.pôsobíte v oblastiach vojny, chorôb a hladomorov. Je svet temnejší, než si v Európe myslíme?
Keď sa pozrieme na štatistiky OSN a WHO, na svete žije z jedného eura na deň približne miliarda ľudí. To je tragédia, ale aj neuveriteľná výzva a príležitosť na solidaritu. Touto solidaritou je boj proti dôsledkom chudoby, akými sú hladomor, choroby, nedostatok, vody, liekov, a tiež boj za lepšie podmienky pre trpiacich. Nedávno som bol na východe Kene, kde bojujú kmene v suchej oblasti o pastviny. Denne zabijú „len“ 10 až 20 konkurenčných súkmeňovcov, ale je to v princípe podobné, ako v Stredoafrickej republike či v Ugande, kde sa zabíjajú tisíce ľudí v mene kmeňových a náboženských rozdielov, pričom hlavný dôvod sú pasienky, kravy, kozy a prístup k vode. Väčšina konfliktov má naozaj ekonomický pôvod, alebo je priamo spojená s dlhodobým nedostatkom výživy, vody, liekov a zdravotníckej starostlivosti. Paradoxne ide o ľahko a lacno liečiteľné choroby. Traja apokalyptickí jazdci sú tu aj preto, lebo ľudia neurobili za dvetisíc rokov zmenu, neodvrátili sa od zlého a nekonali pokánie.
.prečo ste si vybrali krajiny ako Kambodža, Rwanda, Sudán, Haiti?
Naša vysoká škola má 75 projektov v 29 krajinách, väčšinou ide o tie, ktoré prežili nájazd jedného alebo aj troch smrtonosných jazdcov: choroby, hladu a vojny. Ak si vyberáme nové projekty, uprednostňujeme krajiny, aké navštívili aspoň dvaja apokalyptickí jazdci. V prípade Kambodže to bola genocída a predtým vojna, s ktorou súviseli epidémia, choroby AIDS a zničenie modelu rodiny. Do Sudánu sme išli preto, lebo krajinu zdevastovala 22-ročná genocída a občianska vojna, nasledovaná epidémiou malárie a hladomoru. Do Rwandy a Burundi nás priviedla genocída a epidémia šigelózy a cholery. Na Haiti boli tri diktatúry, ničivé zemetrasenie a epidémia cholery, severnú Keňu zasiahol hladomor a státisíce utečencov zo Somálska a Sudánu.
.koľko má Tropický inštitút pobočiek?
Máme spolu 75 projektov v 29 krajinách. Zdôrazňujem, nie sú to „naše“ projekty. Veríme, že sú to Božie projekty, my sa snažíme len byť nehodní, ale čoraz usilovnejší miništranti. Nie všetky projekty sú úspešné, v Sudáne aj v Rwande máme aj neúspešný projekt. Učí nás to pokore a vedomiu, že stále platí kľúč 60:30:10, to znamená 60 percent Božieho požehnania, 30 percent dobrých ľudí a 10 percent finančných zdrojov. Poznám projekty, kde sa topia v peniazoch od sponzorov a z grantov, ale nemajú jedného odvážneho človeka, čo by ich správne použil. Alebo existujú humanitárne organizácie, ktoré majú v Chartúme či v Nairobi poschodové budovy, desiatky áut a sto asistentov s 200 laptopmi, ale nevedia sa dostať k cieľovej skupine, ktorú ničí napríklad hladomor na Turkane. Tam sa dostali slovenskí saleziáni, ERKO a Daria Pecháčová od nás, ktorí mali minimum zdrojov, ale veľa odvahy a Božie požehnanie, ktoré sa v nich prejavilo.
.prečo sa orientujete na tretí svet, keď mnohí hovoria, že aj tu na Slovensku je veľa neriešených problémov?
U nás existujú sociálne problémy, chudoba aj nerovnomerné rozdelenie zdrojov, sociálna sieť štátu je však nepomerne účinnejšia, lepšie organizovaná a má väčšie zdroje. Chudoba a hlad v Európe oproti subsaharskej Afrike sa dá porovnať s dvoma sieťami: antimalarickej moskytiére a rybárskej sieti na kaprov. V našich „okách“ zachytíme oveľa viac sociálne slabších, ako tam, kde sociálny systém a zdravotnícka infraštruktúra takmer neexistujú. Keď som v roku 2004 prišiel s profesorom Bencom do Burundi, ministerka zdravotníctva nám žartom povedala, že jej vymenovaním do funkcie klesol počet gynekológov v krajine o štvrtinu.
.ako znášate korupciu, ktorá je typická pre krajiny tretieho sveta?
Naši lekári a sociálni pracovníci sa stretávajú najmä v krajinách subsaharskej Afriky a na Haiti s korupciou a so zdržovaním humanitárnej pomoci. Dosť ich to najmä v začiatkoch demotivuje. Sme zásadne proti korupcii, často sa jej však nevyhneme. Ak ide o ľudský život, napríklad ak vykupujeme z otroctva tehotnú ženu pred pôrodom, alebo nášho uneseného humanitárneho pracovníka, tak konáme v záujme záchrany života a zdravia a slovo korupcia ponechávame Božiemu milosrdenstvu. Niektorým podozrievavým novinárom, hľadajúcim v humanitárnej pomoci len problémy, aby si mohli uľahčiť vo svedomí, prípadne teoretikom na katedre etiky či žurnalistiky uniká, že láska je väčšia ako pravda.
.ako vidíte úlohu médií v solidarite s chudobnými?
Za to, že som sa začal venovať krajinám tretieho sveta, vďačím elektronickým médiám, najmä televízii a denníkom, ktoré začali v deväťdesiatych rokoch prinášať tragické zábery hladomoru a analfabetov. Významne mi rušili spánok, napokon som vďaka nim opustil lokálne slovenské žabomyšie pseudoproblémy a začal som sa venovať prevencii a liečbe, hladomoru a AIDS, malárii, tuberkulóze, pneumonii. Tie totiž zabijú ročne vyše 30 miliónov ľudí, čo je 10-krát viac ako konflikty a dvakrát viac ako zhubné nádory.
.nie je pomoc bohatých krajín, napríklad krajín G8, vinou byrokracie nedostatočná?
Nie, bohaté krajiny ako USA, Kanada, Japonsko či celá EÚ dávajú do boja proti trom najväčším zabijakom, malárii, TBC a AIDS, cestou takzvaného Global Fundu ročne takmer 10 miliárd dolárov. EÚ dala na rozvojovú pomoc v roku 2012 takmer 8 miliárd eur. Aj keď je príspevok Slovenska malý a až trikrát nižší, ako sme sa zaviazali (0,15 namiesto 0,44 percenta HDP), existuje a funguje. O to väčšia je však zodpovednosť rozvojových krajín túto pomoc férovo zužitkovať. V tom vidím v niektorých rozvojových krajinách Afriky problém.
Keď sa pozrieme na štatistiky OSN a WHO, na svete žije z jedného eura na deň približne miliarda ľudí. To je tragédia, ale aj neuveriteľná výzva a príležitosť na solidaritu. Touto solidaritou je boj proti dôsledkom chudoby, akými sú hladomor, choroby, nedostatok, vody, liekov, a tiež boj za lepšie podmienky pre trpiacich. Nedávno som bol na východe Kene, kde bojujú kmene v suchej oblasti o pastviny. Denne zabijú „len“ 10 až 20 konkurenčných súkmeňovcov, ale je to v princípe podobné, ako v Stredoafrickej republike či v Ugande, kde sa zabíjajú tisíce ľudí v mene kmeňových a náboženských rozdielov, pričom hlavný dôvod sú pasienky, kravy, kozy a prístup k vode. Väčšina konfliktov má naozaj ekonomický pôvod, alebo je priamo spojená s dlhodobým nedostatkom výživy, vody, liekov a zdravotníckej starostlivosti. Paradoxne ide o ľahko a lacno liečiteľné choroby. Traja apokalyptickí jazdci sú tu aj preto, lebo ľudia neurobili za dvetisíc rokov zmenu, neodvrátili sa od zlého a nekonali pokánie.
.prečo ste si vybrali krajiny ako Kambodža, Rwanda, Sudán, Haiti?
Naša vysoká škola má 75 projektov v 29 krajinách, väčšinou ide o tie, ktoré prežili nájazd jedného alebo aj troch smrtonosných jazdcov: choroby, hladu a vojny. Ak si vyberáme nové projekty, uprednostňujeme krajiny, aké navštívili aspoň dvaja apokalyptickí jazdci. V prípade Kambodže to bola genocída a predtým vojna, s ktorou súviseli epidémia, choroby AIDS a zničenie modelu rodiny. Do Sudánu sme išli preto, lebo krajinu zdevastovala 22-ročná genocída a občianska vojna, nasledovaná epidémiou malárie a hladomoru. Do Rwandy a Burundi nás priviedla genocída a epidémia šigelózy a cholery. Na Haiti boli tri diktatúry, ničivé zemetrasenie a epidémia cholery, severnú Keňu zasiahol hladomor a státisíce utečencov zo Somálska a Sudánu.
.koľko má Tropický inštitút pobočiek?
Máme spolu 75 projektov v 29 krajinách. Zdôrazňujem, nie sú to „naše“ projekty. Veríme, že sú to Božie projekty, my sa snažíme len byť nehodní, ale čoraz usilovnejší miništranti. Nie všetky projekty sú úspešné, v Sudáne aj v Rwande máme aj neúspešný projekt. Učí nás to pokore a vedomiu, že stále platí kľúč 60:30:10, to znamená 60 percent Božieho požehnania, 30 percent dobrých ľudí a 10 percent finančných zdrojov. Poznám projekty, kde sa topia v peniazoch od sponzorov a z grantov, ale nemajú jedného odvážneho človeka, čo by ich správne použil. Alebo existujú humanitárne organizácie, ktoré majú v Chartúme či v Nairobi poschodové budovy, desiatky áut a sto asistentov s 200 laptopmi, ale nevedia sa dostať k cieľovej skupine, ktorú ničí napríklad hladomor na Turkane. Tam sa dostali slovenskí saleziáni, ERKO a Daria Pecháčová od nás, ktorí mali minimum zdrojov, ale veľa odvahy a Božie požehnanie, ktoré sa v nich prejavilo.
.prečo sa orientujete na tretí svet, keď mnohí hovoria, že aj tu na Slovensku je veľa neriešených problémov?
U nás existujú sociálne problémy, chudoba aj nerovnomerné rozdelenie zdrojov, sociálna sieť štátu je však nepomerne účinnejšia, lepšie organizovaná a má väčšie zdroje. Chudoba a hlad v Európe oproti subsaharskej Afrike sa dá porovnať s dvoma sieťami: antimalarickej moskytiére a rybárskej sieti na kaprov. V našich „okách“ zachytíme oveľa viac sociálne slabších, ako tam, kde sociálny systém a zdravotnícka infraštruktúra takmer neexistujú. Keď som v roku 2004 prišiel s profesorom Bencom do Burundi, ministerka zdravotníctva nám žartom povedala, že jej vymenovaním do funkcie klesol počet gynekológov v krajine o štvrtinu.
.ako znášate korupciu, ktorá je typická pre krajiny tretieho sveta?
Naši lekári a sociálni pracovníci sa stretávajú najmä v krajinách subsaharskej Afriky a na Haiti s korupciou a so zdržovaním humanitárnej pomoci. Dosť ich to najmä v začiatkoch demotivuje. Sme zásadne proti korupcii, často sa jej však nevyhneme. Ak ide o ľudský život, napríklad ak vykupujeme z otroctva tehotnú ženu pred pôrodom, alebo nášho uneseného humanitárneho pracovníka, tak konáme v záujme záchrany života a zdravia a slovo korupcia ponechávame Božiemu milosrdenstvu. Niektorým podozrievavým novinárom, hľadajúcim v humanitárnej pomoci len problémy, aby si mohli uľahčiť vo svedomí, prípadne teoretikom na katedre etiky či žurnalistiky uniká, že láska je väčšia ako pravda.
.ako vidíte úlohu médií v solidarite s chudobnými?
Za to, že som sa začal venovať krajinám tretieho sveta, vďačím elektronickým médiám, najmä televízii a denníkom, ktoré začali v deväťdesiatych rokoch prinášať tragické zábery hladomoru a analfabetov. Významne mi rušili spánok, napokon som vďaka nim opustil lokálne slovenské žabomyšie pseudoproblémy a začal som sa venovať prevencii a liečbe, hladomoru a AIDS, malárii, tuberkulóze, pneumonii. Tie totiž zabijú ročne vyše 30 miliónov ľudí, čo je 10-krát viac ako konflikty a dvakrát viac ako zhubné nádory.
.nie je pomoc bohatých krajín, napríklad krajín G8, vinou byrokracie nedostatočná?
Nie, bohaté krajiny ako USA, Kanada, Japonsko či celá EÚ dávajú do boja proti trom najväčším zabijakom, malárii, TBC a AIDS, cestou takzvaného Global Fundu ročne takmer 10 miliárd dolárov. EÚ dala na rozvojovú pomoc v roku 2012 takmer 8 miliárd eur. Aj keď je príspevok Slovenska malý a až trikrát nižší, ako sme sa zaviazali (0,15 namiesto 0,44 percenta HDP), existuje a funguje. O to väčšia je však zodpovednosť rozvojových krajín túto pomoc férovo zužitkovať. V tom vidím v niektorých rozvojových krajinách Afriky problém.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.