Ronnie Lane sa narodil 1. apríla 1946 v Londýne do rodiny šoféra a zdravotnej sestry. Jeho detstvo bolo poznačené chorobou jeho mamy, ktorá posledné roky svojho života trpela na sklerózu multiplex. Ronniemu a jeho bratovi lekári povedali, že sa nemusia báť, choroba nie je dedičná, no neskôr zaklepala aj na ich dvere.
Keď mal šestnásť, opustil školu s tým, že sa bude venovať len hudbe. V polovici šesťdesiatych rokov sa zoznámil s bubeníkom Kenney Jonesom a neskôr aj so spevákom Stevie Marriottom, s ktorým neskôr založili soulrockovú skupinu The Small Faces (neskôr ich doplnil klávesák Ian McLagan). Pôvodne chcel hrať na gitare, ale nakoniec presedlal na basgitaru. Kapela sa za krátky čas stala senzáciu na londýnskej scéne. Ronnie a Stevie vytvorili skladateľské duo na spôsob Lennon/McCartney a zásobovali skupiny veľkými hitmi. Ronnie je podpísaný pod All Or Nothing, Lazy Sunday alebo Itchycoo Park či Tin Soldier.
The Small Faces zaznamenali svoj vrchol s tretím koncepčným albumom Odgens’ Nut Gone Flake, ktorý skončil na vrchole hitparády, ale Marriottovi, ktorý hľadal väčší, sofistikovanejší zvuk, to nestačilo. V roku 1968 odišiel a založil bluesrockovo orientovanú kapelu Humble Pie. Šokovaní hudobníci sa zavreli vo svojej londýnskej skúšobni, kde čakali na zázrak. Zhodou okolností v tom čase z The Jeff Beck Group odišiel gitarista Ron Wood (u Becka hral na base) a spevák Rod Stewart, ktorí sa nakoniec spojili so zvyškom The Small Faces. Nahrávacia spoločnosť im navrhla, aby si ponechali starý názov, ale kapela cítila, že s novými členmi sa zmenil aj jej zvuk a skrátila názov na The Faces.
.malá šanca
V čase jej najväčšej slávy boli kapelou, ktorá dokázala konkurovať The Rolling Stones. Ich vystúpenia pripomínali veľkú párty, kde se žúrovalo v hľadisku aj na pódiu. Kapela mala na pódiu aj malý bar s barmanom, ktorý im počas hrania mixoval kokteily. The Faces vydali štyri radové albumy, veľké úspechy slávili v Amerike, no nakoniec sa ukázalo, že ich slabým miestom bol opäť spevák. Rod Stewart mal popri kapele aj svoju sólovú dráhu, ktorá sa nakoniec ukázala ako úspešnejšia než s The Faces. Ronnie, ktorý na posledný album prispel väčšinou piesní vrátane najväčšieho hitu Ooh La La, skupinu nakoniec opustil. To, že Rod už nemal pre sólové povinnosti na kapelu dostatok času, nebol jeho jediný problém. V poslednej fáze kapely mu začal liezť na nervy milionársky spôsob života. Rozhodol sa, že sa vráti na úplný začiatok.
Už počas posledného turné s The Faces si v Amerike kúpil veľký karavan a spolu s priateľkou sa odsťahoval na anglický vidiek. Na svoje farme si vytvoril vlastnú hipisácku komunitu so spriaznenými hudobníkmi, s ktorými nakoniec vytvorili kapelu Slim Chance (Malá šanca). Tento názov odvodil od pocitu, že s novou nekomerčnou hudbou, ktorá vychádzala z anglického folku, country a rocku, nebude mať veľkú šancu na úspech. Na začiatku sa niekoľko singlov dostalo do Top 20, ale tri albumy Slim Chance v čase vydania v podstate prepadli. Po rokoch sa však považujú za utajené klenoty britskej hudby 70. rokov.
Neúspech Ronniemu neprekážal, pretože konečne mohol žiť svoj cigánsky sen. Vytvoril pojazdný hudobný cirkus, kde najal aj profesionálnych klaunov a artistov. Ronnieho The Passing Show sa presúvala od mesta k mestu, kde na okrajoch ľudských obydlí hrávala svoje koncerty. Šnúra však dlho nevydržala, Ronniemu došli aj posledné úspory, z ktorých financoval celú karavánu a keďže hudobníci nakoniec nemali čo do úst, The Passing Show sa rozpadla.
Z finančných ťažkostí mu pomohol dlhoročný priateľ a niekdajší rival z The Who Pete Townshend, s ktorým nahral spoločný album Rough Mix, ale Ronnieho problémy sa vtedy len začínali. Lekári mu diagnostikovali sklerózu multiplex čiže chorobu, ktorou trpela aj jeho mama, no istý čas vedel, že niečo nie je v poriadku. Niekoľko rokov predtým sa objavili prvé príznaky, ktoré vedel zamaskovať dobrou náladou. No keď si už nevedel zapnúť gombík na svojom kabáte, vedel, že je zle.
.nenápadný líder
Ešte nahral jeden sólový album See Me, v roku 1980 oprášil vzťah so Stevom Marriottom, s ktorým založil novú kapelu, ale už bolo neskoro. Choroba si vybrala svoju daň. Ronnieho zdravie sa zhoršilo do takej miery, že skončil na invalidnom vozíku. Jeho kamaráti na neho spomínajú ako na človeka, ktorý sa chorobe nikdy nepoddal. V roku 1984 sa spolu so svojou druhou ženou presťahoval do Texasu, aby bol bližšie k špičkovým doktorom, ktorí boli s liečením ďalej ako britskí lekári. Keďže nevýhodné zmluvy ho pripravili o tantiémy za jeho najväčšie hity, s financiami mu pomáhali muzikantskí priatelia Eric Clapton, Jeff Beck alebo Bill Wyman.
Ronnie bojoval s roztrúsenou sklerózou dve desaťročia. Napriek tomu stihol odohrať viacero koncertov vrátane turné v Japonsku. V roku 1997 sa jeho zdravotný stav výrazne skomplikoval zápalom pľúc. Ronnie Lane zomrel 4. júna 1997 v coloradskom Trinidade vo veku 51 rokov. Nikdy nepatril k lídrom. Nebol tak na očiach ako Steve Marriott či Rod Stewart, ale jeho prínos do britskej rockovej hudby je obrovský. K jeho odkazu sa dodnes hlási anglický protestný spevák Billy Bragg, skupiny The Levelers a The Waterboys ďalej rozvíjajú jeho folkrockový odkaz z časov Slim Chance. A kde by boli punkrockoví The Jam alebo britpopové kapely z 90. rokov, nebyť odkazu The Small Faces!?
Keď mal šestnásť, opustil školu s tým, že sa bude venovať len hudbe. V polovici šesťdesiatych rokov sa zoznámil s bubeníkom Kenney Jonesom a neskôr aj so spevákom Stevie Marriottom, s ktorým neskôr založili soulrockovú skupinu The Small Faces (neskôr ich doplnil klávesák Ian McLagan). Pôvodne chcel hrať na gitare, ale nakoniec presedlal na basgitaru. Kapela sa za krátky čas stala senzáciu na londýnskej scéne. Ronnie a Stevie vytvorili skladateľské duo na spôsob Lennon/McCartney a zásobovali skupiny veľkými hitmi. Ronnie je podpísaný pod All Or Nothing, Lazy Sunday alebo Itchycoo Park či Tin Soldier.
The Small Faces zaznamenali svoj vrchol s tretím koncepčným albumom Odgens’ Nut Gone Flake, ktorý skončil na vrchole hitparády, ale Marriottovi, ktorý hľadal väčší, sofistikovanejší zvuk, to nestačilo. V roku 1968 odišiel a založil bluesrockovo orientovanú kapelu Humble Pie. Šokovaní hudobníci sa zavreli vo svojej londýnskej skúšobni, kde čakali na zázrak. Zhodou okolností v tom čase z The Jeff Beck Group odišiel gitarista Ron Wood (u Becka hral na base) a spevák Rod Stewart, ktorí sa nakoniec spojili so zvyškom The Small Faces. Nahrávacia spoločnosť im navrhla, aby si ponechali starý názov, ale kapela cítila, že s novými členmi sa zmenil aj jej zvuk a skrátila názov na The Faces.
.malá šanca
V čase jej najväčšej slávy boli kapelou, ktorá dokázala konkurovať The Rolling Stones. Ich vystúpenia pripomínali veľkú párty, kde se žúrovalo v hľadisku aj na pódiu. Kapela mala na pódiu aj malý bar s barmanom, ktorý im počas hrania mixoval kokteily. The Faces vydali štyri radové albumy, veľké úspechy slávili v Amerike, no nakoniec sa ukázalo, že ich slabým miestom bol opäť spevák. Rod Stewart mal popri kapele aj svoju sólovú dráhu, ktorá sa nakoniec ukázala ako úspešnejšia než s The Faces. Ronnie, ktorý na posledný album prispel väčšinou piesní vrátane najväčšieho hitu Ooh La La, skupinu nakoniec opustil. To, že Rod už nemal pre sólové povinnosti na kapelu dostatok času, nebol jeho jediný problém. V poslednej fáze kapely mu začal liezť na nervy milionársky spôsob života. Rozhodol sa, že sa vráti na úplný začiatok.
Už počas posledného turné s The Faces si v Amerike kúpil veľký karavan a spolu s priateľkou sa odsťahoval na anglický vidiek. Na svoje farme si vytvoril vlastnú hipisácku komunitu so spriaznenými hudobníkmi, s ktorými nakoniec vytvorili kapelu Slim Chance (Malá šanca). Tento názov odvodil od pocitu, že s novou nekomerčnou hudbou, ktorá vychádzala z anglického folku, country a rocku, nebude mať veľkú šancu na úspech. Na začiatku sa niekoľko singlov dostalo do Top 20, ale tri albumy Slim Chance v čase vydania v podstate prepadli. Po rokoch sa však považujú za utajené klenoty britskej hudby 70. rokov.
Neúspech Ronniemu neprekážal, pretože konečne mohol žiť svoj cigánsky sen. Vytvoril pojazdný hudobný cirkus, kde najal aj profesionálnych klaunov a artistov. Ronnieho The Passing Show sa presúvala od mesta k mestu, kde na okrajoch ľudských obydlí hrávala svoje koncerty. Šnúra však dlho nevydržala, Ronniemu došli aj posledné úspory, z ktorých financoval celú karavánu a keďže hudobníci nakoniec nemali čo do úst, The Passing Show sa rozpadla.
Z finančných ťažkostí mu pomohol dlhoročný priateľ a niekdajší rival z The Who Pete Townshend, s ktorým nahral spoločný album Rough Mix, ale Ronnieho problémy sa vtedy len začínali. Lekári mu diagnostikovali sklerózu multiplex čiže chorobu, ktorou trpela aj jeho mama, no istý čas vedel, že niečo nie je v poriadku. Niekoľko rokov predtým sa objavili prvé príznaky, ktoré vedel zamaskovať dobrou náladou. No keď si už nevedel zapnúť gombík na svojom kabáte, vedel, že je zle.
.nenápadný líder
Ešte nahral jeden sólový album See Me, v roku 1980 oprášil vzťah so Stevom Marriottom, s ktorým založil novú kapelu, ale už bolo neskoro. Choroba si vybrala svoju daň. Ronnieho zdravie sa zhoršilo do takej miery, že skončil na invalidnom vozíku. Jeho kamaráti na neho spomínajú ako na človeka, ktorý sa chorobe nikdy nepoddal. V roku 1984 sa spolu so svojou druhou ženou presťahoval do Texasu, aby bol bližšie k špičkovým doktorom, ktorí boli s liečením ďalej ako britskí lekári. Keďže nevýhodné zmluvy ho pripravili o tantiémy za jeho najväčšie hity, s financiami mu pomáhali muzikantskí priatelia Eric Clapton, Jeff Beck alebo Bill Wyman.
Ronnie bojoval s roztrúsenou sklerózou dve desaťročia. Napriek tomu stihol odohrať viacero koncertov vrátane turné v Japonsku. V roku 1997 sa jeho zdravotný stav výrazne skomplikoval zápalom pľúc. Ronnie Lane zomrel 4. júna 1997 v coloradskom Trinidade vo veku 51 rokov. Nikdy nepatril k lídrom. Nebol tak na očiach ako Steve Marriott či Rod Stewart, ale jeho prínos do britskej rockovej hudby je obrovský. K jeho odkazu sa dodnes hlási anglický protestný spevák Billy Bragg, skupiny The Levelers a The Waterboys ďalej rozvíjajú jeho folkrockový odkaz z časov Slim Chance. A kde by boli punkrockoví The Jam alebo britpopové kapely z 90. rokov, nebyť odkazu The Small Faces!?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.