Nenápadný drobáčik, ktorého by ste si možno ani nevšimli. A pritom koľko chuti a radosti pri jedle vie priniesť, keď sa spojí so svojími ďalšími ploskými kamarátmi!
Kto by si nepamätal tie fantastické husté šošovicové polievky, čo nám varievali naše mamy a babky? Len sa to tak v nich hemžilo výberom tých najlepších údených mias! Nehovoriac o rôznych tradičných prívarkoch. Niekomu možno nechutia a pri spomienke na ne sa im vybaví hnedá gebuzina s rozpoleným vajíčkom zo školskej či závodnej jedálne. Treba sa však premôcť a možno tejto sprofanovanej kombinácii dať šancu aj doma. Určite bude chutiť stokrát lepšie. Ide totiž o jedno z najstarších jedál na zemi vôbec.
V prameňoch sa uvádza, že práve táto hustá šošovicová kaša s vajíčkami bola starým židovským smútočným jedlom. Nie preto, že pôsobí už na tanieri veľmi smútočne, ale pre svoje tvarové danosti. Šošovica aj vajíčko sú totiž okrúhle a symbolizovali večnosť.
.symbol večnosti je s nami odveky
Šošovica je tu s nami skoro rovnako dlho ako pšenica či ryža. Konzumujeme ju už takých 12 000 rokov a jej prvé zdokumentované vystúpenie na neolitickom stole sa našlo na Blízkom východe. Spomína sa v Starom zákone a zapísala aj do ľudovej slovesnosti. Za všetky celosvetovo známe príbehy stačí spomenúť ten o Popoluške, ktorej rozdeliť hrach od šošovice pomáhali zázračne inteligentné a nepahltné holuby.
V prvom storočí nášho letopočtu sa šošovica rozšírila aj do Ázie. V Indii sa toho náramne chytili a šošovica sa odvtedy stala pevnou súčasťou indickej kuchyne. Za všetky jedlá treba spomenúť pastu z červenej šošovice – dal. Zatiaľ čo na Blízkom Východe a v Európe sme väčšinou šošovicu len dusili a vytvárali z nej polievky, prívarky a pasty, V Ázii sa šošovica stala predmetom mnohých kuchárskych experimentov a pripravovala sa na tri spôsoby. Buď sa varila samostatne ako u nás, alebo ako príloha s ryžou, keďže šošovica má dobu varenia s ryžou totožnú, no a potom sa podávala ešte naklíčená. Úhľadné, štíhle šošovicové klíčky sa vynikajúco hodili do šalátu a najmä chutili výrazne inak ako normálna šošovica.
.jedlo chudobných a otcov
Šošovica, skrátka, vždy stála po boku tých nahlavnejších oporných stĺpov ľudskej výživy, najmä ak hovoríme o jedle chudobných. Každá gazdinka ju totiž vždy mala poruke popri múke, krúpoch či bôbe. Nečudo, že sa stala potravinou, ktorá sa okamžite prehupsla do rôznych rituálov. V Indii je notorickou súčasťou obiet, či už dusená, alebo naklíčená.
V našich končinách sa zase podáva na Nový rok, aby rodina bola po celý rok pri peniazoch. Netreba veľmi premýšľať, aby sme prišli na to, že táto povera opäť súvisí s milým okrúhlym tvarom týchto hnedých, červených či žltých potvoriek. Podobne sa šošovica podávala novopečenému otcovi. Zatiaľ čo sa jeho partnerka zotavovala z pôrodu v susednej izbe alebo v pôrodnici, mladému otcovi bolo treba navariť šošovice a vyklepnúť mu do nej jedno vajíčko. Až vtedy sa potomkovi bude dariť a otcovi sa ho podarí zabezpečiť.
Šošovica okrem pravidelného nasýtenia hladných krkov teda urobila radosť aj antropológom a etnografom. A keby len im! Dokonca aj všetkým lekárom, fyzikom, hvezdárom a fotografom. Dala totiž meno všetkým šošovkám. A to nielen v našom, ale aj v anglickom jazyku. Latinský výraz pre šošovicu je totiž slovíčko lens, presne tak, ako sa povie šošovka po anglicky. A tu sa jej sláva nekončí. V sedemnástom storočí zase prišli do módy rajcovné materské znamienka, ktorými sa krášlili všetky dvorné dámy na európskych kráľovských dvoroch. Nehovorilo sa im inak ako šošovičky.
Autor je scenárista.
Urobme si zimný šošovicový šalát/
Šošovicu už niekedy berieme ako klasickú potravinu, ktorá sa skrátka udusí s niečím údeným a hotovo. Pričom tie mrňavé hnedasté dukáty sa dajú zužitkovať v kuchyni omnoho vynachádzavejšie a pri menšej námahe. Navyše sa nám pri príprave podarí uchovať niečo z jej fantastického obsahu železa. Šošovicu na rozdiel od fazule netreba dopredu namáčať a vodu vyhadzovať. Rovno si ju v jemne osolenej vode uvaríme domäkka. Nie však tak, aby pôsobila rozvarene. Bežne by nám malo postačiť pätnásť, dvadsať minút, no najlepšie je to čas od času skontrolovať. Šošovicu scedíme a necháme odkvapkať. Na olivovom oleji si vypražíme natenko nakrájanú slaninu a cibuľu. Oboje restujeme do sklovita. Napokon do hrnca nasypeme z vrchných listov obraté a na polovičku prepolené hlavičky ružičkového kelu. Kel posolíme, okoreníme a restujeme, kým nie je krehký a dobre prehriaty. Pofŕkame balzamovým octom. Napokon k zmesi prisypeme našu uvarenú šošovicu a celú zmes prehrejeme. Kto má rád, pridá ešte na záver nadrobno nakrájanú petrženovú vňať. Podávame k hocičomu ako prílohu alebo jeme ako šalát.
Kto by si nepamätal tie fantastické husté šošovicové polievky, čo nám varievali naše mamy a babky? Len sa to tak v nich hemžilo výberom tých najlepších údených mias! Nehovoriac o rôznych tradičných prívarkoch. Niekomu možno nechutia a pri spomienke na ne sa im vybaví hnedá gebuzina s rozpoleným vajíčkom zo školskej či závodnej jedálne. Treba sa však premôcť a možno tejto sprofanovanej kombinácii dať šancu aj doma. Určite bude chutiť stokrát lepšie. Ide totiž o jedno z najstarších jedál na zemi vôbec.
V prameňoch sa uvádza, že práve táto hustá šošovicová kaša s vajíčkami bola starým židovským smútočným jedlom. Nie preto, že pôsobí už na tanieri veľmi smútočne, ale pre svoje tvarové danosti. Šošovica aj vajíčko sú totiž okrúhle a symbolizovali večnosť.
.symbol večnosti je s nami odveky
Šošovica je tu s nami skoro rovnako dlho ako pšenica či ryža. Konzumujeme ju už takých 12 000 rokov a jej prvé zdokumentované vystúpenie na neolitickom stole sa našlo na Blízkom východe. Spomína sa v Starom zákone a zapísala aj do ľudovej slovesnosti. Za všetky celosvetovo známe príbehy stačí spomenúť ten o Popoluške, ktorej rozdeliť hrach od šošovice pomáhali zázračne inteligentné a nepahltné holuby.
V prvom storočí nášho letopočtu sa šošovica rozšírila aj do Ázie. V Indii sa toho náramne chytili a šošovica sa odvtedy stala pevnou súčasťou indickej kuchyne. Za všetky jedlá treba spomenúť pastu z červenej šošovice – dal. Zatiaľ čo na Blízkom Východe a v Európe sme väčšinou šošovicu len dusili a vytvárali z nej polievky, prívarky a pasty, V Ázii sa šošovica stala predmetom mnohých kuchárskych experimentov a pripravovala sa na tri spôsoby. Buď sa varila samostatne ako u nás, alebo ako príloha s ryžou, keďže šošovica má dobu varenia s ryžou totožnú, no a potom sa podávala ešte naklíčená. Úhľadné, štíhle šošovicové klíčky sa vynikajúco hodili do šalátu a najmä chutili výrazne inak ako normálna šošovica.
.jedlo chudobných a otcov
Šošovica, skrátka, vždy stála po boku tých nahlavnejších oporných stĺpov ľudskej výživy, najmä ak hovoríme o jedle chudobných. Každá gazdinka ju totiž vždy mala poruke popri múke, krúpoch či bôbe. Nečudo, že sa stala potravinou, ktorá sa okamžite prehupsla do rôznych rituálov. V Indii je notorickou súčasťou obiet, či už dusená, alebo naklíčená.
V našich končinách sa zase podáva na Nový rok, aby rodina bola po celý rok pri peniazoch. Netreba veľmi premýšľať, aby sme prišli na to, že táto povera opäť súvisí s milým okrúhlym tvarom týchto hnedých, červených či žltých potvoriek. Podobne sa šošovica podávala novopečenému otcovi. Zatiaľ čo sa jeho partnerka zotavovala z pôrodu v susednej izbe alebo v pôrodnici, mladému otcovi bolo treba navariť šošovice a vyklepnúť mu do nej jedno vajíčko. Až vtedy sa potomkovi bude dariť a otcovi sa ho podarí zabezpečiť.
Šošovica okrem pravidelného nasýtenia hladných krkov teda urobila radosť aj antropológom a etnografom. A keby len im! Dokonca aj všetkým lekárom, fyzikom, hvezdárom a fotografom. Dala totiž meno všetkým šošovkám. A to nielen v našom, ale aj v anglickom jazyku. Latinský výraz pre šošovicu je totiž slovíčko lens, presne tak, ako sa povie šošovka po anglicky. A tu sa jej sláva nekončí. V sedemnástom storočí zase prišli do módy rajcovné materské znamienka, ktorými sa krášlili všetky dvorné dámy na európskych kráľovských dvoroch. Nehovorilo sa im inak ako šošovičky.
Autor je scenárista.
Urobme si zimný šošovicový šalát/
Šošovicu už niekedy berieme ako klasickú potravinu, ktorá sa skrátka udusí s niečím údeným a hotovo. Pričom tie mrňavé hnedasté dukáty sa dajú zužitkovať v kuchyni omnoho vynachádzavejšie a pri menšej námahe. Navyše sa nám pri príprave podarí uchovať niečo z jej fantastického obsahu železa. Šošovicu na rozdiel od fazule netreba dopredu namáčať a vodu vyhadzovať. Rovno si ju v jemne osolenej vode uvaríme domäkka. Nie však tak, aby pôsobila rozvarene. Bežne by nám malo postačiť pätnásť, dvadsať minút, no najlepšie je to čas od času skontrolovať. Šošovicu scedíme a necháme odkvapkať. Na olivovom oleji si vypražíme natenko nakrájanú slaninu a cibuľu. Oboje restujeme do sklovita. Napokon do hrnca nasypeme z vrchných listov obraté a na polovičku prepolené hlavičky ružičkového kelu. Kel posolíme, okoreníme a restujeme, kým nie je krehký a dobre prehriaty. Pofŕkame balzamovým octom. Napokon k zmesi prisypeme našu uvarenú šošovicu a celú zmes prehrejeme. Kto má rád, pridá ešte na záver nadrobno nakrájanú petrženovú vňať. Podávame k hocičomu ako prílohu alebo jeme ako šalát.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.