Našťastie som mala flek pri okienku a hory sa mi pri prílete ukázali v plnej kráse za červeného zapadajúceho slnka. Výnimočne nízka hladina smogu, to mi dali za pravdu aj domáci. Málokedy je hory z Káthmandú tak krásne vidieť. Cestovateľské vzrušenie je tentoraz omnoho silnejšie, pretože prvýkrát v živote cestujem sama.
Už v lete som sa rozhodla spraviť vychytený nepálsky trek – okruh okolo Annapurny. Takých 240 kilometrov cez hory. Sama so šerpom. Malo by to celé trvať tri týždne. Celé dni budem šliapať, a potom budem unavená líhať do malých postelí v tibetských a nepálskych dedinkách. V čase, keď budete čítať tento článok, budem na vrchole treku v 5 416 metroch nad morom zápasiť so snehom a výškovou chorobou. Tak držte palce.
Káthmandú sa od mojej minuloročnej návštevy nezmenilo. Ako som tak prechádzala taxíkom cez upchaté ulice, na chvíľu som mala pocit, že som vlastne minulý rok ani neodišla. Ako keby ten rok v Európe vôbec nebol. Známe vône, ulice, tváre, kravy – to keď sa všetko spojí, vznikne takzvaná indická alebo nepálska droga. Potom je možné ju privolať aj v Európe a tam je mimoriadne silná.
Hneď po príchode som sa stretla so svojím šerpom, ktorý ma bude sprevádzať a niesť mi batoh. Je zhruba v mojom veku, má šikmé oči a stále sa klania. Dala som si posledné poriadne jedlo pred cestou – burger s jačím syrom a vybehla do malej zatuchnutej internetky napísať vám posledné slová pred cestou. Vo vedľajšej krčme hrá nepálska bluesrocková kapela staré hity a so mnou to stále trhá do tanca. V Nepále počúvajú na rozdiel od Indie dobrú hudbu. V obchodoch s cédečkami sa dá zdržať fakt dlho, občas človek nadobudne pocit, že sa ocitol pri svojej domácej hudobnej poličke, akurát, že sú tu kusy, po ktorých už dlho túžim. Nepálci nosia sidovky a číňany a na každom múre je plagát na nejaký rockový koncert. Parádna krajina. Už zajtra ju začnem spoznávať zvnútra a neviem sa dočkať. A keď prídem, tak sa s vami podelím. Majte sa.
Už v lete som sa rozhodla spraviť vychytený nepálsky trek – okruh okolo Annapurny. Takých 240 kilometrov cez hory. Sama so šerpom. Malo by to celé trvať tri týždne. Celé dni budem šliapať, a potom budem unavená líhať do malých postelí v tibetských a nepálskych dedinkách. V čase, keď budete čítať tento článok, budem na vrchole treku v 5 416 metroch nad morom zápasiť so snehom a výškovou chorobou. Tak držte palce.
Káthmandú sa od mojej minuloročnej návštevy nezmenilo. Ako som tak prechádzala taxíkom cez upchaté ulice, na chvíľu som mala pocit, že som vlastne minulý rok ani neodišla. Ako keby ten rok v Európe vôbec nebol. Známe vône, ulice, tváre, kravy – to keď sa všetko spojí, vznikne takzvaná indická alebo nepálska droga. Potom je možné ju privolať aj v Európe a tam je mimoriadne silná.
Hneď po príchode som sa stretla so svojím šerpom, ktorý ma bude sprevádzať a niesť mi batoh. Je zhruba v mojom veku, má šikmé oči a stále sa klania. Dala som si posledné poriadne jedlo pred cestou – burger s jačím syrom a vybehla do malej zatuchnutej internetky napísať vám posledné slová pred cestou. Vo vedľajšej krčme hrá nepálska bluesrocková kapela staré hity a so mnou to stále trhá do tanca. V Nepále počúvajú na rozdiel od Indie dobrú hudbu. V obchodoch s cédečkami sa dá zdržať fakt dlho, občas človek nadobudne pocit, že sa ocitol pri svojej domácej hudobnej poličke, akurát, že sú tu kusy, po ktorých už dlho túžim. Nepálci nosia sidovky a číňany a na každom múre je plagát na nejaký rockový koncert. Parádna krajina. Už zajtra ju začnem spoznávať zvnútra a neviem sa dočkať. A keď prídem, tak sa s vami podelím. Majte sa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.