Rok pred pádom režimu som sa dostal do Západného Berlína, kde som videl Koltésovu hru Návrat do púšte. Inscenoval ju Luc Bondy. Vážne, ako poetickú drámu. Trvala štyri hodiny. Pokojné buržoázne publikum po skončení energicky kričalo bravo. Po Nežnej som v Zlaté Kapličke v Prahe inscenoval Claudelovu hru Saténová črievička. Rozsiahlu knižnú drámu, plnú kresťanského pátosu, upravil pre divadlo J. L. Barrault a prvýkrát inscenoval v Comédie-Française roku 1943. Jeho šesťhodinovú úpravu skracujeme, inscenácia trvá len štyri a pol. Publikum je šokované. Do konca vydržia nemnohí. Paradox. Bola to jedna z mojich najlepších réžií v živote. O desať rokov inscenujem V Činohernom klube v Prahe Koltésovu hru Návrat do púšte. Trvá len tri hodiny. Hlavné postavy E. Vášáryová a P. Nárožný. Je plná tragikomiky. Úspech. O pár rokov vidím v Prahe hamburský Deutsches Schauspielhaus s dvanásťhodinovým predstavením piatich Shakespearových hier Do krvi! (Schlachten!), režiséra Luka Percevala. Nádhera. Plynutie času, zmena štýlov hrania. Vývoj i zmar.
Vo všetkých inscenáciách, čo som tu spomínal, sú pokusy o posolstvo. Bez nich by dĺžka nemala význam. Dnes sa chodím pozerať na koniec štyriapolhodinových Karamazovovcov. Nikdy som neveril, že aj naše publikum bude pokojne prerážať konvencie času. Patrí mu za to úcta.
Vo všetkých inscenáciách, čo som tu spomínal, sú pokusy o posolstvo. Bez nich by dĺžka nemala význam. Dnes sa chodím pozerať na koniec štyriapolhodinových Karamazovovcov. Nikdy som neveril, že aj naše publikum bude pokojne prerážať konvencie času. Patrí mu za to úcta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.