Historická perspektíva sa ponúka sama. Stačí si uvedomiť, že za rovnaký čas po roku 1789 sa končili napoleonské vojny a cisár sa už chystal do vyhnanstva na Elbu. Medzi vypuknutím prvej a druhej svetovej vojny uplynulo takisto 25 rokov.
Rok 1989 sa mi javí naraz blízky aj vzdialený. Akoby to bolo včera, opäť cítim tú atmosféru, čerstvé precitnutie, keď sme z rádia počuli, že Imre Pozsgay (jeden z vedúcich činiteľov komunistickej strany) vyhlásil: V roku 1956 bolo Maďarsku povstanie ľudu. Týmto výrokom spochybnil legitimitu diktatúry. Neskôr, po rokoch, som nedokázal pochopiť, prečo sa päťdesiaty šiesty nestal základom porozumenia a maďarskej národnej identity.
Od novembra 1988 sme už mali povolený nezávislý dvojtýždenník Hitel (to slovo znamená v maďarčine úver, prenesene dôvera, viera). Keď listujem tie dobové vydania, udalosti sa mi zdajú zrazu vzdialené. Všetko to vrenie a správy o zmenách, ktoré sa stali zo dňa na deň, sú, samozrejme, vzrušujúce, rovnako ako stále ďalšie ústupky moci, nové a ďalšie požiadavky opozičných hnutí. A všetky tie odhalenia, búranie tabu, vnášanie svetla do tmavých štôlní maďarských dejín 20. storočia. Autori začali zrazu písať a hovoriť čírym jazykom, tak chutí oslobodenie od pút vonkajšej a vnútornej cenzúry.
Mám pocit, že stojí za pripomenutie, aká bola vtedy pre nás dôležitá stredoeurópska solidarita. Mali sme v pamäti náš päťdesiaty šiesty aj československý šesťdesiaty ôsmy, bolo nám jasné, že šancu máme iba spolu. Systematicky sme sledovali, čo sa deje u blízkych aj vzdialenejších susedov. Hlavne v Poľsku, Československu a v Rumunsku. Tie krajiny a národy nám vtedy boli akosi bližšie než dnes. Boli sme dokonca presvedčení, že naša sloboda úzko súvisí s ich slobodou. Nebola to žiadna náhoda, že sme postupne uverejňovali príspevky všetkých, ktorí vo svojich krajinách zohrali rozhodujúcu úlohu. Z Varšavy zápis povestnej televíznej polemiky, v ktorej sa Walesa zrazil s vedením štátnych odborov. Dodnes si pamätám, akým znamením bolo pre demokratický národný odboj, že poľská komunistická junta bola nútená rokovať so Solidaritou. Uverejňovali sme články rumunských a estónskych autorov, populárnych českých spisovateľov Kunderu a Hrabala, a samozrejme, poľského nositeľa Nobelovej ceny Czeslawa Milosza. Zo Slovenska referát Ľubomíra Feldeka prednesený na konferencii v Budmericiach, stať Milana Šimečku či memorandum čs. Maďarov z 20. októbra 1988. Čítali sa ukážky z tvorby českých a slovenských básnikov, vydali Havlovu slávnu esej a ešte v júni článok rumunského básnika Dinesca, ktorý mal kľúčovú rolu v decembrovom bukureštskom povstaní. Na májovú konferenciu Maďarského demokratického fóra o slobode náboženského vyznania sme pozvali Jána Čarnogurského. Keďže nemohol prísť (zobrali mu cestovný pas), jeho príspevok prišiel konšpiratívnou cestou. O dva mesiace už vyšiel v časopise pod názvom Svedomie, vierovyznanie a komunizmus. Príspevok sa končí v duchu solidarity: „Politický vývin Maďarska a Poľska na nás vplýva inšpiratívne.“ Keď Čarnogurského začiatkom septembra zatkli, Maďarské demokratické fórum protestovalo medzi prvými. Bol to čas jednoznačnosti, a všetci sme vtedy vedeli, že v Československu sa k niečomu schyľuje, zmena bola vo vzduchu.
Neskôr, prvého decembra toho veľkého roku, som sa zúčastnil na veľkej demonštrácii na Námestí SNP v Bratislave. Dodnes si pamätám na ten teplý čaj, ktorý sme dostali ako druhovia v boji, bojovníci za spoločnú vec.
Rok 1989 sa mi javí naraz blízky aj vzdialený. Akoby to bolo včera, opäť cítim tú atmosféru, čerstvé precitnutie, keď sme z rádia počuli, že Imre Pozsgay (jeden z vedúcich činiteľov komunistickej strany) vyhlásil: V roku 1956 bolo Maďarsku povstanie ľudu. Týmto výrokom spochybnil legitimitu diktatúry. Neskôr, po rokoch, som nedokázal pochopiť, prečo sa päťdesiaty šiesty nestal základom porozumenia a maďarskej národnej identity.
Od novembra 1988 sme už mali povolený nezávislý dvojtýždenník Hitel (to slovo znamená v maďarčine úver, prenesene dôvera, viera). Keď listujem tie dobové vydania, udalosti sa mi zdajú zrazu vzdialené. Všetko to vrenie a správy o zmenách, ktoré sa stali zo dňa na deň, sú, samozrejme, vzrušujúce, rovnako ako stále ďalšie ústupky moci, nové a ďalšie požiadavky opozičných hnutí. A všetky tie odhalenia, búranie tabu, vnášanie svetla do tmavých štôlní maďarských dejín 20. storočia. Autori začali zrazu písať a hovoriť čírym jazykom, tak chutí oslobodenie od pút vonkajšej a vnútornej cenzúry.
Mám pocit, že stojí za pripomenutie, aká bola vtedy pre nás dôležitá stredoeurópska solidarita. Mali sme v pamäti náš päťdesiaty šiesty aj československý šesťdesiaty ôsmy, bolo nám jasné, že šancu máme iba spolu. Systematicky sme sledovali, čo sa deje u blízkych aj vzdialenejších susedov. Hlavne v Poľsku, Československu a v Rumunsku. Tie krajiny a národy nám vtedy boli akosi bližšie než dnes. Boli sme dokonca presvedčení, že naša sloboda úzko súvisí s ich slobodou. Nebola to žiadna náhoda, že sme postupne uverejňovali príspevky všetkých, ktorí vo svojich krajinách zohrali rozhodujúcu úlohu. Z Varšavy zápis povestnej televíznej polemiky, v ktorej sa Walesa zrazil s vedením štátnych odborov. Dodnes si pamätám, akým znamením bolo pre demokratický národný odboj, že poľská komunistická junta bola nútená rokovať so Solidaritou. Uverejňovali sme články rumunských a estónskych autorov, populárnych českých spisovateľov Kunderu a Hrabala, a samozrejme, poľského nositeľa Nobelovej ceny Czeslawa Milosza. Zo Slovenska referát Ľubomíra Feldeka prednesený na konferencii v Budmericiach, stať Milana Šimečku či memorandum čs. Maďarov z 20. októbra 1988. Čítali sa ukážky z tvorby českých a slovenských básnikov, vydali Havlovu slávnu esej a ešte v júni článok rumunského básnika Dinesca, ktorý mal kľúčovú rolu v decembrovom bukureštskom povstaní. Na májovú konferenciu Maďarského demokratického fóra o slobode náboženského vyznania sme pozvali Jána Čarnogurského. Keďže nemohol prísť (zobrali mu cestovný pas), jeho príspevok prišiel konšpiratívnou cestou. O dva mesiace už vyšiel v časopise pod názvom Svedomie, vierovyznanie a komunizmus. Príspevok sa končí v duchu solidarity: „Politický vývin Maďarska a Poľska na nás vplýva inšpiratívne.“ Keď Čarnogurského začiatkom septembra zatkli, Maďarské demokratické fórum protestovalo medzi prvými. Bol to čas jednoznačnosti, a všetci sme vtedy vedeli, že v Československu sa k niečomu schyľuje, zmena bola vo vzduchu.
Neskôr, prvého decembra toho veľkého roku, som sa zúčastnil na veľkej demonštrácii na Námestí SNP v Bratislave. Dodnes si pamätám na ten teplý čaj, ktorý sme dostali ako druhovia v boji, bojovníci za spoločnú vec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.