„Keď som sa pred rokom a pol uchádzala o miesto na univerzite v Ženeve, vedela som, že predo mnou uprednostnia Švajčiara, ak bude rovnako kompetentný. Navyše, už v máji 2012 zaviedlo Švajčiarsko kvóty na pracovné povolenia pre občanov z ôsmich krajín vrátane Slovenska,“ hovorí Viera Strišková, ktorá vo Švajčiarsku už dlhšie žije a pracuje. Aj po úspešne absolvovanom pracovnom pohovore musela ešte čakať, kým jej zamestnávateľ vybavil pracovné povolenie. „Takú hromadu dokumentov, akú kvôli mne posielali na úrady, som azda ešte nevidela,“ dodáva. „Moji budúci šéfovia museli na tri strany rozpísať dôvody, prečo sa rozhodli zamestnať Východoeurópanku, a nie Švajčiarku. Okrem toho od nich požadovali aj fyzicky doložiť výsledky pohovorov ostatných uchádzačov. Nech aj úradníci posúdia, že môžem dostať pracovné miesto, ktoré platia Švajčiari z ich daní.“
.stúpa odpor k cudzincom
Viera Strišková už rok a pol pôsobí v Ženeve ako výskumná a vyučujúca asistentka na univerzite. Ako Slovenka tu nemá vážnejšie problémy, aj keď na pracovisku, kde je v podstate jediná zahraničná štátna príslušníčka, vyčnieva z radu. „Ešteže je Ženeva multikultúrna, takže mi tunajší ľudia až tak často nevyčítajú, či už slovne, alebo mrzutými pohľadmi, že beriem prácu Švajčiarom.“ Na otázku, čo si myslí o výsledku referenda o článku 121 švajčiarskej ústavy, odpovedá: „Iniciatíva s názvom Stop masovej imigrácii prešla vlastne len o 19 516 hlasov, čo nevyznieva veľmi hrozivo. Na druhej strane, je až zarážajúce, ako tu stúpa odpor k zahraničným ošetrovateľkám, murárom či učiteľom. Veď vo Švajčiarsku je nezamestnanosť len 3,5 percenta. Mimochodom, viac ako polovicu registrovaných cudzincov tvoria ľudia, ktorí sa tu narodili, vychodili školy a prežili tu 30-40 rokov, akurát z rôznych dôvodov nikdy neboli naturalizovaní.“
Švajčiarsko má totiž pomerne náročný proces naturalizácie čiže nadobúdania švajčiarskeho občianstva. Naturalizovať sa nemôže človek, ktorý na požadovanej úrovni neovláda niektorý z tunajších úradných jazykov, nie je dobre oboznámený so švajčiarskymi dejinami, kultúrou a zvyklosťami. Naturalizácia bežne trvá viac ako desať rokov, jednoduchšia a kratšia je v prípade osoby, ktorá sa zosobáši so švajčiarskym občanom či občiankou.
.pravo-ľaví a ľudoví
Politickým prejavom nechuti k rastúcemu počtu cudzincov je iniciatíva Stop masovej imigrácii, s ktorou prišla Švajčiarska ľudová strana SVP. Táto strana je dnes najväčšia politická sila na švajčiarskej scéne. Pod ideovým vedením Christopha Blochera od 90. rokov postupne ovládla prieskumy i volebné výsledky. K jej programu patrí euroskepsa, čiastočne aj klasicky liberálny odpor k „veľkej vláde“, ale tiež sprísnenie imigračnej politiky – čiže krok, ktorý si posilňovanie vládnych právomocí vyžaduje. Je to však populárna téma, presahujúca elektorát SVP, Švajčiari intenzívne pociťujú problém, že sa to v posledných desaťročiach prehnalo s mierou imigrácie (takmer každý štvrtý Švajčiar je dnes cudzinec, na porovnanie v Nemecku žije 9 percent, vo Francúzsku 6 percent cudzincov).
Iniciatíva Stop masovej imigrácii žiada zavedenie kvót pre zahraničných pracovníkov, to však pre Švajčiarsko znamená rozpor s bilaterálnymi zmluvami, ktoré uzavrelo s EÚ aj so susednými štátmi. No počet cudzincov vo Švajčiarsku stúpa, ľudia majú obavy z konkurencie pri hľadaní práce, z ochoty prišelcov pracovať za nižšie platy, ale aj zo zneužívania sociálneho systému. A tak sa iniciatíva presadila. „Podľa mňa je takýto spôsob regulácie trhu nereálny a ani mi nepripadá ako pravicové riešenie,“ myslí si o kvótach pre zahraničných pracovníkov Viera Strišková a dodáva: „Zakladateľ Červeného kríža a iniciátor Ženevskej konvencie Henry Dunant bol hrdý švajčiarsky vlastenec, ale mám dojem, že by bol veľmi prekvapený odvahou, s akou sa budú v jeho krajine predvídať či diktovať kvóty pre žiadateľov o azyl. Je smutné, že takto väčšina Švajčiarov zabúda na dedičstvo ľudskosti. Len tak mimochodom, Švajčiarsko má vo svojej nedávnej histórii 26 nositeľov Nobelovej ceny, ale šesť z nich sa na území Švajčiarska nenarodilo,“ hovorí Strišková.
.tlmená občianska vojna
Ako je to so švajčiarskym nacionalizmom? Švajčiari majú povesť uzavretých ľudí, ktorí si cudzinca najskôr „preklepnú“ a až potom – ak vôbec – sa s ním začnú stýkať aj inak ako pracovne. Je to aj prirodzený dôsledok ich dejín – život v drsnom alpskom prostredí naučil ľudí sebestačnosti a skepse, aká v ťažších časoch nejednému horalovi zachránila život.
Švajčiari však majú v tradícii aj prijímanie emigrantov, najmä v politicky ťažkých časoch. Česi a Slováci, ktorí dostali možnosť usídliť sa v tejto krajine po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, to môžu potvrdiť.
Švajčiarsko zároveň patrí k hŕstke krajín, kde spolu po stáročia bez väčších problémov spolunažíva niekoľko národností. V dvadsiatich šiestich kantónoch, z ktorých sa tento štát skladá, žijú nemecky, francúzsky, taliansky i rétorománsky hovoriaci Švajčiari.
Niežeby medzi národnosťami nebola rivalita. Kedysi o tomto napätí medzi Švajčiarmi hovoril jeden z najslávnejších tamojších rodákov, psychoanalytik Carl Gustav Jung, ako o permanentnom stave tlmenej občianskej vojny. Dodával však, že vďaka rivalite si Švajčiari agresivitu vybijú dovnútra, a preto sa nedostanú do vojny s inými štátmi.
.willensnation
V súvislosti so Švajčiarmi však nemožno chápať nacionalizmus a xenofóbiu celkom tak, ako sme zvyknutí. Predovšetkým, ich štát nie je a nikdy nebol národným štátom. Identita Švajčiarov je európsky unikát. Povedané nemeckým výrazom, Švajčiari sú Willensnation, teda niečo ako „národ voľbou“. Švajčiarska národná totožnosť teda nevychádza z tradície zjednotenia zhora, potlačenia regionálnych totožností a ich „znormoprávnenia“ mocenským spôsobom. Stále je tu veľmi dôležitý prvok istej dobrovoľnosti a vedomie, že štát je pevný vtedy, keď je budovaný zdola a rešpektuje vôľu svojich regiónov a svojich občanov.
A práve k tejto zdola budovanej demokracii patrí vo Švajčiarsku aj inštitút referenda. Hoci Švajčiarsko je zo všetkých štátov sveta najbližšie k takzvanej priamej demokracii, ľudové hlasovanie tu ani náhodou nepredstavuje módny prvok a výsledok revolúcie más. Je to starodávny a osvedčený politický nástroj. Jeden z viacerých politických nástrojov, ktoré pomohli Švajčiarsku udržať si svoj charakter neutrality, miernej povznesenosti nad európskym dianím, ale aj značnej tolerancie – pravdaže, spojenej s citlivosťou na rovnosť (niekedy až rovnakosť) a poriadok. Vo Švajčiarsku sa, samozrejme, tiež prejavuje ekonomická kríza a povesť drahoty má táto krajina už desaťročia. A hoci tu žije veľa bohatých a aj mediálne známych ľudí, nápadne vystavovať na obdiv bohatstvo ani výstrelkami pútať pozornosť na seba sa vo Švajčiarsku jednoducho nepatrí.
.pozor na tresty
Teraz však jedna z najusporiadanejších krajín sveta vyvolala pozornosť a nevôľu časti Európy. Najmä tej zjednotenej.
Európska únia je znepokojená výsledkom posledného referenda a varuje, že príklad Švajčiarov môžu časom nasledovať aj iné krajiny. Napokon, už aj nasledujú. Volanie po podobnom ľudovom hlasovaní už zaznelo z Nórska. Za zmienku stojí, že ho dôrazne presadzuje napríklad Mazyar Keshvari, hovorca nórskej vládnej Strany pokroku pre otázky imigrácie – tento rodák z Teheránu sa s rodičmi prisťahoval do Nórska po tom, čo v Iráne uchvátili moc islamisti. Obhajuje sekularizmus, bojuje za práva žien a obáva sa prenikania islamských zvykov do nórskej spoločnosti. Tvrdí, že ak Nórsko neobmedzí prisťahovalectvo, hrozí mu plazivá islamizácia. Na jeho príklade vidieť, že strach z imigrácie nie je nutne prejavom rasizmu či výsadou „bielych Západniarov“.
Ani obavy Švajčiarov nemožno označiť iba za prejav xenofóbie. A je možno paradox, že práve Švajčiarsko kládla Európska únia dlho na piedestál ako príklad, že integrácia môže fungovať. Na helvétsku konfederáciu sa EÚ rada odvolávala, keď argumentovala, že konfederácia viacerých národnostných zložiek v jednom celku nie je predsa problém. Dnes Švajčiarsko pre Brusel problém je. Hovorí sa už nielen o tom, že Švajčiari sa obmedzením kvót môžu „potrestať“ aj sami – ak si nimi limitujú personálne „zdroje“, teda prísun pracovníkov, ktorých ekonomika potrebuje. Čoraz intenzívnejšie počuť úvahy, že Švajčiarsko bude potrestané priamo z Bruselu – príde o bilaterálne zmluvy uzavreté s EÚ.
Osud bilaterálnych zmlúv ešte nie je jasný. Možno sa EÚ napokon rozhodne pre veľkorysosť. Napokon, Švajčiarsko pre ňu nie je bezvýznamný partner. A švajčiarsky establišment určite urobí, čo môže, aby Bruselu tú horkú pilulku, ktorú musí teraz zhltnúť, osladil. Zmazať vôľu občanov vyjadrenú v ľudovom hlasovaní však nemôžu zmazať ani švajčiarske, ani paneurópske politické elity.
Ak prevládne rozum, jedna i druhá strana bude, dúfajme, postupovať s istou diskrétnosťou a najmä dávať pozor na zbytočne silácke vyjadrenia. Isteže, to, čo pri urnách nahlas povedala švajčiarska verejnosť, neznie smerom do Bruselu príjemne. No keby Európska únia udelila krajine, ktorá ani nie je jej členkou, trest za rešpektovanie demokratickej vôle občanov, vyslala by tým nepríjemný signál a potvrdila by presvedčenie euroskeptikov, že demokracia už k prioritám európskeho zjednocovacieho projektu nepatrí.
.stúpa odpor k cudzincom
Viera Strišková už rok a pol pôsobí v Ženeve ako výskumná a vyučujúca asistentka na univerzite. Ako Slovenka tu nemá vážnejšie problémy, aj keď na pracovisku, kde je v podstate jediná zahraničná štátna príslušníčka, vyčnieva z radu. „Ešteže je Ženeva multikultúrna, takže mi tunajší ľudia až tak často nevyčítajú, či už slovne, alebo mrzutými pohľadmi, že beriem prácu Švajčiarom.“ Na otázku, čo si myslí o výsledku referenda o článku 121 švajčiarskej ústavy, odpovedá: „Iniciatíva s názvom Stop masovej imigrácii prešla vlastne len o 19 516 hlasov, čo nevyznieva veľmi hrozivo. Na druhej strane, je až zarážajúce, ako tu stúpa odpor k zahraničným ošetrovateľkám, murárom či učiteľom. Veď vo Švajčiarsku je nezamestnanosť len 3,5 percenta. Mimochodom, viac ako polovicu registrovaných cudzincov tvoria ľudia, ktorí sa tu narodili, vychodili školy a prežili tu 30-40 rokov, akurát z rôznych dôvodov nikdy neboli naturalizovaní.“
Švajčiarsko má totiž pomerne náročný proces naturalizácie čiže nadobúdania švajčiarskeho občianstva. Naturalizovať sa nemôže človek, ktorý na požadovanej úrovni neovláda niektorý z tunajších úradných jazykov, nie je dobre oboznámený so švajčiarskymi dejinami, kultúrou a zvyklosťami. Naturalizácia bežne trvá viac ako desať rokov, jednoduchšia a kratšia je v prípade osoby, ktorá sa zosobáši so švajčiarskym občanom či občiankou.
.pravo-ľaví a ľudoví
Politickým prejavom nechuti k rastúcemu počtu cudzincov je iniciatíva Stop masovej imigrácii, s ktorou prišla Švajčiarska ľudová strana SVP. Táto strana je dnes najväčšia politická sila na švajčiarskej scéne. Pod ideovým vedením Christopha Blochera od 90. rokov postupne ovládla prieskumy i volebné výsledky. K jej programu patrí euroskepsa, čiastočne aj klasicky liberálny odpor k „veľkej vláde“, ale tiež sprísnenie imigračnej politiky – čiže krok, ktorý si posilňovanie vládnych právomocí vyžaduje. Je to však populárna téma, presahujúca elektorát SVP, Švajčiari intenzívne pociťujú problém, že sa to v posledných desaťročiach prehnalo s mierou imigrácie (takmer každý štvrtý Švajčiar je dnes cudzinec, na porovnanie v Nemecku žije 9 percent, vo Francúzsku 6 percent cudzincov).
Iniciatíva Stop masovej imigrácii žiada zavedenie kvót pre zahraničných pracovníkov, to však pre Švajčiarsko znamená rozpor s bilaterálnymi zmluvami, ktoré uzavrelo s EÚ aj so susednými štátmi. No počet cudzincov vo Švajčiarsku stúpa, ľudia majú obavy z konkurencie pri hľadaní práce, z ochoty prišelcov pracovať za nižšie platy, ale aj zo zneužívania sociálneho systému. A tak sa iniciatíva presadila. „Podľa mňa je takýto spôsob regulácie trhu nereálny a ani mi nepripadá ako pravicové riešenie,“ myslí si o kvótach pre zahraničných pracovníkov Viera Strišková a dodáva: „Zakladateľ Červeného kríža a iniciátor Ženevskej konvencie Henry Dunant bol hrdý švajčiarsky vlastenec, ale mám dojem, že by bol veľmi prekvapený odvahou, s akou sa budú v jeho krajine predvídať či diktovať kvóty pre žiadateľov o azyl. Je smutné, že takto väčšina Švajčiarov zabúda na dedičstvo ľudskosti. Len tak mimochodom, Švajčiarsko má vo svojej nedávnej histórii 26 nositeľov Nobelovej ceny, ale šesť z nich sa na území Švajčiarska nenarodilo,“ hovorí Strišková.
.tlmená občianska vojna
Ako je to so švajčiarskym nacionalizmom? Švajčiari majú povesť uzavretých ľudí, ktorí si cudzinca najskôr „preklepnú“ a až potom – ak vôbec – sa s ním začnú stýkať aj inak ako pracovne. Je to aj prirodzený dôsledok ich dejín – život v drsnom alpskom prostredí naučil ľudí sebestačnosti a skepse, aká v ťažších časoch nejednému horalovi zachránila život.
Švajčiari však majú v tradícii aj prijímanie emigrantov, najmä v politicky ťažkých časoch. Česi a Slováci, ktorí dostali možnosť usídliť sa v tejto krajine po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, to môžu potvrdiť.
Švajčiarsko zároveň patrí k hŕstke krajín, kde spolu po stáročia bez väčších problémov spolunažíva niekoľko národností. V dvadsiatich šiestich kantónoch, z ktorých sa tento štát skladá, žijú nemecky, francúzsky, taliansky i rétorománsky hovoriaci Švajčiari.
Niežeby medzi národnosťami nebola rivalita. Kedysi o tomto napätí medzi Švajčiarmi hovoril jeden z najslávnejších tamojších rodákov, psychoanalytik Carl Gustav Jung, ako o permanentnom stave tlmenej občianskej vojny. Dodával však, že vďaka rivalite si Švajčiari agresivitu vybijú dovnútra, a preto sa nedostanú do vojny s inými štátmi.
.willensnation
V súvislosti so Švajčiarmi však nemožno chápať nacionalizmus a xenofóbiu celkom tak, ako sme zvyknutí. Predovšetkým, ich štát nie je a nikdy nebol národným štátom. Identita Švajčiarov je európsky unikát. Povedané nemeckým výrazom, Švajčiari sú Willensnation, teda niečo ako „národ voľbou“. Švajčiarska národná totožnosť teda nevychádza z tradície zjednotenia zhora, potlačenia regionálnych totožností a ich „znormoprávnenia“ mocenským spôsobom. Stále je tu veľmi dôležitý prvok istej dobrovoľnosti a vedomie, že štát je pevný vtedy, keď je budovaný zdola a rešpektuje vôľu svojich regiónov a svojich občanov.
A práve k tejto zdola budovanej demokracii patrí vo Švajčiarsku aj inštitút referenda. Hoci Švajčiarsko je zo všetkých štátov sveta najbližšie k takzvanej priamej demokracii, ľudové hlasovanie tu ani náhodou nepredstavuje módny prvok a výsledok revolúcie más. Je to starodávny a osvedčený politický nástroj. Jeden z viacerých politických nástrojov, ktoré pomohli Švajčiarsku udržať si svoj charakter neutrality, miernej povznesenosti nad európskym dianím, ale aj značnej tolerancie – pravdaže, spojenej s citlivosťou na rovnosť (niekedy až rovnakosť) a poriadok. Vo Švajčiarsku sa, samozrejme, tiež prejavuje ekonomická kríza a povesť drahoty má táto krajina už desaťročia. A hoci tu žije veľa bohatých a aj mediálne známych ľudí, nápadne vystavovať na obdiv bohatstvo ani výstrelkami pútať pozornosť na seba sa vo Švajčiarsku jednoducho nepatrí.
.pozor na tresty
Teraz však jedna z najusporiadanejších krajín sveta vyvolala pozornosť a nevôľu časti Európy. Najmä tej zjednotenej.
Európska únia je znepokojená výsledkom posledného referenda a varuje, že príklad Švajčiarov môžu časom nasledovať aj iné krajiny. Napokon, už aj nasledujú. Volanie po podobnom ľudovom hlasovaní už zaznelo z Nórska. Za zmienku stojí, že ho dôrazne presadzuje napríklad Mazyar Keshvari, hovorca nórskej vládnej Strany pokroku pre otázky imigrácie – tento rodák z Teheránu sa s rodičmi prisťahoval do Nórska po tom, čo v Iráne uchvátili moc islamisti. Obhajuje sekularizmus, bojuje za práva žien a obáva sa prenikania islamských zvykov do nórskej spoločnosti. Tvrdí, že ak Nórsko neobmedzí prisťahovalectvo, hrozí mu plazivá islamizácia. Na jeho príklade vidieť, že strach z imigrácie nie je nutne prejavom rasizmu či výsadou „bielych Západniarov“.
Ani obavy Švajčiarov nemožno označiť iba za prejav xenofóbie. A je možno paradox, že práve Švajčiarsko kládla Európska únia dlho na piedestál ako príklad, že integrácia môže fungovať. Na helvétsku konfederáciu sa EÚ rada odvolávala, keď argumentovala, že konfederácia viacerých národnostných zložiek v jednom celku nie je predsa problém. Dnes Švajčiarsko pre Brusel problém je. Hovorí sa už nielen o tom, že Švajčiari sa obmedzením kvót môžu „potrestať“ aj sami – ak si nimi limitujú personálne „zdroje“, teda prísun pracovníkov, ktorých ekonomika potrebuje. Čoraz intenzívnejšie počuť úvahy, že Švajčiarsko bude potrestané priamo z Bruselu – príde o bilaterálne zmluvy uzavreté s EÚ.
Osud bilaterálnych zmlúv ešte nie je jasný. Možno sa EÚ napokon rozhodne pre veľkorysosť. Napokon, Švajčiarsko pre ňu nie je bezvýznamný partner. A švajčiarsky establišment určite urobí, čo môže, aby Bruselu tú horkú pilulku, ktorú musí teraz zhltnúť, osladil. Zmazať vôľu občanov vyjadrenú v ľudovom hlasovaní však nemôžu zmazať ani švajčiarske, ani paneurópske politické elity.
Ak prevládne rozum, jedna i druhá strana bude, dúfajme, postupovať s istou diskrétnosťou a najmä dávať pozor na zbytočne silácke vyjadrenia. Isteže, to, čo pri urnách nahlas povedala švajčiarska verejnosť, neznie smerom do Bruselu príjemne. No keby Európska únia udelila krajine, ktorá ani nie je jej členkou, trest za rešpektovanie demokratickej vôle občanov, vyslala by tým nepríjemný signál a potvrdila by presvedčenie euroskeptikov, že demokracia už k prioritám európskeho zjednocovacieho projektu nepatrí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.