Obavy zo strojov ako ničiteľov práce nás sprevádzajú už od dôb priemyselnej revolúcie. Na začiatku 19. storočia, keď sa po európskom kontinente preháňali napoleonské vojská, existovalo vo Veľkej Británii hnutie rozbíjačov strojov, ktorí si hovorili ludditi. Aj keď si vo verejnej mienke našli sympatizantov (zastal sa ich napríklad romantický básnik lord Byron), britská vláda bola pri ich potláčaní nekompromisná. Povolala na ludditov armádu, pár ich exemplárne obesila a zvyšok deportovala do Austrálie. Priemyselná revolúcia mohla nerušene pokračovať.
.ludditský klam
Prirodzene, dnes vieme, že stroje Britániu ani inú krajinu nezruinovali. Zvyšovanie produktivity vďaka mechanizácii výroby viedlo k tomu, že tovary sa stali lacnejšie a dostupnejšie, vďaka čomu si ich viac ľudí mohlo dovoliť. A nastúpený pokrok v technológiách vytvoril dopyt po uvoľnenej pracovnej sile v iných odvetviach priemyslu či službách. Samozrejme, z času na čas vyjde kniha, ktorá tvrdí, že dnes je už všetko inak a faktory, ktoré fungovali dvesto rokov, v súčasnosti už neúčinkujú. Nové technológie vraj definitívne povedú k tomu, že veľké množstvá ľudí budú odsúdené na trvalú nezamestnanosť. Ekonómovia takýto postoj nazývajú „ludditský klam“.
Známy kanadsko-americký ekonóm Alex Tabarrok na svojom blogu Marginal Revolution o tomto fenoméne pred vyše desaťročím napísal: „Dokonca ani z krátkodobého hľadiska neexistuje žiadna nevyhnutná spojitosť medzi nárastom produktivity a stratou pracovných miest. Napríklad v počítačovom priemysle viedol rast produktivity ku klesajúcim cenám a k nárastu tohto odvetvia, nie k jeho zmenšeniu.“ Ku krátkodobej odvetvovej nezamestnanosti podľa neho môže dôjsť, no skôr sa stáva, že vyššia produktivita v dlhodobej perspektíve prináša vyššie reálne mzdy a nižšiu nezamestnanosť.
.prípad Volkswagen
Lenže postrehy ekonómov sú jedna vec, pokiaľ strata zamestnania alebo znižovanie platu v dôsledku zavádzania nových technológií neohrozujú práve vás. Minulý mesiac spôsobila menší rozruch informácia o možnom znižovaní miezd v bratislavskom Volkswagene, ktorú priniesli Hospodárske noviny. Investície podniku do modernejších a efektívnejších výrobných liniek by mali umožniť skrátenie týždenného pracovného času o dve hodiny, kvôli čomu zamestnávateľ navrhol zástupcom zamestnancov zníženie miezd o štyri percentá. Má to byť daň za to, že spoločnosť nebude prepúšťať.
Takáto správa, pochopiteľne, vyvoláva ďalšie otázniky. Z takmer milióna áut, ročne vyrobených v troch na Slovensku pôsobiacich automobilkách, pripadá na Volkswagen najvyšší podiel – viac ako 400-tisíc vozidiel. Ide o jeden z pilierov nášho hospodárstva, ktorý zamestnáva 9 400 ľudí. Nie nadarmo jestvuje bonmot, že keď majú vo Volkswagene celozávodnú dovolenku, ihneď sa to prejaví na slovenskom HDP. Bratislavský závod je aj v rámci koncernu VW jedným z najšpičkovejších. Zamestnanci fabriky, ktorých .týždeň oslovil, preto považujú návrh na zníženie platov za bezprecedentný.
„Zaujali sme jasne negatívne stanovisko,“ hovorí šéf odborov v spoločnosti Volkswagen Slovakia, Zoroslav Smolinský. „Trváme na tom, že pokiaľ zamestnávateľ nezmení túto politiku a body vo vyjednávaní, ktoré sú nastavené v neprospech zamestnancov, využijeme všetky zákonné spôsoby, aby sme ľudí chránili. Nevylučujeme ani štrajk.“
V závode momentálne prebiehajú tvrdé rokovania o novej podnikovej kolektívnej zmluve, ktoré môžu trvať aj niekoľko mesiacov. Mínusový mzdový návrh zamestnávateľa sa dá vykladať aj ako taktika pri vyjednávaní. Kým totiž vedenie navrhlo pokles platov, odborári žiadajú ich zvýšenie o 6,9 percenta. V rámci kompromisu sa obe strany môžu následne stretnúť niekde uprostred. Smolinský priznáva, že oproti návrhu z konca januára, ktorého medializácia vyvolala taký rozruch, sa už rokovania naozaj posunuli do neutrálnejších vôd: „Aj zamestnávateľ pochopil, že budeme musieť nájsť spoločnú reč. Vyjednávanie sa pohybuje okolo nuly. Ale pár otázok, ktoré si budeme musieť ešte vyjasniť, zostáva. Vrátane otázky, prečo by sa mal skracovať pracovný čas.“
.sociálny dialóg
V spoločnosti Volkswagen Slovakia predstavuje priemerný hrubý mesačný plat bez manažmentu asi 1500 eur. Cez rôzne bonusy si zamestnanec môže prísť na ďalších niekoľko tisíc eur ročne. V slovenskom kontexte veľmi veľkorysé platové pomery, no ako upozorňuje Zoroslav Smolinský, nie samozrejmé: „Zo strany zamestnávateľa existuje už pár rokov tendencia tieto benefity obmedzovať. Keď sa ich však odborárom darí udržať alebo ešte rozširovať, zamestnávateľovi nerobí problém sa týmito sociálnymi výhodami smerom navonok chváliť.“
O vyjadrenie sme požiadali aj hovorcu VW, no podnik nechce rokovania s odborármi komentovať, keďže stále prebiehajú. V súvislosti s požiadavkami zamestnancov sa natíska otázka, či sa odborári neboja, že raz prestrelia a Volkswagen odíde do lacnejších končín. „Najbližších pár rokov určite s našimi platovými požiadavkami neprestrelíme,“ hovorí Smolinský. Plat je podľa neho len jednou zložkou, ktorá vplýva na umiestnenie závodu. Špičkové postavenie VW Slovakia nepripisuje len moderným linkám, ale najmä zamestnancom: „Vieme, aké výsledky máme. Vieme, že sme jeden z najflexibilnejších a najstabilnejších závodov koncernu a naši zamestnanci patria medzi najkvalifikovanejších. Poznáme medzinárodnú situáciu na automobilovom trhu. Inflácia je nízka, takže žiadne extrémne nárasty nepožadujeme, rovnako nežiadame ani skokové dorovnanie so západnou Európou. Nemáme veľké oči, no platové navýšenie je potrebné.“
Aj keď za pôvodným návrhom znižovať platy mala byť modernizácia výrobných liniek, Smolinský sa nebojí, že roboty postupne zredukujú postavenie pracovníkov z mäsa a kostí: „Do takýchto extrémov by som nezachádzal. Automatizácia alebo mechanizácia vo VW nie je problém, ktorý by ohrozoval pracovné miesta. Doterajší stupeň automatizácie skôr pociťujeme ako vyšší komfort práce a ergonomickejšie podmienky.“ Podľa Smolinského sú dnes pracovné podmienky úplne inde ako pred dvadsiatimi rokmi. „Cieľom je, aby roky a desaťročia práce vo fabrike pracovníka zdravotne nezničili.“
.preteky so strojmi
Aj keď problémy vo Volkswagene sú zrejme viac prejavom živého sociálneho dialógu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, než ničivým vplyvom strojov na pracovné miesta, táto téma si zaslúži pozornosť. Popri ekonomickej globalizácii a monetárnej politike centrálnych bánk je totiž technologický pokrok považovaný za jeden z hlavných faktorov, poháňajúcich rastúcu nerovnosť vnútri vyspelých krajín. Zástancovia tohto vysvetlenia hovoria o „technologickej nezamestnanosti“, keď mnohé rutinné činnosti preberajú stroje, v dôsledku čoho nenávratne zanikajú pracovné miesta.
Netýka sa to len priemyslu, ale aj služieb. V Tescu oproti redakcii .týždňa si návštevník môže vybrať, či bude platiť pri pokladni, alebo použije samoobslužný automat. Vykupovanie vratných fliaš robia automaty namiesto živých ľudí už dávno. No problémom je, že technológie preberajú aj mnohé džoby v rámci strednej vrstvy. Ani vysokokvalifikované povolania ako sú lekári nemusia byť z dlhodobého hľadiska v bezpečí. Na internete sa dá nájsť veľa stránok, ponúkajúcich zadarmo dotazník, na základe ktorého je možné vytvoriť predbežnú diagnózu chorôb. Podobne právnici strácajú pôdu pod nohami, lebo mnohé vzorové zmluvy a podania, na ktoré mali kedysi informačný monopol, sa dajú nájsť a bezplatne stiahnuť on-line. Aby bolo jasné, konečné slovo bude mať, zvlášť v zamotaných prípadoch, vždy napokon lekár, právnik alebo iný profesionál z mäsa a kostí. No rutinné aspekty ich práce zvládne počítač rýchlejšie a lacnejšie, čo spomenutým odborníkom nepochybne odhryzne z koláča príjmov.
Lenže nejde iba o bežný technologický pokrok, s akým sme si vždy od čias ludditov poradili? Ekonomická debata na túto tému je zaujímavá, pretože v nej existuje veľa protichodných názorov. Tyler Cowen, ktorý spoluvytvára blog Marginal Revolution spolu s už spomenutým Alexom Tabarrokom, vydal pred tromi rokmi útlu publikáciu s názvom Veľká stagnácia. V nej okrem iného tvrdí, že mzdy americkej strednej vrstvy stagnujú od 70. rokov vinou spomaľovania tempa technologického pokroku. V IT sfére sa síce odohráva pôsobivý progres, no aj najväčšie svetové IT spoločnosti zamestnávajú len zlomok ľudí oproti klasickým masovým dymiacim priemyselným továrňam. Navyše, IT spoločnosti majú vyššie požiadavky na kvalifikáciu. Zamestnávajú spravidla vzdelanostnú smotánku. Naproti tomu do klasických priemyselných tovární bolo možné pritiahnuť davy pracovníkov aj bez príliš sofistikovaného vzdelania.
Pol roka po Cowenovej Veľkej stagnácii vyšla kniha s názvom Preteky so strojmi ekonómov Andrewa McAfeeho a Erika Brynjolfssona. Oni, naopak, argumentujú, že tempo inovácií sa sústavne zvyšuje. Ľudia tak pre nové technológie strácajú prácu rýchlejšie, než je ekonomika schopná nájsť pre nich nové uplatnenie. Pre mnohé povolania dokonca platí, že vďaka internetu môžu dobre zaplatenému zamestnancovi v Amerike či Európe ľahko konkurovať lacnejší pracovníci z rozvojových krajín. Či už tempo inovácií stúpa, alebo klesá, fakt je, že ľudia ostávajú bez práce. Čo sa s tým dá robiť?
.dva budúce scenáre
McAfee, Brynjolfsson i Cowen ponúkajú mnoho návrhov, ako sa s opísanými problémami vyrovnať. Spoločné majú volanie po efektívnejšom vzdelávacom systéme. Zručnejší a vzdelanejší ľudia majú byť lepšie uspôsobení vyrovnať sa s nárokmi čoraz volatilnejšieho sveta. Niekedy si človek kladie otázku, či nejde tak trochu o klišé, a či sa k vzdelaniu ako riešeniu všetkých spoločenských problémov neuchyľujeme len preto, lebo nemáme žiadne iné presvedčivé riešenia.
Ľudstvo sa vždy dokázalo technologickému pokroku nejako prispôsobiť. No ak si trochu zafantazírujeme, za pár desaťročí by sme aj vďaka nemu mohli skončiť v spoločnosti, rozdelenej na dve kasty: malú vysoko vzdelanú technologickú aristokraciu a bezprizorný zvyšok, ktorý síce bude materiálne dobre zaopatrený vďaka nadbytku lacných, robotmi vyrábaných spotrebných statkov, no nedostatok pracovného naplnenia (keďže práca pre nich nebude) budú pociťovať ako ťažkú existenčnú frustráciu.
.ludditský klam
Prirodzene, dnes vieme, že stroje Britániu ani inú krajinu nezruinovali. Zvyšovanie produktivity vďaka mechanizácii výroby viedlo k tomu, že tovary sa stali lacnejšie a dostupnejšie, vďaka čomu si ich viac ľudí mohlo dovoliť. A nastúpený pokrok v technológiách vytvoril dopyt po uvoľnenej pracovnej sile v iných odvetviach priemyslu či službách. Samozrejme, z času na čas vyjde kniha, ktorá tvrdí, že dnes je už všetko inak a faktory, ktoré fungovali dvesto rokov, v súčasnosti už neúčinkujú. Nové technológie vraj definitívne povedú k tomu, že veľké množstvá ľudí budú odsúdené na trvalú nezamestnanosť. Ekonómovia takýto postoj nazývajú „ludditský klam“.
Známy kanadsko-americký ekonóm Alex Tabarrok na svojom blogu Marginal Revolution o tomto fenoméne pred vyše desaťročím napísal: „Dokonca ani z krátkodobého hľadiska neexistuje žiadna nevyhnutná spojitosť medzi nárastom produktivity a stratou pracovných miest. Napríklad v počítačovom priemysle viedol rast produktivity ku klesajúcim cenám a k nárastu tohto odvetvia, nie k jeho zmenšeniu.“ Ku krátkodobej odvetvovej nezamestnanosti podľa neho môže dôjsť, no skôr sa stáva, že vyššia produktivita v dlhodobej perspektíve prináša vyššie reálne mzdy a nižšiu nezamestnanosť.
.prípad Volkswagen
Lenže postrehy ekonómov sú jedna vec, pokiaľ strata zamestnania alebo znižovanie platu v dôsledku zavádzania nových technológií neohrozujú práve vás. Minulý mesiac spôsobila menší rozruch informácia o možnom znižovaní miezd v bratislavskom Volkswagene, ktorú priniesli Hospodárske noviny. Investície podniku do modernejších a efektívnejších výrobných liniek by mali umožniť skrátenie týždenného pracovného času o dve hodiny, kvôli čomu zamestnávateľ navrhol zástupcom zamestnancov zníženie miezd o štyri percentá. Má to byť daň za to, že spoločnosť nebude prepúšťať.
Takáto správa, pochopiteľne, vyvoláva ďalšie otázniky. Z takmer milióna áut, ročne vyrobených v troch na Slovensku pôsobiacich automobilkách, pripadá na Volkswagen najvyšší podiel – viac ako 400-tisíc vozidiel. Ide o jeden z pilierov nášho hospodárstva, ktorý zamestnáva 9 400 ľudí. Nie nadarmo jestvuje bonmot, že keď majú vo Volkswagene celozávodnú dovolenku, ihneď sa to prejaví na slovenskom HDP. Bratislavský závod je aj v rámci koncernu VW jedným z najšpičkovejších. Zamestnanci fabriky, ktorých .týždeň oslovil, preto považujú návrh na zníženie platov za bezprecedentný.
„Zaujali sme jasne negatívne stanovisko,“ hovorí šéf odborov v spoločnosti Volkswagen Slovakia, Zoroslav Smolinský. „Trváme na tom, že pokiaľ zamestnávateľ nezmení túto politiku a body vo vyjednávaní, ktoré sú nastavené v neprospech zamestnancov, využijeme všetky zákonné spôsoby, aby sme ľudí chránili. Nevylučujeme ani štrajk.“
V závode momentálne prebiehajú tvrdé rokovania o novej podnikovej kolektívnej zmluve, ktoré môžu trvať aj niekoľko mesiacov. Mínusový mzdový návrh zamestnávateľa sa dá vykladať aj ako taktika pri vyjednávaní. Kým totiž vedenie navrhlo pokles platov, odborári žiadajú ich zvýšenie o 6,9 percenta. V rámci kompromisu sa obe strany môžu následne stretnúť niekde uprostred. Smolinský priznáva, že oproti návrhu z konca januára, ktorého medializácia vyvolala taký rozruch, sa už rokovania naozaj posunuli do neutrálnejších vôd: „Aj zamestnávateľ pochopil, že budeme musieť nájsť spoločnú reč. Vyjednávanie sa pohybuje okolo nuly. Ale pár otázok, ktoré si budeme musieť ešte vyjasniť, zostáva. Vrátane otázky, prečo by sa mal skracovať pracovný čas.“
.sociálny dialóg
V spoločnosti Volkswagen Slovakia predstavuje priemerný hrubý mesačný plat bez manažmentu asi 1500 eur. Cez rôzne bonusy si zamestnanec môže prísť na ďalších niekoľko tisíc eur ročne. V slovenskom kontexte veľmi veľkorysé platové pomery, no ako upozorňuje Zoroslav Smolinský, nie samozrejmé: „Zo strany zamestnávateľa existuje už pár rokov tendencia tieto benefity obmedzovať. Keď sa ich však odborárom darí udržať alebo ešte rozširovať, zamestnávateľovi nerobí problém sa týmito sociálnymi výhodami smerom navonok chváliť.“
O vyjadrenie sme požiadali aj hovorcu VW, no podnik nechce rokovania s odborármi komentovať, keďže stále prebiehajú. V súvislosti s požiadavkami zamestnancov sa natíska otázka, či sa odborári neboja, že raz prestrelia a Volkswagen odíde do lacnejších končín. „Najbližších pár rokov určite s našimi platovými požiadavkami neprestrelíme,“ hovorí Smolinský. Plat je podľa neho len jednou zložkou, ktorá vplýva na umiestnenie závodu. Špičkové postavenie VW Slovakia nepripisuje len moderným linkám, ale najmä zamestnancom: „Vieme, aké výsledky máme. Vieme, že sme jeden z najflexibilnejších a najstabilnejších závodov koncernu a naši zamestnanci patria medzi najkvalifikovanejších. Poznáme medzinárodnú situáciu na automobilovom trhu. Inflácia je nízka, takže žiadne extrémne nárasty nepožadujeme, rovnako nežiadame ani skokové dorovnanie so západnou Európou. Nemáme veľké oči, no platové navýšenie je potrebné.“
Aj keď za pôvodným návrhom znižovať platy mala byť modernizácia výrobných liniek, Smolinský sa nebojí, že roboty postupne zredukujú postavenie pracovníkov z mäsa a kostí: „Do takýchto extrémov by som nezachádzal. Automatizácia alebo mechanizácia vo VW nie je problém, ktorý by ohrozoval pracovné miesta. Doterajší stupeň automatizácie skôr pociťujeme ako vyšší komfort práce a ergonomickejšie podmienky.“ Podľa Smolinského sú dnes pracovné podmienky úplne inde ako pred dvadsiatimi rokmi. „Cieľom je, aby roky a desaťročia práce vo fabrike pracovníka zdravotne nezničili.“
.preteky so strojmi
Aj keď problémy vo Volkswagene sú zrejme viac prejavom živého sociálneho dialógu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, než ničivým vplyvom strojov na pracovné miesta, táto téma si zaslúži pozornosť. Popri ekonomickej globalizácii a monetárnej politike centrálnych bánk je totiž technologický pokrok považovaný za jeden z hlavných faktorov, poháňajúcich rastúcu nerovnosť vnútri vyspelých krajín. Zástancovia tohto vysvetlenia hovoria o „technologickej nezamestnanosti“, keď mnohé rutinné činnosti preberajú stroje, v dôsledku čoho nenávratne zanikajú pracovné miesta.
Netýka sa to len priemyslu, ale aj služieb. V Tescu oproti redakcii .týždňa si návštevník môže vybrať, či bude platiť pri pokladni, alebo použije samoobslužný automat. Vykupovanie vratných fliaš robia automaty namiesto živých ľudí už dávno. No problémom je, že technológie preberajú aj mnohé džoby v rámci strednej vrstvy. Ani vysokokvalifikované povolania ako sú lekári nemusia byť z dlhodobého hľadiska v bezpečí. Na internete sa dá nájsť veľa stránok, ponúkajúcich zadarmo dotazník, na základe ktorého je možné vytvoriť predbežnú diagnózu chorôb. Podobne právnici strácajú pôdu pod nohami, lebo mnohé vzorové zmluvy a podania, na ktoré mali kedysi informačný monopol, sa dajú nájsť a bezplatne stiahnuť on-line. Aby bolo jasné, konečné slovo bude mať, zvlášť v zamotaných prípadoch, vždy napokon lekár, právnik alebo iný profesionál z mäsa a kostí. No rutinné aspekty ich práce zvládne počítač rýchlejšie a lacnejšie, čo spomenutým odborníkom nepochybne odhryzne z koláča príjmov.
Lenže nejde iba o bežný technologický pokrok, s akým sme si vždy od čias ludditov poradili? Ekonomická debata na túto tému je zaujímavá, pretože v nej existuje veľa protichodných názorov. Tyler Cowen, ktorý spoluvytvára blog Marginal Revolution spolu s už spomenutým Alexom Tabarrokom, vydal pred tromi rokmi útlu publikáciu s názvom Veľká stagnácia. V nej okrem iného tvrdí, že mzdy americkej strednej vrstvy stagnujú od 70. rokov vinou spomaľovania tempa technologického pokroku. V IT sfére sa síce odohráva pôsobivý progres, no aj najväčšie svetové IT spoločnosti zamestnávajú len zlomok ľudí oproti klasickým masovým dymiacim priemyselným továrňam. Navyše, IT spoločnosti majú vyššie požiadavky na kvalifikáciu. Zamestnávajú spravidla vzdelanostnú smotánku. Naproti tomu do klasických priemyselných tovární bolo možné pritiahnuť davy pracovníkov aj bez príliš sofistikovaného vzdelania.
Pol roka po Cowenovej Veľkej stagnácii vyšla kniha s názvom Preteky so strojmi ekonómov Andrewa McAfeeho a Erika Brynjolfssona. Oni, naopak, argumentujú, že tempo inovácií sa sústavne zvyšuje. Ľudia tak pre nové technológie strácajú prácu rýchlejšie, než je ekonomika schopná nájsť pre nich nové uplatnenie. Pre mnohé povolania dokonca platí, že vďaka internetu môžu dobre zaplatenému zamestnancovi v Amerike či Európe ľahko konkurovať lacnejší pracovníci z rozvojových krajín. Či už tempo inovácií stúpa, alebo klesá, fakt je, že ľudia ostávajú bez práce. Čo sa s tým dá robiť?
.dva budúce scenáre
McAfee, Brynjolfsson i Cowen ponúkajú mnoho návrhov, ako sa s opísanými problémami vyrovnať. Spoločné majú volanie po efektívnejšom vzdelávacom systéme. Zručnejší a vzdelanejší ľudia majú byť lepšie uspôsobení vyrovnať sa s nárokmi čoraz volatilnejšieho sveta. Niekedy si človek kladie otázku, či nejde tak trochu o klišé, a či sa k vzdelaniu ako riešeniu všetkých spoločenských problémov neuchyľujeme len preto, lebo nemáme žiadne iné presvedčivé riešenia.
Ľudstvo sa vždy dokázalo technologickému pokroku nejako prispôsobiť. No ak si trochu zafantazírujeme, za pár desaťročí by sme aj vďaka nemu mohli skončiť v spoločnosti, rozdelenej na dve kasty: malú vysoko vzdelanú technologickú aristokraciu a bezprizorný zvyšok, ktorý síce bude materiálne dobre zaopatrený vďaka nadbytku lacných, robotmi vyrábaných spotrebných statkov, no nedostatok pracovného naplnenia (keďže práca pre nich nebude) budú pociťovať ako ťažkú existenčnú frustráciu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.