Kde bolo, tam bolo, na severe Kolumbie sa v oknách síce mihotali vianočné svetielka a na kruhových objazdoch sa týčili obrovské stromčeky, ktoré si doslova pýtali vedro vody, ale okolo mňa sa tlačili samí spotení ľudia v letnom oblečení. Santa na reklame nasával kolu priamo v morských vlnách na surfe.
Ja som cestovala do Cartageny, vianocovala som v prehriatom autobuse, bez maminých koláčikov, vyprážaného kapra a zemiakového šalátu – a napriek tomu s úsmevom. Neuveriteľné. Vianočná vecera sa mi začala o šiestej, keď autobus prvý raz zastal v prícestnom bufete, vyžieraku. Dala som si prvý chod: zemiakovú guľu, plnenú mletým mäsom, čo je aj cez rok moja najobľúbenejšia rýchlovka na uliciach Kolumbie. Na ďalšej zastávke som vysnorila kukuričnú placku arepa so syrom a volským okom. Po rybe ani chýru, ani slychu. Mala som však zálusk na niečo fajnovejšie. Veď sú Vianoce, rozpočet aj váha sa musia triasť. Na tretej zastávke som zohnala koláčik. Pospevovala som si koledy – síce sviatkujem v autobuse, ale zato v Karibiku!
Pred polnocou som bola v hosteli v Cartagene a myslela som si, že všetci sú v uliciach, takže dosviatkujem sama. Na moje prekvapenie sa tam okrem opitých Austrálčanov motal argentínsky párik, vystrašený prvými cestovateľskými črevnými problémami. Do mesta nešli, nevládali. Dala som im najavo, aká som rada, že ich vidím, a zahrnula som ich babkovskými zdravotnými radami. Do druhej ráno sme potom sedeli a pomaly jedli čokoládový koláč. Ryba nikde, Vianoce super. Zbožňujem, keď sa na cestách veľké veci zrazu javia čarovne nedôležité. A nemusí sa to stať len na cestách. Tak veľa síl do nezimného februára, Slovensko!
Ja som cestovala do Cartageny, vianocovala som v prehriatom autobuse, bez maminých koláčikov, vyprážaného kapra a zemiakového šalátu – a napriek tomu s úsmevom. Neuveriteľné. Vianočná vecera sa mi začala o šiestej, keď autobus prvý raz zastal v prícestnom bufete, vyžieraku. Dala som si prvý chod: zemiakovú guľu, plnenú mletým mäsom, čo je aj cez rok moja najobľúbenejšia rýchlovka na uliciach Kolumbie. Na ďalšej zastávke som vysnorila kukuričnú placku arepa so syrom a volským okom. Po rybe ani chýru, ani slychu. Mala som však zálusk na niečo fajnovejšie. Veď sú Vianoce, rozpočet aj váha sa musia triasť. Na tretej zastávke som zohnala koláčik. Pospevovala som si koledy – síce sviatkujem v autobuse, ale zato v Karibiku!
Pred polnocou som bola v hosteli v Cartagene a myslela som si, že všetci sú v uliciach, takže dosviatkujem sama. Na moje prekvapenie sa tam okrem opitých Austrálčanov motal argentínsky párik, vystrašený prvými cestovateľskými črevnými problémami. Do mesta nešli, nevládali. Dala som im najavo, aká som rada, že ich vidím, a zahrnula som ich babkovskými zdravotnými radami. Do druhej ráno sme potom sedeli a pomaly jedli čokoládový koláč. Ryba nikde, Vianoce super. Zbožňujem, keď sa na cestách veľké veci zrazu javia čarovne nedôležité. A nemusí sa to stať len na cestách. Tak veľa síl do nezimného februára, Slovensko!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.