.asi sto kilometrov smerom na sever od Bratislavy sa na Považí nachádza obec Bzince pod Javorinou. Aj GPS navigácia má problém ju nájsť. V jednom z domčekov pri cintoríne býva 82-ročný Pavel Chorvát. Jeho strýko a menovec bol evanjelický farár. Za vojny skrýval, zachraňoval a pomáhal vybavovať dopravu do bezpečia viacerým židom. Všetci si v úsilí zachrániť život zmenili mená. Vďaka kňazovi Chorvátovi prežili vojnu JUDr. Eugen Feldmann (Ondrej Haban). Margita rodená Feldmannová (Elena Ďuračková), Honza Deutsch (Jozef Marták). Žiaľ, záchranca sa už ocenenia svojej statočnosti nedožil – Pavel Chorvát zomrel v roku 1970. Zločinecký komunistický režim nielenže neocenil jeho skutky za vojny, ale ho v roku 1958 aj odsúdil na dva roky väzenia a do smrti nesmel slúžiť v pastorácii, zbavili ho možnosti byť kňazom.
.aj farár, aj gazda
V kuchyni rodinného domu ležia na stole spisy a fotografie. Je na nich v obleku mladý sympatický muž, najmladší z ôsmich súrodencov, dvaja z nich zomreli ešte ako deti. V tom čase ešte Chorvát nebol evanjelickým kňazom. Napriek tomu, že mohol, nikdy sa neoženil. „Ja neviem, či prepásel dobu, alebo čo sa stalo,“ hovorí malebným dialektom jeho synovec. Ďalej vysvetľuje, ako sa jeruzalemské Múzeum Jad Vašem dozvedelo o jeho skutkoch: „Vo Švajčiarsku žije jedna pani, ktorá je potomkom jedného zo zachránených. Pani Margita Vážna má 92 rokov a mrzelo ju, že sa doteraz neodvďačila môjmu strýkovi. Nemôže už cestovať, a tak išla do Jeruzalema jej dcéra, aby tam vybavila všetky potrebné dokumenty.“
Za vojny bol Chorvát 13-ročné chlapčisko, s rodičmi bývali v Bzinciach, zatiaľ čo strýko býval v Slatine nad Dubravou. „Bol to taký veselý chlap,“ spomína si. „Ani by ste nepovedali, že bol kňaz. Držal ho humor a práca. Sám si hospodáril na záhrade, mal aj role. V nedeľu bol farár, cez týždeň gazda.“
Na záchranu a ukrývanie židov u svojho strýka si Chorvát nespomína – za vojny bol u neho na návšteve iba raz, s rodičmi. A o takých veciach sa otvorene nehovorilo. Pavol Chorvát si však jasne spomína na dve židovské rodiny, čo žili u nich v Bzinciach. Jedna sa nezachránila, manželia Kellermanovci zahynuli v koncentračnom tábore. Predtým, ako ich vzal na transport, odovzdali svoje majetky a polia inému židovi, Mojše Kuhnovi. „To bol najväčší gazda v dedine. Obrábal pôdu, choval aj mnoho dobytka, mal aj mäsiarstvo a obchod. Jeho sestra, bola to taká útla starenka, tu mala malý obchodík. Keď som videl film Obchod na korze, veľmi mi ju to pripomenulo,“ spomína ďalej Chorvát.
Po vojne prišla po osudoch miestnych židov pátrať jedna novinárka z Izraela. Zistila, že kňaz Chorvát po tom, ako sa začalo kruté prenasledovanie židov, pre mnohých z nich vybavoval falošné rodné listy a pomáhal im dostať sa do bezpečia. Jedného dňa prišiel aj do domu svojho židovského známeho, Maximiliána Feldmanna, notára v Bánovciach nad Bebravou (kde bol predtým farárom Jozef Tiso) a priniesol dva krstné listy pre Feldmannove deti Eugena a Margitu. Kňaz Chorvát poradil Feldmannovi, aby odišiel do úkrytu a ponúkol sa, že rodine pomôže nájsť bezpečné miesto. Ale Maximilián Feldmann stále neveril, že situácia bude taká zlá a odmietol odísť. Prijal však krtsné listy pre svoje dve deti. Dvadsaťročná Margita sa rozlúčila s rodinou a s pomocou kňaza Chorváta a s falošnou identitou sa vydala do Bratislavy pracovať ako služobná v dome miestneho profesora. Svojich rodičov už nikdy viac nevidela. Dňa 23. septembra 1942 boli transportovaní z Novák do Osvienčimu.
.vo väzení
Dve miestne židovské rodiny vychádzali so slovenskými susedmi dobre. Kuhna a jeho sestru vždy včas informovali, keď mali byť razie gardistov. A tiež ich skrývali a tým aj zachránili. Kuhn sa zhodou okolností ukrýval u jednej vdovy, ich príbeh sa skončil sobášom a narodením dcérky. „Ja si dobre pamätám na Kellermanovcov. Keď moji rodičia zabili hus, tak mi dali pečienku a povedali, aby som ju išiel predať Kellermanovcom – že oni za to dobre zaplatia.
Aj s Kuhnom som sa poznal osobne. Keď bola po vojne socializácia a zakladali sa družstvá, tak on tam robil skupinára pre poľnovýrobu a ja údržbára. Boli sme dobrí kamaráti,“ dodáva Chorvát. On sám sa po vojne vyučil za automechanika u jedného žida, ktorého od transportu zachránilo manželstvo s evanjeličkou. V dielni sa venoval generálkam motorov, výbrusom kľukových hriadelí. To bol jeho svet, až kým neprišli kruté päťdesiate roky.
Dnes mu je ľúto, že sa nedozvedel viac o statočnosti svojho strýka, ktorý bol aktívny aj počas SNP, aj pri prevádzaní odbojárov cez hranice z Protektorátu. Spomína aj príbeh vtedy osemročného židovského chlapca menom Janko Dojč. Kuchárka, ktorá bývala poniže a bola v bližšom vzťahu s jeho strýkom, si ho adoptovala. Tvrdila, že je z jej rodiny a volá sa Jozef Marták. Dodnes údajne žije kdesi v Spojených štátoch, no stratili s ním kontakt.
Záchranca a kňaz Chorvát posledné roky dožil sám v chate v Trenčianskych Tepliciach. Neďaleko bývala jeho sestra, vzájomne si vypomáhali. Z čoho žil? „Príležitostne robil kantora a vypomáhal. Psychicky veľmi trpel. Keď bol vo väzení, tak umrel jeho mladší brat Jurko. Z väznice mu vybavili pripustku, v pätách mu bol stále dozorca a hneď po kare sa musel vrátiť,“ dodáva na záver Pavel Chorvát s tým, že pokiaľ vie, o emigrácii jeho strýko nikdy neuvažoval.
.vymierajú záchrancovia aj zachránení
„Musíme si to všetci pripomínať. Pamätníci vymierajú. Záchrancovia aj zachránení. A bohužiaľ, vidíme v Európe prejavy nacionalizmu, neonacizmu či antisemitizmu,“ hovorí pre .týždeň veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku Alexander Ben-Zvi.
O vzniku a tradícii ocenení Spravodliví medzi národmi hovorí v súvislosti s prvými prisťahovalcami do novovzniknutého štátu Izrael po vojne, ktorí rozprávali o statočných ľuďoch, kresťanoch, ktorí ich zachránili pred istou smrťou. Známa veta z Talmudu, ktorú cituje aj režisér Steven Spielberg vo filme Schindlerov zoznam, znie: „Kto zachráni jeden ľudský život, akoby zachránil celý svet.“
A nejde iba o diplom a ocenenie. Meno statočného záchrancu je navždy vytesané do kameňa na Múre cti Múzea Jad Vašem. Títo ľudia požívajú v Izraeli veľkú vážnosť a úctu. „Múzeum časť z nich pozvalo,“ uvádza veľvyslanec Ben-Zvi a pokračuje: „Niektorí ocenení vyjadrili dokonca túžbu vysťahovať sa do Izraela a vďaka oceneniu dostali občianstvo oveľa jednoduchšie ako iní žiadatelia – aj keď neboli židia.“
Pozoruhodné sú aj príbehy a národnosť ocenených. Spravodlivý medzi národmi je aj istý egyptský lekár, ktorý býval za vojny v Berlíne a pomáhal židovskej rodine, ktorá konvertovala na islam. Známy je prípad diplomata z El Salvadoru, ktorý takisto vydával židom falošné certifikáty. A určite každý na Slovensku pozná príbeh švédskeho architekta, diplomata a podnikateľa Raoula Wallenberga, ktorý viedol v Budapešti od júla 1944 do januára 1945 úspešnú akciu na záchranu židov v Maďarsku.
Preverovanie oprávnenosti udelelenia najvyššieho izraelského vyznamenania je náročný proces, ktorý môže trvať celé roky. Múzeum Jad Vašem zbiera a overuje korešpondenciu, úradné zápisy, svedectvá, ale aj fotografie. Žiaľ, stalo sa v minulosti, že boli navrhnutí aj tí, ktorí so záchranou židov za vojny nemali nič spoločné.
Pri otázke, na aký silný príbeh zo Slovenska si veľvyslanec Ben-Zvi spomína, sa na chvíľu zamyslí a povie: „Asi je to príbeh colníka, ktorý mal na colnom úrade kolegu žida. Trikrát ho chceli deportovať do koncetračného tábora, ale on vždy pribehol na železničnú stanicu a kričal, že bez neho úrad nemôže fungovať – a vždy ho vytiahol z transportu. Gardisti mali pred colným úradom rešpekt.“
.aj farár, aj gazda
V kuchyni rodinného domu ležia na stole spisy a fotografie. Je na nich v obleku mladý sympatický muž, najmladší z ôsmich súrodencov, dvaja z nich zomreli ešte ako deti. V tom čase ešte Chorvát nebol evanjelickým kňazom. Napriek tomu, že mohol, nikdy sa neoženil. „Ja neviem, či prepásel dobu, alebo čo sa stalo,“ hovorí malebným dialektom jeho synovec. Ďalej vysvetľuje, ako sa jeruzalemské Múzeum Jad Vašem dozvedelo o jeho skutkoch: „Vo Švajčiarsku žije jedna pani, ktorá je potomkom jedného zo zachránených. Pani Margita Vážna má 92 rokov a mrzelo ju, že sa doteraz neodvďačila môjmu strýkovi. Nemôže už cestovať, a tak išla do Jeruzalema jej dcéra, aby tam vybavila všetky potrebné dokumenty.“
Za vojny bol Chorvát 13-ročné chlapčisko, s rodičmi bývali v Bzinciach, zatiaľ čo strýko býval v Slatine nad Dubravou. „Bol to taký veselý chlap,“ spomína si. „Ani by ste nepovedali, že bol kňaz. Držal ho humor a práca. Sám si hospodáril na záhrade, mal aj role. V nedeľu bol farár, cez týždeň gazda.“
Na záchranu a ukrývanie židov u svojho strýka si Chorvát nespomína – za vojny bol u neho na návšteve iba raz, s rodičmi. A o takých veciach sa otvorene nehovorilo. Pavol Chorvát si však jasne spomína na dve židovské rodiny, čo žili u nich v Bzinciach. Jedna sa nezachránila, manželia Kellermanovci zahynuli v koncentračnom tábore. Predtým, ako ich vzal na transport, odovzdali svoje majetky a polia inému židovi, Mojše Kuhnovi. „To bol najväčší gazda v dedine. Obrábal pôdu, choval aj mnoho dobytka, mal aj mäsiarstvo a obchod. Jeho sestra, bola to taká útla starenka, tu mala malý obchodík. Keď som videl film Obchod na korze, veľmi mi ju to pripomenulo,“ spomína ďalej Chorvát.
Po vojne prišla po osudoch miestnych židov pátrať jedna novinárka z Izraela. Zistila, že kňaz Chorvát po tom, ako sa začalo kruté prenasledovanie židov, pre mnohých z nich vybavoval falošné rodné listy a pomáhal im dostať sa do bezpečia. Jedného dňa prišiel aj do domu svojho židovského známeho, Maximiliána Feldmanna, notára v Bánovciach nad Bebravou (kde bol predtým farárom Jozef Tiso) a priniesol dva krstné listy pre Feldmannove deti Eugena a Margitu. Kňaz Chorvát poradil Feldmannovi, aby odišiel do úkrytu a ponúkol sa, že rodine pomôže nájsť bezpečné miesto. Ale Maximilián Feldmann stále neveril, že situácia bude taká zlá a odmietol odísť. Prijal však krtsné listy pre svoje dve deti. Dvadsaťročná Margita sa rozlúčila s rodinou a s pomocou kňaza Chorváta a s falošnou identitou sa vydala do Bratislavy pracovať ako služobná v dome miestneho profesora. Svojich rodičov už nikdy viac nevidela. Dňa 23. septembra 1942 boli transportovaní z Novák do Osvienčimu.
.vo väzení
Dve miestne židovské rodiny vychádzali so slovenskými susedmi dobre. Kuhna a jeho sestru vždy včas informovali, keď mali byť razie gardistov. A tiež ich skrývali a tým aj zachránili. Kuhn sa zhodou okolností ukrýval u jednej vdovy, ich príbeh sa skončil sobášom a narodením dcérky. „Ja si dobre pamätám na Kellermanovcov. Keď moji rodičia zabili hus, tak mi dali pečienku a povedali, aby som ju išiel predať Kellermanovcom – že oni za to dobre zaplatia.
Aj s Kuhnom som sa poznal osobne. Keď bola po vojne socializácia a zakladali sa družstvá, tak on tam robil skupinára pre poľnovýrobu a ja údržbára. Boli sme dobrí kamaráti,“ dodáva Chorvát. On sám sa po vojne vyučil za automechanika u jedného žida, ktorého od transportu zachránilo manželstvo s evanjeličkou. V dielni sa venoval generálkam motorov, výbrusom kľukových hriadelí. To bol jeho svet, až kým neprišli kruté päťdesiate roky.
Dnes mu je ľúto, že sa nedozvedel viac o statočnosti svojho strýka, ktorý bol aktívny aj počas SNP, aj pri prevádzaní odbojárov cez hranice z Protektorátu. Spomína aj príbeh vtedy osemročného židovského chlapca menom Janko Dojč. Kuchárka, ktorá bývala poniže a bola v bližšom vzťahu s jeho strýkom, si ho adoptovala. Tvrdila, že je z jej rodiny a volá sa Jozef Marták. Dodnes údajne žije kdesi v Spojených štátoch, no stratili s ním kontakt.
Záchranca a kňaz Chorvát posledné roky dožil sám v chate v Trenčianskych Tepliciach. Neďaleko bývala jeho sestra, vzájomne si vypomáhali. Z čoho žil? „Príležitostne robil kantora a vypomáhal. Psychicky veľmi trpel. Keď bol vo väzení, tak umrel jeho mladší brat Jurko. Z väznice mu vybavili pripustku, v pätách mu bol stále dozorca a hneď po kare sa musel vrátiť,“ dodáva na záver Pavel Chorvát s tým, že pokiaľ vie, o emigrácii jeho strýko nikdy neuvažoval.
.vymierajú záchrancovia aj zachránení
„Musíme si to všetci pripomínať. Pamätníci vymierajú. Záchrancovia aj zachránení. A bohužiaľ, vidíme v Európe prejavy nacionalizmu, neonacizmu či antisemitizmu,“ hovorí pre .týždeň veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku Alexander Ben-Zvi.
O vzniku a tradícii ocenení Spravodliví medzi národmi hovorí v súvislosti s prvými prisťahovalcami do novovzniknutého štátu Izrael po vojne, ktorí rozprávali o statočných ľuďoch, kresťanoch, ktorí ich zachránili pred istou smrťou. Známa veta z Talmudu, ktorú cituje aj režisér Steven Spielberg vo filme Schindlerov zoznam, znie: „Kto zachráni jeden ľudský život, akoby zachránil celý svet.“
A nejde iba o diplom a ocenenie. Meno statočného záchrancu je navždy vytesané do kameňa na Múre cti Múzea Jad Vašem. Títo ľudia požívajú v Izraeli veľkú vážnosť a úctu. „Múzeum časť z nich pozvalo,“ uvádza veľvyslanec Ben-Zvi a pokračuje: „Niektorí ocenení vyjadrili dokonca túžbu vysťahovať sa do Izraela a vďaka oceneniu dostali občianstvo oveľa jednoduchšie ako iní žiadatelia – aj keď neboli židia.“
Pozoruhodné sú aj príbehy a národnosť ocenených. Spravodlivý medzi národmi je aj istý egyptský lekár, ktorý býval za vojny v Berlíne a pomáhal židovskej rodine, ktorá konvertovala na islam. Známy je prípad diplomata z El Salvadoru, ktorý takisto vydával židom falošné certifikáty. A určite každý na Slovensku pozná príbeh švédskeho architekta, diplomata a podnikateľa Raoula Wallenberga, ktorý viedol v Budapešti od júla 1944 do januára 1945 úspešnú akciu na záchranu židov v Maďarsku.
Preverovanie oprávnenosti udelelenia najvyššieho izraelského vyznamenania je náročný proces, ktorý môže trvať celé roky. Múzeum Jad Vašem zbiera a overuje korešpondenciu, úradné zápisy, svedectvá, ale aj fotografie. Žiaľ, stalo sa v minulosti, že boli navrhnutí aj tí, ktorí so záchranou židov za vojny nemali nič spoločné.
Pri otázke, na aký silný príbeh zo Slovenska si veľvyslanec Ben-Zvi spomína, sa na chvíľu zamyslí a povie: „Asi je to príbeh colníka, ktorý mal na colnom úrade kolegu žida. Trikrát ho chceli deportovať do koncetračného tábora, ale on vždy pribehol na železničnú stanicu a kričal, že bez neho úrad nemôže fungovať – a vždy ho vytiahol z transportu. Gardisti mali pred colným úradom rešpekt.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.