Všetko, čo o sebe za posledné dni povedali Fico s Mečiarom, bolo známe už dávno. Keď predseda vlády nahnevane odmietal „zlodejiny“ Mečiarových ľudí na pozemkovom fonde, bol to predsa už len odlesk slávnych afér Rezešovcov a ďalších „poctivých podnikateľov-mečiarovcov“, ako si tu Rodina vtedy hovorila.
Aj keď Mečiarov minister kontroval, že Fico súdi HZDS za to, čo sám robí, a menoval ficovských nominantov v tom istom fonde a dokonca aj rozkošný bytík od firmy Ikores, tiež to už bol iba odvar časov, v ktorých sa ctení páni v pozadí preskupili a Smer utešene rástol za ich drobné.
Nič z toho, čo sa dialo minulý týždeň, nebolo nové, nič z toho nebralo dych, iba čas. Po rokoch intelektuálnych blamáží už neprekvapila ani naivita sociológov, politológov a médií, ktoré opäť raz hromadne zlyhávali (hoci úvaha jedného z nich, či Fico náhodou nejde zrušiť amnestie, bola ešte stále čarovná). To, čo ako-tak zaujalo, bola už len verva, s akou koaliční lídri priznávali dobrovoľne a celkom verejne svoje pravé ja.
Neboli to hocijaké priznania.
Ak Fico používal v súvislosti s Mečiarom slovo zlodejina, a potom s ním ostal v koalícii, verejne tým o sebe priznal, že je premiérom nielen vďaka chutnému spolku Jána Slotu, ale aj podpore ďalších zlodejov, a neprekáža mu to. Dá sa to povedať ešte presnejšie – povaha HZDS je známa už 16 rokov, kľúčové priznanie Fico učinil už po voľbách výberom svojich partnerov, takže minulý týždeň svoju neznesiteľne hrubú kožu len nešikovne pripomenul.
Ale ak na revanš Mečiar a jeho poľný minister ohlasovali, že Fico tu ruší parlamentarizmus, že chce vládnuť bez kontroly a že kradne on, nie oni, len to šikovne zastiera rečami o sociálnom štáte, a potom s ním ostali v koalícii, aj oni tým čosi milé priznali. Povedali nám všetkým do očí, že pre nich sú podradné miesto v tejto vláde a kšefty z toho plynúce dôležitejšie, než podivný vladár štátu, ktorý tak veľmi milujú. Aj tu sa to dá povedať presnejšie – oni v roku 1993 nezaložili tento štát, aby mu slúžili, ale aby mu čo najdlhšie vládli a žili z jeho zdrojov. Fakt, že práve nimi dnes veselo manipuluje ctiteľ neslobodných poriadkov, nízkemu cieľu otcov – zakladateľov naozaj neprekáža.
Ale to všetko nebolo na celej „kríze“ najhoršie. Smer, HZDS a SNS v jednej vláde je zbraň hromadného ničenia, takže nič iné než zlodejiny, podrazy a nevkus sa nedalo čakať. Najhoršie preto neboli live zábery na páchateľov, ale strihy na ich sudcov. Opozícia sa snažila, ako mohla, ale veľa nemohla – za každým jej správnym postrehom, výzvou či kritikou Fica a Mečiara sa škerila ich vlastná minulosť, a teda ich vlastné zlodejiny, podrazy a nevkus. Kričala z nich cynická účelovosť, a ten krik prehlušil dokonca aj pravdu.
Toto je vážnejšie, než tragikomická hádka koalície. Toto je kríza nádeje.
Aj keď Mečiarov minister kontroval, že Fico súdi HZDS za to, čo sám robí, a menoval ficovských nominantov v tom istom fonde a dokonca aj rozkošný bytík od firmy Ikores, tiež to už bol iba odvar časov, v ktorých sa ctení páni v pozadí preskupili a Smer utešene rástol za ich drobné.
Nič z toho, čo sa dialo minulý týždeň, nebolo nové, nič z toho nebralo dych, iba čas. Po rokoch intelektuálnych blamáží už neprekvapila ani naivita sociológov, politológov a médií, ktoré opäť raz hromadne zlyhávali (hoci úvaha jedného z nich, či Fico náhodou nejde zrušiť amnestie, bola ešte stále čarovná). To, čo ako-tak zaujalo, bola už len verva, s akou koaliční lídri priznávali dobrovoľne a celkom verejne svoje pravé ja.
Neboli to hocijaké priznania.
Ak Fico používal v súvislosti s Mečiarom slovo zlodejina, a potom s ním ostal v koalícii, verejne tým o sebe priznal, že je premiérom nielen vďaka chutnému spolku Jána Slotu, ale aj podpore ďalších zlodejov, a neprekáža mu to. Dá sa to povedať ešte presnejšie – povaha HZDS je známa už 16 rokov, kľúčové priznanie Fico učinil už po voľbách výberom svojich partnerov, takže minulý týždeň svoju neznesiteľne hrubú kožu len nešikovne pripomenul.
Ale ak na revanš Mečiar a jeho poľný minister ohlasovali, že Fico tu ruší parlamentarizmus, že chce vládnuť bez kontroly a že kradne on, nie oni, len to šikovne zastiera rečami o sociálnom štáte, a potom s ním ostali v koalícii, aj oni tým čosi milé priznali. Povedali nám všetkým do očí, že pre nich sú podradné miesto v tejto vláde a kšefty z toho plynúce dôležitejšie, než podivný vladár štátu, ktorý tak veľmi milujú. Aj tu sa to dá povedať presnejšie – oni v roku 1993 nezaložili tento štát, aby mu slúžili, ale aby mu čo najdlhšie vládli a žili z jeho zdrojov. Fakt, že práve nimi dnes veselo manipuluje ctiteľ neslobodných poriadkov, nízkemu cieľu otcov – zakladateľov naozaj neprekáža.
Ale to všetko nebolo na celej „kríze“ najhoršie. Smer, HZDS a SNS v jednej vláde je zbraň hromadného ničenia, takže nič iné než zlodejiny, podrazy a nevkus sa nedalo čakať. Najhoršie preto neboli live zábery na páchateľov, ale strihy na ich sudcov. Opozícia sa snažila, ako mohla, ale veľa nemohla – za každým jej správnym postrehom, výzvou či kritikou Fica a Mečiara sa škerila ich vlastná minulosť, a teda ich vlastné zlodejiny, podrazy a nevkus. Kričala z nich cynická účelovosť, a ten krik prehlušil dokonca aj pravdu.
Toto je vážnejšie, než tragikomická hádka koalície. Toto je kríza nádeje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.