Mnoho ďalších ľudí následne trpí mizerným rastom a takmer nepoznateľne stúpajúcimi príjmami, ktoré sú výsledkom toxickej kombinácie prehnaných vládnych výdavkov, zaťažujúcich regulácií a korozívneho zdaňovania. Do tejto kategórie hospodárskej stagnácie patrí veľká časť Európy. Z času na čas však vlády presadia úspešný ústup od nefunkčnosti sociálneho štátu. Kanada znížila v 90. rokoch výdavky o viac než 8 percent HDP a Spojené štáty zoškrtali od polovice 80. rokov nevojenské výdavky o 5 percent – tento trend pritom udržiavali stredopravé i stredoľavé vlády.
.jeden európsky príklad
Keď teda niektorá európska krajina obráti kurz, zníži závislosť od sociálnych dávok a obnoví pohnútky na prácu, je to pozoruhodné – najmä pokiaľ je touto krajinou Holandsko, ktoré v 60. a 70. rokoch vybudovalo jeden z najrozsiahlejších sociálnych štátov na svete. Holandský kráľ Willem-Alexander nedávno vo svojom prvom výročnom parlamentnom prejave povedal: „Náš trh práce a systém verejných služieb už úplne neplní požiadavky 21. storočia… Z klasického sociálneho štátu sa pomaly, ale iste vyvíja participačná spoločnosť.“
To predstavuje vskutku pozoruhodný posun. Od 60. a 70. rokov autori, píšuci o Holandsku, často nariekali nad „holandskou chorobou“. Existovalo toľko štedrých dotácií, grantov a transferov – zameraných prakticky na všetkých, od naozaj odkázaných až po umelcov neschopných predať svoje dielo – že mzdy po zdanení boli často len o chlp vyššie než dávky. Ľudia sa preto málokedy vracali do práce po tom, čo stratili zamestnanie, prípadne pracovali v šedej ekonomike za nezdanené platby „na ruku“.
Nech už človek pokladal holandský sociálny štát za humánny a veľkorysý, alebo za prebujnený a absurdný, jeho veľkosť si vybrala krutú daň na ekonomike. Na rozdiel napríklad od Francúzov však Holanďania zareagovali na svoje predchádzajúce výstrelky radom politických opatrení na podporu návratu do zamestnania na oficiálnom trhu práce. Zaslúžia si poklonu za novátorské reformy, ktoré by vlády z celého sveta mohli úspešne napodobniť v záujme udržania cielenej, efektívnej a dostupnej záchrannej sociálnej siete.
Napríklad poistenie proti invalidite sa stalo v mnohých krajinách obrovským a rýchlo rastúcim problémom, a to navzdory dramatickému poklesu percenta zamestnancov, vykonávajúcich fyzicky náročné a nebezpečné práce napríklad v stavebníctve alebo v priemyselnej výrobe. Aby zastavili dramatický vzostup platieb invalidom, vyžadujú teraz Holanďania od firiem s vysokou mierou poistných nárokov, aby platili vyššie poistné, čím vytvárajú silný podnet na zaisťovanie vyššej bezpečnosti práce.
Znižovanie poistných nárokov (a tím i platieb) je však len polovicou rovnice. Druhú polovicu tvorí návrat tých, ktorí sú toho schopní, k zárobkovej činnosti. Včasná intervencia a informačné kampane o možnostiach návratu do práce predstavujú sľubné riešenie. Rozsiahly ekonomický výskum ukazuje, že čím dlhšie je človek bez zamestnania, tým viac sa zhoršuje jeho kvalifikácia; preto sú veľmi dôležité rekvalifikácie, informačné programy a programy návratu na trh práce.
.európsky Wisconsin
Holanďania tiež schválili sociálnu reformu, podobne ako to urobili Spojené štáty v roku 1996, keď sa demokratický prezident Bill Clinton a republikánsky Kongres dohodli na časových obmedzeniach a tiež na požiadavkách na prácu a výcvik. V dôsledku toho dnes holandský systém sociálnych dávok vyžaduje, aby príjemcovia preukázali, že aktívne hľadali zamestnanie, než im na dávku vznikne nárok, aby behom poberania dávok vykonávali pracovnú alebo dobrovoľnú službu v komunitách a aby prijali zamestnanie, hoci bude vyžadovať dlhé dochádzanie.
Americká sociálna reforma z roku 1996 vznikla z iniciatív v štáte Wisconsin. A rovnako ako sa wisconsinská reforma stala modelom, ktorý bol úspešne zavedený na úrovni celej krajiny, mohla by tiež jedna členská krajina Európskej únie podnietiť inovácie sociálnej politiky inde v EÚ i po celom svete. Nákazlivé úspešné reformy sociálnej politiky sú totiž presne tým, čo Európa a väčšina sveta potrebujú.
Aby sme pochopili dôvod, zamyslime sa nad daňovou sadzbou, nevyhnutnou na financovanie sociálnych dávok. Čím vyššie sú miera náhrady príjmu a/alebo pomer závislosti, tým vyššia je daňová sadzba, potrebná na financovaniu dávok. Je absolútne isté, že pomer závislosti sa bude v dôsledku neúprosných demografických trendov prakticky všade zvyšovať. Kombinácia stúpajúcej strednej dĺžky života, nižšej úhrnnej plodnosti a v niektorých krajinách (vrátane USA) tiež odchodu silnej generácie povojnových ročníkov do penzie má za následok rýchly rast pomeru závislosti v dôsledku veku.
Napríklad v USA sa pomer zmení zo súčasného jedného dôchodcu na každých troch zamestnancov na 1:2 v nasledujúcich troch desaťročiach. Taliansko a Nemecko budú vykazovať pomer 1:1. A podiel čínskej populácie vo veku vyše 65 rokov bude odo dnes za jednu generáciu vyšší než v USA.
Reformy sociálnej politiky založené na zdravom rozume, ktoré by mali byť prijaté samy od seba, ako sú napríklad holandská reforma poistenia proti invalidite a reforma sociálnych dávok, prinesú druhú dividendu v tom, že znížia pomer závislosti. Na trvalé udržanie zdravých verejných financií to stačiť nebude. Avšak tým, že Holandsko ukazuje možnú liečbu „holandskej choroby“, dáva nám všetkým neoceniteľnú lekciu.
Autor je profesor ekonómie na Stanfordskej univerzite.
Project Syndicate 2014.
.jeden európsky príklad
Keď teda niektorá európska krajina obráti kurz, zníži závislosť od sociálnych dávok a obnoví pohnútky na prácu, je to pozoruhodné – najmä pokiaľ je touto krajinou Holandsko, ktoré v 60. a 70. rokoch vybudovalo jeden z najrozsiahlejších sociálnych štátov na svete. Holandský kráľ Willem-Alexander nedávno vo svojom prvom výročnom parlamentnom prejave povedal: „Náš trh práce a systém verejných služieb už úplne neplní požiadavky 21. storočia… Z klasického sociálneho štátu sa pomaly, ale iste vyvíja participačná spoločnosť.“
To predstavuje vskutku pozoruhodný posun. Od 60. a 70. rokov autori, píšuci o Holandsku, často nariekali nad „holandskou chorobou“. Existovalo toľko štedrých dotácií, grantov a transferov – zameraných prakticky na všetkých, od naozaj odkázaných až po umelcov neschopných predať svoje dielo – že mzdy po zdanení boli často len o chlp vyššie než dávky. Ľudia sa preto málokedy vracali do práce po tom, čo stratili zamestnanie, prípadne pracovali v šedej ekonomike za nezdanené platby „na ruku“.
Nech už človek pokladal holandský sociálny štát za humánny a veľkorysý, alebo za prebujnený a absurdný, jeho veľkosť si vybrala krutú daň na ekonomike. Na rozdiel napríklad od Francúzov však Holanďania zareagovali na svoje predchádzajúce výstrelky radom politických opatrení na podporu návratu do zamestnania na oficiálnom trhu práce. Zaslúžia si poklonu za novátorské reformy, ktoré by vlády z celého sveta mohli úspešne napodobniť v záujme udržania cielenej, efektívnej a dostupnej záchrannej sociálnej siete.
Napríklad poistenie proti invalidite sa stalo v mnohých krajinách obrovským a rýchlo rastúcim problémom, a to navzdory dramatickému poklesu percenta zamestnancov, vykonávajúcich fyzicky náročné a nebezpečné práce napríklad v stavebníctve alebo v priemyselnej výrobe. Aby zastavili dramatický vzostup platieb invalidom, vyžadujú teraz Holanďania od firiem s vysokou mierou poistných nárokov, aby platili vyššie poistné, čím vytvárajú silný podnet na zaisťovanie vyššej bezpečnosti práce.
Znižovanie poistných nárokov (a tím i platieb) je však len polovicou rovnice. Druhú polovicu tvorí návrat tých, ktorí sú toho schopní, k zárobkovej činnosti. Včasná intervencia a informačné kampane o možnostiach návratu do práce predstavujú sľubné riešenie. Rozsiahly ekonomický výskum ukazuje, že čím dlhšie je človek bez zamestnania, tým viac sa zhoršuje jeho kvalifikácia; preto sú veľmi dôležité rekvalifikácie, informačné programy a programy návratu na trh práce.
.európsky Wisconsin
Holanďania tiež schválili sociálnu reformu, podobne ako to urobili Spojené štáty v roku 1996, keď sa demokratický prezident Bill Clinton a republikánsky Kongres dohodli na časových obmedzeniach a tiež na požiadavkách na prácu a výcvik. V dôsledku toho dnes holandský systém sociálnych dávok vyžaduje, aby príjemcovia preukázali, že aktívne hľadali zamestnanie, než im na dávku vznikne nárok, aby behom poberania dávok vykonávali pracovnú alebo dobrovoľnú službu v komunitách a aby prijali zamestnanie, hoci bude vyžadovať dlhé dochádzanie.
Americká sociálna reforma z roku 1996 vznikla z iniciatív v štáte Wisconsin. A rovnako ako sa wisconsinská reforma stala modelom, ktorý bol úspešne zavedený na úrovni celej krajiny, mohla by tiež jedna členská krajina Európskej únie podnietiť inovácie sociálnej politiky inde v EÚ i po celom svete. Nákazlivé úspešné reformy sociálnej politiky sú totiž presne tým, čo Európa a väčšina sveta potrebujú.
Aby sme pochopili dôvod, zamyslime sa nad daňovou sadzbou, nevyhnutnou na financovanie sociálnych dávok. Čím vyššie sú miera náhrady príjmu a/alebo pomer závislosti, tým vyššia je daňová sadzba, potrebná na financovaniu dávok. Je absolútne isté, že pomer závislosti sa bude v dôsledku neúprosných demografických trendov prakticky všade zvyšovať. Kombinácia stúpajúcej strednej dĺžky života, nižšej úhrnnej plodnosti a v niektorých krajinách (vrátane USA) tiež odchodu silnej generácie povojnových ročníkov do penzie má za následok rýchly rast pomeru závislosti v dôsledku veku.
Napríklad v USA sa pomer zmení zo súčasného jedného dôchodcu na každých troch zamestnancov na 1:2 v nasledujúcich troch desaťročiach. Taliansko a Nemecko budú vykazovať pomer 1:1. A podiel čínskej populácie vo veku vyše 65 rokov bude odo dnes za jednu generáciu vyšší než v USA.
Reformy sociálnej politiky založené na zdravom rozume, ktoré by mali byť prijaté samy od seba, ako sú napríklad holandská reforma poistenia proti invalidite a reforma sociálnych dávok, prinesú druhú dividendu v tom, že znížia pomer závislosti. Na trvalé udržanie zdravých verejných financií to stačiť nebude. Avšak tým, že Holandsko ukazuje možnú liečbu „holandskej choroby“, dáva nám všetkým neoceniteľnú lekciu.
Autor je profesor ekonómie na Stanfordskej univerzite.
Project Syndicate 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.