Práve sa nám začína koncertná sezóna,
teším sa, lebo koncerty sú spojené s cestovaním. Len si sadnúť do vlaku a ísť. Oddýchneme si, nemusíme šoférovať, starať sa o auto. Už za stanicou v prvom tuneli zo mňa všetko spadne, na všetko zabudnem, vypustím, dokonca aj telefón mi prestane zvoniť. Je to čistá mágia, vôbec tomu nerozumiem, že všetci zas začnú volať, až keď sa blížime naspäť k Bratislave. Akoby to bolo tak nastavené, je to môj čas mimo, na druhej strane.
Balenie batožiny celé roky minimalizujeme.
Máme to vypracované, každý jednu gitaru a jeden kufor, aby sme všetko ľahko a sami uniesli. Dobrá rada? Treba mať vždy pri sebe catering.Vravievali sme si, že tam si niečo kúpime, ale často sa stane, že prídeme a tam nič, obchody sú zavreté, nie je čas ísť do reštaurácie, treba ísť zvučiť a hrať. Aj catering treba vychytať, nesmie sa roztopiť, vytiecť, pokaziť.
Keď sa potrebujem uvoľniť, štrikujem.
Minulú zimu sme mali aj aktívny krúžok pletačiek, raz do týždňa v Artfore. Kedysi som robila svetre, ale to už je náročná činnosť. Treba sledovať vzor, strih, rátať očká, zapájať rozum. Najradšej štrikujem šály, lebo tie si nevyžadujú pozornosť, idem a odpojím sa. Ešte sa rada babrem v záhradke, keď som mentálne trošku zahltená, zoberiem nožnice alebo pílku a prestrihávam, čo zarástlo. V mysli nastane pokoj, už to nie je taká vrtuľa. Keď si len sadnem, vtedy mi mozog dobre nepracuje, musím zapojiť ruky, aby sa hlava rozbehla. Akoby tam bolo nejaké spojenie.
Nosím len jednu značku oblečenia z merino vlny.
Aj spodnú bielizeň. Toto je moja polovášeň, keď niečo nové vidím, vždy to kúpim. Majú dobré strihy, všetko mi sedí, je to dobré na cesty, lebo to netreba často prať, nekrčí sa to, stačí zbaliť pár kúskov. Ani telo už nechce iné, otvorím skriňu, mám tam aj bavlnené veci, ale moja ruka siahne po vlne.
Nenechám sa len tak vytočiť.
Ale je to výsledok dlhoročnej práce, pozorovať sa, kedy spejem k hnevu a akým spôsobom. Keď viem, že sa tá situácia blíži, dokážem s tým pracovať. Keď človek začne hnev používať ako nástroj, aj mne sa to stalo, tak sa dostane do slučky, všetko ho irituje, všetko, čo k nemu prichádza, je nahnevaniahodné. Akoby také veci začal oveľa viac priťahovať. Naopak, keď si dávam pozor, tie veci odo mňa ako keby odpadávali.
Bola som pyšná a aj som, ale snažím sa s tým pracovať.
Umelec bez pýchy nemôže ísť na pódium, chce byť obdivovaný, chválený, najlepší. Mávam také obdobia, keď si o sebe myslím príliš veľa a ľudia to cítia a oplatia mi to. Potom si uvedomím, že som niekde prestrelila. Nezašlo to u mňa ďaleko, aj keď mohlo by. Stačí aj mierna arogancia a už posudzuješ ľudí, nevypočuješ, čo chcú, staviaš mantinely. Nie je to ľahké odhaliť, hlavne keď je to v miernych dávkach.
Viera a strach sú na jednej váhe.
Nemyslím teraz vieru náboženskú, ale vieru v seba, v to, že dokážem isté veci urobiť. Už dávnejšie som túto myšlienku mala v sebe hotovú, ale nikdy som si to tak nepomenovala, pokiaľ som nečítala knihu, kde to autor (Tomáš Keltner: Transformace vědomí) postavil priamo proti sebe – keď máš vieru, nemáš strach, keď máš strach, nemáš vieru. Keď idem niečo robiť a verím, že to dokážem, tak sa nebojím a urobím to, nech už to dopadne akokoľvek.
teším sa, lebo koncerty sú spojené s cestovaním. Len si sadnúť do vlaku a ísť. Oddýchneme si, nemusíme šoférovať, starať sa o auto. Už za stanicou v prvom tuneli zo mňa všetko spadne, na všetko zabudnem, vypustím, dokonca aj telefón mi prestane zvoniť. Je to čistá mágia, vôbec tomu nerozumiem, že všetci zas začnú volať, až keď sa blížime naspäť k Bratislave. Akoby to bolo tak nastavené, je to môj čas mimo, na druhej strane.
Balenie batožiny celé roky minimalizujeme.
Máme to vypracované, každý jednu gitaru a jeden kufor, aby sme všetko ľahko a sami uniesli. Dobrá rada? Treba mať vždy pri sebe catering.Vravievali sme si, že tam si niečo kúpime, ale často sa stane, že prídeme a tam nič, obchody sú zavreté, nie je čas ísť do reštaurácie, treba ísť zvučiť a hrať. Aj catering treba vychytať, nesmie sa roztopiť, vytiecť, pokaziť.
Keď sa potrebujem uvoľniť, štrikujem.
Minulú zimu sme mali aj aktívny krúžok pletačiek, raz do týždňa v Artfore. Kedysi som robila svetre, ale to už je náročná činnosť. Treba sledovať vzor, strih, rátať očká, zapájať rozum. Najradšej štrikujem šály, lebo tie si nevyžadujú pozornosť, idem a odpojím sa. Ešte sa rada babrem v záhradke, keď som mentálne trošku zahltená, zoberiem nožnice alebo pílku a prestrihávam, čo zarástlo. V mysli nastane pokoj, už to nie je taká vrtuľa. Keď si len sadnem, vtedy mi mozog dobre nepracuje, musím zapojiť ruky, aby sa hlava rozbehla. Akoby tam bolo nejaké spojenie.
Nosím len jednu značku oblečenia z merino vlny.
Aj spodnú bielizeň. Toto je moja polovášeň, keď niečo nové vidím, vždy to kúpim. Majú dobré strihy, všetko mi sedí, je to dobré na cesty, lebo to netreba často prať, nekrčí sa to, stačí zbaliť pár kúskov. Ani telo už nechce iné, otvorím skriňu, mám tam aj bavlnené veci, ale moja ruka siahne po vlne.
Nenechám sa len tak vytočiť.
Ale je to výsledok dlhoročnej práce, pozorovať sa, kedy spejem k hnevu a akým spôsobom. Keď viem, že sa tá situácia blíži, dokážem s tým pracovať. Keď človek začne hnev používať ako nástroj, aj mne sa to stalo, tak sa dostane do slučky, všetko ho irituje, všetko, čo k nemu prichádza, je nahnevaniahodné. Akoby také veci začal oveľa viac priťahovať. Naopak, keď si dávam pozor, tie veci odo mňa ako keby odpadávali.
Bola som pyšná a aj som, ale snažím sa s tým pracovať.
Umelec bez pýchy nemôže ísť na pódium, chce byť obdivovaný, chválený, najlepší. Mávam také obdobia, keď si o sebe myslím príliš veľa a ľudia to cítia a oplatia mi to. Potom si uvedomím, že som niekde prestrelila. Nezašlo to u mňa ďaleko, aj keď mohlo by. Stačí aj mierna arogancia a už posudzuješ ľudí, nevypočuješ, čo chcú, staviaš mantinely. Nie je to ľahké odhaliť, hlavne keď je to v miernych dávkach.
Viera a strach sú na jednej váhe.
Nemyslím teraz vieru náboženskú, ale vieru v seba, v to, že dokážem isté veci urobiť. Už dávnejšie som túto myšlienku mala v sebe hotovú, ale nikdy som si to tak nepomenovala, pokiaľ som nečítala knihu, kde to autor (Tomáš Keltner: Transformace vědomí) postavil priamo proti sebe – keď máš vieru, nemáš strach, keď máš strach, nemáš vieru. Keď idem niečo robiť a verím, že to dokážem, tak sa nebojím a urobím to, nech už to dopadne akokoľvek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.