V novej vláde najlepšie ministerské posty získala sociálna demokracia. Vo voľbách dostala menej než 21 percent hlasov, ale zo štyroch najvplyvnejších či najprestížnejších rezortov – premiér, minister financií, vnútra, zahraničných vecí – obsadila tri. Len ministerstvo financií musela prepustiť svojmu koaličnému spojencovi, slovensko-českému miliardárovi Andrejovi Babišovi. (Česká verejnosť netrpezlivo čaká na výsledok Babišovho bratislavského procesu o tom, či bol, alebo nebol vedomým spolupracovníkom ŠtB.)
Rozum sa však zastavuje nad tým, aké rezorty si vybral najmenší koaličný partner, kresťanská demokracia. Vybrala si posty vicepremiéra pre vedu a výskum a ministerstvá poľnohospodárstva a kultúry. Teda rezorty technické, a nie hodnotové. Rezorty, na ktorých žiadne špecifické kresťansko-demokratické hodnoty nie je možné presadzovať; rezorty, kde ministrom má byť manažer a je vlastne jedno, z ktorej strany.
Typické hodnotové rezorty sú ministerstvo školstva, ktoré má na starosti učebné osnovy, a ministerstvo práce a sociálnych vecí, pod ktoré patrí rodinná politika. Inými slovami, ak to kresťanská demokracia myslí s hodnotami vážne, mala sa snažiť o iné ministerské posty.
Kresťanská demokracia v Česku nemá silu posunúť legislatívu a politiku v hodnotovo-morálnych otázkach konzervatívnym smerom. Má však možnosť – ako súčasť koaličnej vlády – zablokovať posun legislatívy a politiky výrazne ľavicovo-liberálnym smerom. A to od nej aj voliči očakávajú.
O to viac, že sociálna demokracia nominovala za ministrov tri osoby zo svojho radikálne ľavicového krídla, a to predovšetkým v hodnotových a morálnych otázkach. Sú to minister zahraničných vecí Lubomír Zaorálek, niekedy prezývaný Zao Ce-tung; minister pre ľudské práva Jiří Dienstbier, ktorý už pred voľbami obhajoval vládu s komunistami a adopcie detí homosexuálnymi pármi; a ministerka práce a sociálnych vecí Michaela Marksová-Tominová, predtým veľmi činná v genderovo-feministických organizáciách.
Genderová ideológia je nezmyselný konštrukt, ktorý vychádza z mylných premís a vyvodzuje z nich falošné závery. Tvrdí, že medzi mužmi a ženami nie sú žiadne podstatné, prirodzené rozdiely. V skutočnosti medzi nimi podstatné rozdiely sú, muži a ženy sú si rovní v dôstojnosti, ale nie sú identickí. Ideálne sa doplňujú, teda existujú typicky mužské a typicky ženské roly.
Genderová ideológia tvrdí, že ak na nejakej spoločenskej pozícii nie je rovné zastúpenie žien a mužov, je to diskriminácia. Pritom často je to dôsledok slobodných preferencií a volieb mužov a žien. Požaduje tiež politické príkazy a zákazy, ktoré majú ľuďom nadekrétovať, aké roly majú vo svojich rodinách zastávať. Pritom najlepšie je nechať to na ich slobodu, na dohodu žien a mužov.
Nielen konzervatívci, ale aj tradiční voliči sociálnej demokracie, robotníci, ktorí chcú viac dávok a peňazí od štátu, odborári, sú neradi, keď ich metropolitné postmoderno-liberálne elity novej ľavice poučujú, ako majú žiť, čo si majú myslieť, ako sa majú správať. Posledné, čo tradiční chudobnejší voliči sociálnej demokracie chcú, je moralistné a moralizujúce kázanie bohatých metropolitných elít o tom, ako majú byť menej sexistickí, machistickí či rasistickí.
V rámci sociálnej demokracie existuje „hodnotovo“ radikálna skupinka politikov, ale v samotnej strane, a už vôbec nie v spoločnosti, neexistuje konsenzus, že by sme mali ísť cestou radikálnych experimentov.
Z toho plynie, že ak kresťanská demokracia v koaličnej vláde nebude ochotná či schopná zablokovať radikálnu ľavicovo-liberálnu agendu v morálnych a hodnotových otázkach a trvať na zachovaní súčasného stavu, jej voliči nebudú mať v budúcich voľbách žiadny dôvod znova ju voliť.
Rozum sa však zastavuje nad tým, aké rezorty si vybral najmenší koaličný partner, kresťanská demokracia. Vybrala si posty vicepremiéra pre vedu a výskum a ministerstvá poľnohospodárstva a kultúry. Teda rezorty technické, a nie hodnotové. Rezorty, na ktorých žiadne špecifické kresťansko-demokratické hodnoty nie je možné presadzovať; rezorty, kde ministrom má byť manažer a je vlastne jedno, z ktorej strany.
Typické hodnotové rezorty sú ministerstvo školstva, ktoré má na starosti učebné osnovy, a ministerstvo práce a sociálnych vecí, pod ktoré patrí rodinná politika. Inými slovami, ak to kresťanská demokracia myslí s hodnotami vážne, mala sa snažiť o iné ministerské posty.
Kresťanská demokracia v Česku nemá silu posunúť legislatívu a politiku v hodnotovo-morálnych otázkach konzervatívnym smerom. Má však možnosť – ako súčasť koaličnej vlády – zablokovať posun legislatívy a politiky výrazne ľavicovo-liberálnym smerom. A to od nej aj voliči očakávajú.
O to viac, že sociálna demokracia nominovala za ministrov tri osoby zo svojho radikálne ľavicového krídla, a to predovšetkým v hodnotových a morálnych otázkach. Sú to minister zahraničných vecí Lubomír Zaorálek, niekedy prezývaný Zao Ce-tung; minister pre ľudské práva Jiří Dienstbier, ktorý už pred voľbami obhajoval vládu s komunistami a adopcie detí homosexuálnymi pármi; a ministerka práce a sociálnych vecí Michaela Marksová-Tominová, predtým veľmi činná v genderovo-feministických organizáciách.
Genderová ideológia je nezmyselný konštrukt, ktorý vychádza z mylných premís a vyvodzuje z nich falošné závery. Tvrdí, že medzi mužmi a ženami nie sú žiadne podstatné, prirodzené rozdiely. V skutočnosti medzi nimi podstatné rozdiely sú, muži a ženy sú si rovní v dôstojnosti, ale nie sú identickí. Ideálne sa doplňujú, teda existujú typicky mužské a typicky ženské roly.
Genderová ideológia tvrdí, že ak na nejakej spoločenskej pozícii nie je rovné zastúpenie žien a mužov, je to diskriminácia. Pritom často je to dôsledok slobodných preferencií a volieb mužov a žien. Požaduje tiež politické príkazy a zákazy, ktoré majú ľuďom nadekrétovať, aké roly majú vo svojich rodinách zastávať. Pritom najlepšie je nechať to na ich slobodu, na dohodu žien a mužov.
Nielen konzervatívci, ale aj tradiční voliči sociálnej demokracie, robotníci, ktorí chcú viac dávok a peňazí od štátu, odborári, sú neradi, keď ich metropolitné postmoderno-liberálne elity novej ľavice poučujú, ako majú žiť, čo si majú myslieť, ako sa majú správať. Posledné, čo tradiční chudobnejší voliči sociálnej demokracie chcú, je moralistné a moralizujúce kázanie bohatých metropolitných elít o tom, ako majú byť menej sexistickí, machistickí či rasistickí.
V rámci sociálnej demokracie existuje „hodnotovo“ radikálna skupinka politikov, ale v samotnej strane, a už vôbec nie v spoločnosti, neexistuje konsenzus, že by sme mali ísť cestou radikálnych experimentov.
Z toho plynie, že ak kresťanská demokracia v koaličnej vláde nebude ochotná či schopná zablokovať radikálnu ľavicovo-liberálnu agendu v morálnych a hodnotových otázkach a trvať na zachovaní súčasného stavu, jej voliči nebudú mať v budúcich voľbách žiadny dôvod znova ju voliť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.