A potom sú tu tie druhé seriály, podstatne ambicióznejšie, dramatickejšie, autorskejšie, vážnejšie, seriály, v ktorých sa zločin nerieši krátko, ale dlho, zväčša celú sezónu, prípadne celý seriál, okázalo sa tu tesá do kameňa dráma priam antických rozmerov. Nie vždy to vyjde a tiež to vie pekne unavovať, najmä pre čoraz automatickejšie scenáristické floskuly, v ktorých sa hneď v nasledujúcej sekvencii poruší to, či si protagonisti v sekvencii predchádzajúcej svätosväte sľúbili, že neporušia, ale keď sa to podarí, vznikne klenot identifikovateľný počas prvých desiatich minút.
Ako True Detective, nový seriál HBO, uvádzaný pod názvom Temný případ. Neuveriteľný kus, vracajúci vieru, že nie všetko tu už dávno bolo a lepšie. Jeho tvorca Nic Pizzolatto okrem scenárov k dvom epizódam Killing dosiaľ veľa vody nenamútil, ak však už aj nič ďalšie nevytvorí, budeme si ho pamätať. Lebo také lekcie z nihilizmu, aké dáva Pizzolatto prostredníctvom jednej z dvoch hlavných postáv (Matthew McConaughey, Woody Harrelson) sme v telke ešte nevideli. Dvaja bývalí partneri sa v retrospektívach vracajú k vyšetrovaniu prípadu okultného sériového vraha a pritom vedú reči o márnosti stvorenia. Aj Nietzsche by sa díval, aby sa poučil.
Vlastne nie, filozofia v True Detective je zmes banálnej demagógie a dobre znejúcich lacných fráz, avšak sprostredkovaná tak umne a elegantne, že človeka vyrušuje, keď konečne prestanú rečniť a začne sa niečo diať. Nádherne silné, extrémne, ale celkom bez explicitného ukazovania, dokonalý príklad toho, ako sa z televízie stal nie hrobár dobrého vkusu, ale jeho posledný veľký strážca.
Ako True Detective, nový seriál HBO, uvádzaný pod názvom Temný případ. Neuveriteľný kus, vracajúci vieru, že nie všetko tu už dávno bolo a lepšie. Jeho tvorca Nic Pizzolatto okrem scenárov k dvom epizódam Killing dosiaľ veľa vody nenamútil, ak však už aj nič ďalšie nevytvorí, budeme si ho pamätať. Lebo také lekcie z nihilizmu, aké dáva Pizzolatto prostredníctvom jednej z dvoch hlavných postáv (Matthew McConaughey, Woody Harrelson) sme v telke ešte nevideli. Dvaja bývalí partneri sa v retrospektívach vracajú k vyšetrovaniu prípadu okultného sériového vraha a pritom vedú reči o márnosti stvorenia. Aj Nietzsche by sa díval, aby sa poučil.
Vlastne nie, filozofia v True Detective je zmes banálnej demagógie a dobre znejúcich lacných fráz, avšak sprostredkovaná tak umne a elegantne, že človeka vyrušuje, keď konečne prestanú rečniť a začne sa niečo diať. Nádherne silné, extrémne, ale celkom bez explicitného ukazovania, dokonalý príklad toho, ako sa z televízie stal nie hrobár dobrého vkusu, ale jeho posledný veľký strážca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.