.vyrastala v Hontianskych Nemciach pri Banskej Bystrici a už ako dieťa sa vedela zapáliť pre vec. Ak mala koníčka, venovala sa mu naplno. „Bola som cieľavedomá a tvrdohlavá mulica,“ spomína blonďavá tridsiatnička. „Keď som sa rozhodla, že niečo chcem, išla som za tým hlava-nehlava. Povedala som si, že to dosiahnem a ani mi nenapadlo, že by som to dosiahnuť nemusela.“
.za víťazstvami do Bratislavy
Túto jej vlastnosť pekne ilustruje príbeh, ako sa dostala do hlavného mesta. Ako stredoškoláčka sa v Banskej Bystrici venovala spoločenským tancom, no hoci rok trénovala, nedarilo sa jej vyhrávať súťaže, na ktorých valcovali najmä páry z Bratislavy. „Našla som si ten najlepší klub v Bratislave, jeden piatok som si napísala ospravedlnenku, za posledné vreckové som si kúpila spiatočný lístok a ráno som vyrazila hľadať si školu.“ Zo Zlatých stránok si vypísala adresy bratislavských gymnázií a začala ich obchádzať jedno za druhým. Zaklopala v zborovni a keď to niekde nevyšlo, poučená šla na skusy do ďalšej školy: „Hneď som vysypala, že som jednotkárka a chodím úspešne na matematické olympiády. Na jednom gymnáziu mi otvorila zástupkyňa-matematikárka a hneď ma vzali. Večer som len strčila do ruky rodičom papiere na podpis. Skoro odpadli.“ Do troch mesiacov vyhrávala s novým tanečným partnerom jednu súťaž za druhou.
Do spoločenských tancov bola zamilovaná a ak chcela pokračovať, musela si nájsť prácu. Rozhodnutie nejsť na vysokú školu neľutuje. „Tak ako nič, čo som v živote urobila. Ani žiadnu chybu, ani žiadne moje bláznivé rozhodnutie,“ smeje sa. Predávala letenky v kamennej cestovke, kde sa postupne stala manažérkou predajne. Práca ju síce bavila, ale odišla rozhodnutá dokázať sebe i bývalému šéfovi – ktorého považovala za nespravodlivého despotu – že sa to dá robiť aj lepšie. Podarilo sa. Mala čosi vyše dvadsať, keď si na prelome milénia prenajala malú kanceláriu a založila ITC Travel.
.inovácia internetom
K prelomovej myšlienke rezervácie leteniek formou online ju neskôr priviedli nepríjemné okolnosti. Prišiel 11. september 2001, ktorý sa vážne dotkol celého leteckého biznisu. Aj biznis s letenkami sa začal prudko meniť: nízkonákladovky stlačili ceny leteniek a keďže agentúry majú z ich predaja nízke provízie, na dostatočný obrat musia obslúžiť veľa klientov. „Najväčší problém bol v tom, že jeden človek sa môže naraz venovať len jednému klientovi – buď osobne, v telefóne alebo mailom. To, čo predtým robil jeden zamestnanec, museli zrazu zvládnuť traja alebo štyria. Takúto automatizáciu mi mohol poskytnúť jedine internet.“ Online predaj sa tak napokon ukázal ako východisko z tohto rébusu. V roku 2005 s dvoma spoločníkmi a nadšencami internetu (jeden z nich bol Ivan Štefunko, zakladateľ výskumno-vývojovej spoločnosti Neulogy) spustili Pelikán.sk – prvý slovenský online portál predaja leteniek. Hoci bola neskúsená, neriadila sa podnikateľskými príručkami, ale intuíciou.
Napriek tomu, že mladé dievča v začiatkoch všetci odpisovali, Pelikán už v roku 2007 predal najviac leteniek na pravidelných linkách a postupne expandoval na trhoch susedných krajín. Tatiana Ondrejková – vtedy ešte Kyseľová – bola ocenená titulom Začínajúca podnikateľka roka 2006. Pelikán sa rozrástol aj do Česka, Maďarska, Poľska a Rakúska a jeho aktuálny ročný obrat je vyše 40 miliónov eur. Zamestnáva približne 60 ľudí.
.dôvera a sklamanie
Vďaka skúsenostiam z prvej krízy bol Pelikán pripravený čeliť aj tej ďalšej, ktorá prišla v roku 2008. „Kríza sa nás nedotkla, skôr sme z nej vyťažili. Kým trh klesal o 25 percent, naše obraty rástli o 18 percent. Museli sme však makať. Vtedy sme našim ľuďom, naopak, pridávali. Bolo mi totiž jasné, že ak ich demotivujem, zuby nezatnú,“ vysvetľuje. „Naopak, krízu sme mali predtým, keď sme sa hádali, ako riadiť firmu. Rástli sme veľmi rýchlo a každý mal inú predstavu. Našťastie sme to dokázali utriasť.“ Ondrejková nemala problém v správny čas prenechať vedenie firmy. „Mala som vo firme veľmi šikovného a ambiciózneho mladého človeka, ktorý mal za sebou výsledky a chcel to skúsiť. Sám si tú pozíciu vypýtal. Vedela som, že ak mu nedám šancu, odíde. Samotnú ma na začiatku podceňovali a tlačili do kúta, z ktorého som sa musela vyhrabávať a neustále niekomu niečo dokazovať. Chcela som spraviť presný opak a dať mu šancu.“
Vedľajším dôvodom bolo aj založenie jej ďalších internetových startupov: obchodov Topankovo.sk s elegantnými topánkami a Saxana.sk na predaj čipkovaného a saténového prádla. Oba projekty označuje za úspešné.
Čo boli najťažšie momenty v jej kariére? Človek, ktorému zverila vedenie firmy, ťažkú pozíciu napokon nezvládol a musela sa aj so spoločníkom Patrikom Dragulom narýchlo vrátiť do Pelikánu. „Najväčšie sklamanie aj v biznise nepríde vtedy, keď stratíte veľa peňazí, lebo tie znova zarobíte, ale keď sa sklamete v ľuďoch, ktorým ste dôverovali,“ vraví. „Ako typická žena v biznise riešim niektoré situácie emotívnejšie ako muži,“ smeje sa. „Ľudí, ktorých prijímam, beriem ako súčasť rodiny a mám k nim plnú dôveru. Keď ma sklamú alebo klamú, beriem to dosť citlivo.“ Tak to bolo aj vtedy, keď ju sklamal dlhoročný obchodný partner. Napriek tomu sa tým znechutiť nenechala: „Žiť s tým, že nikomu neverím, to by bola asi samovražda,“ usmeje sa.
.za víťazstvami do Bratislavy
Túto jej vlastnosť pekne ilustruje príbeh, ako sa dostala do hlavného mesta. Ako stredoškoláčka sa v Banskej Bystrici venovala spoločenským tancom, no hoci rok trénovala, nedarilo sa jej vyhrávať súťaže, na ktorých valcovali najmä páry z Bratislavy. „Našla som si ten najlepší klub v Bratislave, jeden piatok som si napísala ospravedlnenku, za posledné vreckové som si kúpila spiatočný lístok a ráno som vyrazila hľadať si školu.“ Zo Zlatých stránok si vypísala adresy bratislavských gymnázií a začala ich obchádzať jedno za druhým. Zaklopala v zborovni a keď to niekde nevyšlo, poučená šla na skusy do ďalšej školy: „Hneď som vysypala, že som jednotkárka a chodím úspešne na matematické olympiády. Na jednom gymnáziu mi otvorila zástupkyňa-matematikárka a hneď ma vzali. Večer som len strčila do ruky rodičom papiere na podpis. Skoro odpadli.“ Do troch mesiacov vyhrávala s novým tanečným partnerom jednu súťaž za druhou.
Do spoločenských tancov bola zamilovaná a ak chcela pokračovať, musela si nájsť prácu. Rozhodnutie nejsť na vysokú školu neľutuje. „Tak ako nič, čo som v živote urobila. Ani žiadnu chybu, ani žiadne moje bláznivé rozhodnutie,“ smeje sa. Predávala letenky v kamennej cestovke, kde sa postupne stala manažérkou predajne. Práca ju síce bavila, ale odišla rozhodnutá dokázať sebe i bývalému šéfovi – ktorého považovala za nespravodlivého despotu – že sa to dá robiť aj lepšie. Podarilo sa. Mala čosi vyše dvadsať, keď si na prelome milénia prenajala malú kanceláriu a založila ITC Travel.
.inovácia internetom
K prelomovej myšlienke rezervácie leteniek formou online ju neskôr priviedli nepríjemné okolnosti. Prišiel 11. september 2001, ktorý sa vážne dotkol celého leteckého biznisu. Aj biznis s letenkami sa začal prudko meniť: nízkonákladovky stlačili ceny leteniek a keďže agentúry majú z ich predaja nízke provízie, na dostatočný obrat musia obslúžiť veľa klientov. „Najväčší problém bol v tom, že jeden človek sa môže naraz venovať len jednému klientovi – buď osobne, v telefóne alebo mailom. To, čo predtým robil jeden zamestnanec, museli zrazu zvládnuť traja alebo štyria. Takúto automatizáciu mi mohol poskytnúť jedine internet.“ Online predaj sa tak napokon ukázal ako východisko z tohto rébusu. V roku 2005 s dvoma spoločníkmi a nadšencami internetu (jeden z nich bol Ivan Štefunko, zakladateľ výskumno-vývojovej spoločnosti Neulogy) spustili Pelikán.sk – prvý slovenský online portál predaja leteniek. Hoci bola neskúsená, neriadila sa podnikateľskými príručkami, ale intuíciou.
Napriek tomu, že mladé dievča v začiatkoch všetci odpisovali, Pelikán už v roku 2007 predal najviac leteniek na pravidelných linkách a postupne expandoval na trhoch susedných krajín. Tatiana Ondrejková – vtedy ešte Kyseľová – bola ocenená titulom Začínajúca podnikateľka roka 2006. Pelikán sa rozrástol aj do Česka, Maďarska, Poľska a Rakúska a jeho aktuálny ročný obrat je vyše 40 miliónov eur. Zamestnáva približne 60 ľudí.
.dôvera a sklamanie
Vďaka skúsenostiam z prvej krízy bol Pelikán pripravený čeliť aj tej ďalšej, ktorá prišla v roku 2008. „Kríza sa nás nedotkla, skôr sme z nej vyťažili. Kým trh klesal o 25 percent, naše obraty rástli o 18 percent. Museli sme však makať. Vtedy sme našim ľuďom, naopak, pridávali. Bolo mi totiž jasné, že ak ich demotivujem, zuby nezatnú,“ vysvetľuje. „Naopak, krízu sme mali predtým, keď sme sa hádali, ako riadiť firmu. Rástli sme veľmi rýchlo a každý mal inú predstavu. Našťastie sme to dokázali utriasť.“ Ondrejková nemala problém v správny čas prenechať vedenie firmy. „Mala som vo firme veľmi šikovného a ambiciózneho mladého človeka, ktorý mal za sebou výsledky a chcel to skúsiť. Sám si tú pozíciu vypýtal. Vedela som, že ak mu nedám šancu, odíde. Samotnú ma na začiatku podceňovali a tlačili do kúta, z ktorého som sa musela vyhrabávať a neustále niekomu niečo dokazovať. Chcela som spraviť presný opak a dať mu šancu.“
Vedľajším dôvodom bolo aj založenie jej ďalších internetových startupov: obchodov Topankovo.sk s elegantnými topánkami a Saxana.sk na predaj čipkovaného a saténového prádla. Oba projekty označuje za úspešné.
Čo boli najťažšie momenty v jej kariére? Človek, ktorému zverila vedenie firmy, ťažkú pozíciu napokon nezvládol a musela sa aj so spoločníkom Patrikom Dragulom narýchlo vrátiť do Pelikánu. „Najväčšie sklamanie aj v biznise nepríde vtedy, keď stratíte veľa peňazí, lebo tie znova zarobíte, ale keď sa sklamete v ľuďoch, ktorým ste dôverovali,“ vraví. „Ako typická žena v biznise riešim niektoré situácie emotívnejšie ako muži,“ smeje sa. „Ľudí, ktorých prijímam, beriem ako súčasť rodiny a mám k nim plnú dôveru. Keď ma sklamú alebo klamú, beriem to dosť citlivo.“ Tak to bolo aj vtedy, keď ju sklamal dlhoročný obchodný partner. Napriek tomu sa tým znechutiť nenechala: „Žiť s tým, že nikomu neverím, to by bola asi samovražda,“ usmeje sa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.