Predstavujem si sám seba v majdanskom kotle. Zima, dym, únava, eufória a adrenalín, strach, nádej a beznádej, známe tváre, neznáme tváre, fízli premiešaní s občanmi, mierumilovní a radikáli na jednej hromade a okolo vymakané postavy príslušníkov špeciálnych jednotiek. Kúsok vedľa je všetko takzvane „normálne“. Ľudia vstávajú do práce, chystajú deti do školy… V Soči, za múrmi bezpečnostných opatrení, pompézne hry. Na úvodný ceremoniál vraj pozeralo viac ako tri miliardy divákov. Miloš Zeman na tribúne, Gašparoviča som nevidel.
V Prahe mám dobrých kamarátov, ukrajinskú rodinu. Odchádzali z Kyjeva za lepším a slobodnejším životom. Nemajú v úmysle vrátiť sa. Online vysielanie z Majdanu však sledujú priebežne. „Vlastenectvo?“, pýtam sa. „Nie, staručkí rodičia, hroby, zopár blízkych…,“ hovorí otec a dodáva: „Nedopadne to dobre.“
Sedíme v byte u novopečeného poslanca parlamentu Českej republiky Ivana Gabala – novinár, vysokoškolský učiteľ, muzikant, dokumentarista... a spisujeme vyhlásenie: „Zvůli a bezpráví dostihne spravedlnost velmi rychle, o to se zasadíme... Vaši mrtví a ranění jsou i naši mrtví a ranění, naše Evropa je také vaše Evropa, váš protest je také naším protestem.“ V médiách na Slovenku sa súbežne diskutuje o „otvorenom“ liste banskobystrického župana Mariána Kotlebu ukrajinskému prezidentovi Janukovyčovi (píše: „Neustúpte!“), vo svete sa hovorí o „urážlivom“ telefonáte významnej predstaviteľky americkej zahraničnej politiky, ktorá si v privátnom telefonáte s americkým diplomatom, oprávnene fuck-la na mľandravú EÚ. Odpočutý telefonát vraj poskytla ruská spravodajská služba. Merkelová sa hnevá, EÚ nekomentuje.
Cítim sa ako komár na slonovi. Dokonca aj ten pracovník ČTK, ktorému sme poslali svoje vyhlásenie, mal v hlase iróniu, keď sa pýtal na jeho adresáta. Predbežne je dohodnuté, že ho prečítame prostredníctvom telemostu účastníkom protestov na Majdane. Putinovo okolie medzičasom púšťa do sveta vety o nutnosti silovej intervencie a o možnom rozdelení Ukrajiny. Však ona sa tá Olympiáda za pár týždňov skončí.
Bodaj by protestujúci Ukrajinci presadili svoje. Potom síce prídu roky nového prerozdeľovania moci a majetku, vyhroteného národovectva, konfliktov, závisti a nenávisti, lámania charakterov, ilúzií a dezilúzií… Bude to však už, ako dúfam, na inom pódiu – viac demokratickom, viac európskom. A zase tie otázniky: Čo je viac európske a viac demokratické? Pred očami mi defilujú tváre novej vlny stredoeurópskych politikov – Babiš, Okamura, Kotleba... v zákryte za Orbánom, Ficom, Zemanom... Len, preboha, nezľahostajnieť, nesedieť nečinne, cítiť spoluzodpovednosť…hovorím si. A cítiť ju fyzicky – telom, zmyslami, v akcii. Virtuálne sa angažovať je nanič.
V Prahe mám dobrých kamarátov, ukrajinskú rodinu. Odchádzali z Kyjeva za lepším a slobodnejším životom. Nemajú v úmysle vrátiť sa. Online vysielanie z Majdanu však sledujú priebežne. „Vlastenectvo?“, pýtam sa. „Nie, staručkí rodičia, hroby, zopár blízkych…,“ hovorí otec a dodáva: „Nedopadne to dobre.“
Sedíme v byte u novopečeného poslanca parlamentu Českej republiky Ivana Gabala – novinár, vysokoškolský učiteľ, muzikant, dokumentarista... a spisujeme vyhlásenie: „Zvůli a bezpráví dostihne spravedlnost velmi rychle, o to se zasadíme... Vaši mrtví a ranění jsou i naši mrtví a ranění, naše Evropa je také vaše Evropa, váš protest je také naším protestem.“ V médiách na Slovenku sa súbežne diskutuje o „otvorenom“ liste banskobystrického župana Mariána Kotlebu ukrajinskému prezidentovi Janukovyčovi (píše: „Neustúpte!“), vo svete sa hovorí o „urážlivom“ telefonáte významnej predstaviteľky americkej zahraničnej politiky, ktorá si v privátnom telefonáte s americkým diplomatom, oprávnene fuck-la na mľandravú EÚ. Odpočutý telefonát vraj poskytla ruská spravodajská služba. Merkelová sa hnevá, EÚ nekomentuje.
Cítim sa ako komár na slonovi. Dokonca aj ten pracovník ČTK, ktorému sme poslali svoje vyhlásenie, mal v hlase iróniu, keď sa pýtal na jeho adresáta. Predbežne je dohodnuté, že ho prečítame prostredníctvom telemostu účastníkom protestov na Majdane. Putinovo okolie medzičasom púšťa do sveta vety o nutnosti silovej intervencie a o možnom rozdelení Ukrajiny. Však ona sa tá Olympiáda za pár týždňov skončí.
Bodaj by protestujúci Ukrajinci presadili svoje. Potom síce prídu roky nového prerozdeľovania moci a majetku, vyhroteného národovectva, konfliktov, závisti a nenávisti, lámania charakterov, ilúzií a dezilúzií… Bude to však už, ako dúfam, na inom pódiu – viac demokratickom, viac európskom. A zase tie otázniky: Čo je viac európske a viac demokratické? Pred očami mi defilujú tváre novej vlny stredoeurópskych politikov – Babiš, Okamura, Kotleba... v zákryte za Orbánom, Ficom, Zemanom... Len, preboha, nezľahostajnieť, nesedieť nečinne, cítiť spoluzodpovednosť…hovorím si. A cítiť ju fyzicky – telom, zmyslami, v akcii. Virtuálne sa angažovať je nanič.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.