiahlo belgické Antverpy. Aj keď boli vojenské výsledky tejto rakety slabé a mala skôr propagandistický význam, bolo jasné, že sa na scéne objavila nová zbraň s obrovským potenciálom.
Spojenci niekoľkokrát bombardovali Peenemünde, čo bolo v tom čase jediné, čo sa dalo proti týmto novým zbraniam podniknúť. A keď už bolo jasné, že Nemecko bude porazené, začala sa poľovačka na raketové technológie. Viac šťastia mali Američania. Zajali hlavného konštruktéra von Brauna aj s väčšinou jeho tímu.
Ani Sovieti však nevyšli naprázdno a postupne do ZSSR odviezli asi 250 nemeckých raketových špecialistov. V období rokov 1946 až 1949 sa im postupne podarilo zrekonštruovať technickú dokumentáciu a začať výrobu. V roku 1950 boli raketami R-1, ako boli označené sovietske kópie V-2, vyzbrojené prvé jednotky. Už vtedy však bolo Korojovovi jasné, že sa musí vybrať vlastnou cestou a nemôže kopírovať zastarávajúcu technológiu. V roku 1955 sa začali testy rakety R-5, prvej sovietskej rakety, ktorá bola vyzbrojená jadrovou hlavicou.
.sputnik
Dňa 20. mája 1954 zadal Štátny výbor obrany Koroljovovej konštrukčnej kancelárii úlohu, ktorá výrazne presahovala možnosti vtedajších rakiet. Dolet, ktorý by umožňoval zasiahnuť USA, teda asi 6 000 km pri nosnosti 3 000 kg. Koroljovov tím vytvoril originálnu konštrukciu, kde sú k centrálnemu stupňu pripojené štyri bočné urýchľovacie segmenty. Motory, ktoré vytvorili konštruktéri Valentina Gluška, používali na pohon kerozín a kvapalný kyslík. Riadenie R-7 je kombinované, využíva vnútorný inerciálny systém, kombinovaný s diaľkovým riadením rádiom.
Prvé dva štarty rakety R-7 neboli úspešné, raketa vybuchla krátko po štarte. Tretí štart, 21. augusta 1957, bol konečne úspešný a raketa preletela plánovanú dráhu 6 000 km. Návrat do hustejších vrstiev atmosféry však nevydržal ochranný tepelný štít bojovej hlavice. O päť dní neskôr vydal ZSSR oficiálnu správu o úspešnom štarte prvej medzikontinentálnej rakety. Pri štvrtom pokuse, 7. septembra 1957, už bolo všetko v poriadku a Koroljovov tím dostal súhlas na štart do vesmíru. USA totiž ohlásili, že sa v rámci práve prebiehajúceho geofyzikálneho roka pokúsia vypustiť umelú družicu Zeme.
Raketa R-7 so Sputnikom odštartovala 4. októbra 1957 o 19:28:34 svetového času, pätnásť rokov a jeden deň po prvom úspešnom štarte V-2. Raketa bola odľahčená, nebola k nej namontovaná ťažká nadstavba na upevnenie bojovej hlavice. Namiesto toho bola v aerodynamickom kryte jednoduchá družica vážiaca 83,6 kg. Družica obsahovala vysielač, ktorého striedavé pulzy potvrdzovali fungovanie družice. Vysielač prestal pracovať po dvoch týždňoch, keď sa vyčerpala kapacita batérie. Družica zanikla po 1 440 obletoch Zeme 3. januára 1958, keď klesla do hustejších vrstiev atmosféry a zhorela.
Raketa R-7 bola prvá medzikontinentálna balistická strela (ICBM) schopná niesť jadrovú hlavicu. Výroba prvých kusov bola veľmi drahá, montáž a príprava na štart mimoriadne komplikovaná. Trvala vyše 20 hodín a vzhľadom na použitie kvapalného kyslíka mohla byť v operačnom použití len jeden deň. Rozsiahly štartovací komplex sa navyše nedal utajiť pred leteckým prieskumom. Dala sa teda použiť len ako zbraň prvého úderu. Požiadavky armády na operatívnosť, utajenie a mobilitu splnili až ďalšie generácie ICBM.
Ako kozmický nosič sú však „Semjorka“ a všetky jej ďalšie modifikácie – Vostok, Molnija, Voschod a Sojuz – mimoriadne úspešné a spoľahlivé. Konštrukcia navrhnutá pred 60 rokmi sa používa dodnes a nič nenasvedčuje tomu, že by sa chystala do starého železa. Absolvovala už 1 813 štartov (údaj je z decembera 2013), ďaleko najviac zo všetkých kozmických nosičov. Jej nosnosť je optimálna pre väčšinu satelitov a kozmických lodí s ľudskou posádkou. Okrem Ruska využívajú služby tohto nosiča aj iné štáty a súkromné spoločnosti. Sojuzy bodujú predovšetkým spoľahlivosťou a cenou.
.vedľajšie produkty
Aký mal pre nás Sputnik zmysel? Je preto chlieb lacnejší? Za všetkým stoja dva veľké vojenské prostriedky – jadrové zbrane a ich nosiče. Pri konštrukcii a výrobe nových bômb a rakiet sa muselo riešiť množstvo problémov. Zdokonaľovali sa staré a vznikali úplne nové technológie. Vzniklo množstvo nových konštrukčných materiálov. Nové zliatiny, plasty alebo keramika. Vďaka nim máme napríklad ľahšie, pevnejšie a rýchlejšie autá, ale aj lyže alebo bicykle. Bez bômb a rakiet by sme nemali výkonné počítače a špičkovú elektroniku vôbec. Nemali by sme mobily, GPS, digitálne fotoaparáty.
Riešenie problémov velenia v podmienkach jadrového konfliktu viedlo k vzniku počítačových sietí a dnešnému Internetu. Bez digitálneho vysielania z špionážnych družíc by sme nemali televíziu a rozhlas ako ich poznáme dnes. Netrápilo by nás žiadne globálne otepľovanie, miznúci amazónsky prales alebo arktické ľadovce. Jednoducho by sme o tom nevedeli. K dnešnému fyzikálnemu chápaniu sveta by sme sa bez bômb pravdepodobne dopracovali omnoho neskôr.
Bomby a rakety vytvorili fenomén, ktorému hovoríme Studená vojna. Odhaduje sa, že obidve strany konfliktu stála táto vojna desiatky biliónov dolárov. Veľa sa z toho investovalo do technológii, ktoré dnes široko využívame a berieme ich ako samozrejmosť. Vývoj mnohých bol však taký nákladný, že bez existencie hrozby, že druhá strana má väčšie bomby a silnejšie rakety, by nikto potrebné prostriedky neinvestoval. Svet by bol jednoducho úplne iný.
Autor je fanúšik letov do vesmíru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.