.začneme novým albumom. Ako sa vám páči?
Podarilo sa. Je to album, ktorý zhŕňa moju tvorbu za posledných sedem-osem rokov. Bolo to obdobie, keď som sa trochu vzdialila, pretože som si zariadila druhé hniezdo na druhej strane oceánu, ale to ešte neznamená, že by som doma nepôsobila, skôr naopak. Som tu veľmi často a z Ameriky chodím hrávať koncerty po celej Európe. To všetko sa odráža aj na tomto cédečku.
.sú to po dlhom čase zase pesničky?
Keď to tak chcete nazvať, môžete! (Smiech.) Na koncertoch v Česku alebo na Slovensku sa ma občas pýtajú, či neviem zaspievať nejakú normálnu pesničku. To mi občas hovorí aj maminka. Ale ja sa vždy snažím hľadať skôr zaujímavé zvuky alebo melódie, ktoré nie sú opočúvané. Mám to v krvi. Nepočúvam rádio a od hudby sa snažím odizolovať. Nápady, ktoré sa rodia v mojej hlave, vychádzajú z ticha a zo zvukov, ktorými sa obklopujem, čo je hlavne príroda.
.vy ste vlastne za dvadsať rokov nevydali žiadny sólový album.
Ja ani neviem. U mňa veci vznikajú spontánne. Je to už tridsať rokov, čo hrám sólové koncerty. Najprv som hrala sama, potom v dvojici a neskôr aj s viacerými hudobníkmi. Je to však vždy o nápadoch, vychádzajúcich z môjho cvičenia na husliach a z kombinácie hlasu a huslí. Takže som si to sama ani neuvedomila, že som po dlhom čase nahrala sólový album. Čas letí veľmi rýchlo.
.ako tento album vznikol?
Najprv ma oslovil Manfred Eicher (nemecký producent a majiteľ vydavateľstva ECM), ktorý predtým vydal Mater. Povedal, že by mi rád vydal sólové CD. Materiál, ktorý teraz vychádza, bol pôvodne pripravený práve pre neho. Ale keď sme sa stretli v štúdiu, povedal mi, že mám začať hrať. Za pol dňa som zahrala všetky sólové veci, ktoré som chcela zaznamenať. On nereagoval. Začala som uvažovať, čo sa deje. Potom som začala improvizovať. Manfred prišiel, poklepal mi na plece a povedal, že pôjdeme týmto smerom. Tak sme pre ECM nahrali album Fragments. Chcel, aby som sa prezentovala trochu inak, než sú na mňa poslucháči zvyknutí. Takže mi zostal celý materiál na ďalší album, na ktorom sme začali pracovať s Paľom Maruščákom a jeho vydavateľstvom Pavian Records.
.album ste nahrali v Kostole sv. Jana Nepomuckého v Žďári nad Sázavou. Prečo?
Pretože som chcela, aby akustika a jej záznam boli čo najčistejšie. Na rozdiel od Manfreda, ktorý má svoju víziu a do zvuku používa rôzne efekty, som sa snažila, aby to bolo rýdze, čisté a bez efektov. Zvukár Ivo Viktorín, ktorý na tomto albume urobil skvelú prácu, postavil v kostole pri mne dva úžasné mikrofóny a ďalšie dva dal do priestoru. A to bolo všetko. Podarilo sa nám v tom kostole nájsť bod, kde to znie najlepšie. Pričom nahrávať zároveň husle a spev vôbec nie je jednoduché.
.prečo ste si vybrali práve tento kostol?
Je krásny. Jeho architektom je slávny Jan Blažej Santini. S Ivom s ním máme už skúsenosť, pretože sme tam s Dorotheou Kellerovou pred rokmi nahrali album 44 Duets For Two Violins. Táto spomienka bola taká silná, že sme vôbec neváhali a šli sme si to opäť vyskúšať. Miesto má malý hendikep, pretože neďaleko je vojenské letisko. Keď sme robili Bartóka, nebolo veľa času, len pol hodinu pred polnocou a pol hodinu po nej, keď nič nelietalo. Tentoraz nám z letiska vychádzali v ústrety. Oznámili nám, kedy budú lietať a kedy bude ticho a môžeme nahrávať. Manfred Eicher má rád štúdio alebo klasickú koncertnú sálu, kam zvonku neprichádzajú žiadne zvuky, mne občas nejaké zakikiríkanie v pozadí na nahrávke neprekáža. Je to také korenie. Album sme nahrali na trikrát, pričom sme ho doplnili piatimi improvizáciami, ktoré sú prepojené s architektúrou toho miesta a jeho histórie. Názov Entwine / Proplétám vychádza z titulu jednej piesne. Zdal sa mi vhodný na pomenovanie celého albumu.
.preplietanie?
Pretože to so mnou veľmi súvisí. Tým, že splietam žánre, je tam viac jazykov, štýlov, vplyvov, tak je to niečo ako preplietanie.
.keď som vás prvýkrát videl, bolo to niekedy v osemdesiatych rokoch v Bratislave, na koncerte skupiny Maňana. Pamätám sa, že na pódiu bol aj pes.
Áno. Volal sa Brit a spieval. (Smiech.) Bolo to krásne obdobie. Dunaj, Ještě jsme se nedohodli. Vôbec, z celej tej brnianskej scény dodnes žijeme a sme veľmi radi, že sme pri tom boli.
.čo bolo dôvodom, že v osemdesiatych rokoch vznikla v Brne taká silná umelecká scéna?
Stretlo sa tam množstvo talentovaných ľudí. Okrem toho Brno bolo vždy v tieni Prahy. Musím spomenúť Lenku Zogatovú, ktorá urobila veľmi veľa práce. Stretlo sa tu zopár veľmi schopných a nadaných ľudí, ktorí mali svoj názor a chceli ho vyjadriť. Tvorili úžasné veci.
.medzi vaším prvým a posledným albumom ste absolvovali množstvo rôznych spoluprác, ktoré majú rôzne podoby. Aké to je spolupracovať s hudobníkmi, ktorí sú úplne inde než vy?
Tie spolupráce nevyhľadávam, ony prichádzajú ku mne. Nie som typ, ktorý sa ponúka. Som človek, ktorý sa manažuje sám, nemám agentúru ani manažéra. Nikto mi nehovorí, že by som mala robiť to či ono. Nie je to jednoduché, ale je v tom určitá sloboda. Vyberám si ľudí, ktorí majú svoj názor a sú veľmi zaujímaví. Okrem toho sa môžem od nich veľa naučiť. Tých, ktorí chcú so mnou spolupracovať, zaujíma to, čo je na mojej hudbe iné. Sami sú hľadajúci. Majú v sebe potrebu niečo hľadať, niečo odkrývať, niečo objavovať. Veľmi dôležité je, aby boli otvorení. Až teraz si začínam uvedomovať, že pri každej spolupráci sa zo mňa stáva frontmanka, ktorá všetko prevalcuje. Je to asi preto, že si spoluprácu veľmi užívam a snažím sa to robiť čo najlepšie. Nie je to o tom, že sa chcem zviditeľniť, hudbu veľmi prežívam vo všetkých jej podobách. To je to, čo ľudí na tom baví. Svedčí o tom o fakt, že s výnimkou jednej či dvoch spoločných hraní, sa medzi nami spolupráca neskončila a ľudia ma volajú späť. Táto vec pre mňa veľmi znamená. Okrem toho mi tie spolupráce otvárajú stále ďalšie miesta, kde som predtým nehrala. Nedávno som napríklad bola v Rumunsku a v Brazílii a už mám ďalšie ponuky, aby som prišla späť. Musím povedať, že zatiaľ všetko ide prirodzene a spolupráce sú pre mňa niečo ako nové vzdelávanie. Človek sa stále učí. Viem, že musím stále na sebe pracovať.
.čo tým myslíte?
Všetko. Napríklad na Akadémii starej hudby v Brne som začala študovať barokové husle a barokový spev. Sú to tony teórie. Práve som dokončila ďalší semester. Viem, že husle ani zďaleka nemám zvládnuté. Učím sa hrať novým štýlom, hrám v starých ladeniach, na starých strunách z čriev. Je tam veľa zaujímavých vecí, ktoré chcem objaviť.
.je to niečo ako hudobná archeológia?
Jasné. Som človek, ktorý to má úplne opačne postavené. Niekto najprv študuje a potom robí kariéru. Aj ja som vyštudovala, ale stále zbieram skúsenosti. Dlhé roky som nepočúvala žiadnu hudbu, tvorila som si len vlastné veci, ale teraz, keď si čítam všetky tie úžasné knihy o tom, čo sa dialo v 15. a 16. storočí, tak mi to do seba krásne zapadá. Okrem toho hudbe teraz rozumiem oveľa lepšie, ako keď som mala 22 rokov a režim viac zaujímali vaše znalosti z marxizmu-leninizmu ako váš talent. Štúdium je hľadaním podstaty hudby, idete naspäť do hĺbky, ale zároveň vás to inšpiruje, aby ste vytvorili niečo nové. Beriem to ako prirodzený vývoj. Žijeme život, v ktorom sa do posledného dňa môžeme vzdelávať a pracovať na sebe.
.ako to robíte, že napriek všetkému cestovaniu a množstvu projektov ide z vás na koncerte taký pokoj?
Nedokázala by som žiť v strese. Treba si správne zadeliť čas a robiť iba to, čo je dôležité. Nemám rada slová ako nenávidím, nestíham, nemôžem. Vo všednom živote musíme robiť veci, ktorým sa nevyhneme, ale nemali by sme ich robiť s odporom. Umývanie riadov, pranie, nebudem pri tom hundrať, pretože aj to hundranie berie energiu.
.čo vás dnes motivuje na to, aby ste spravili niečo zaujímavé?
Vždy máte nejaké problémy a chcete sa k niečomu vyjadriť. Nové CD som venovala Václavovi Havlovi, pretože sa mi nepáči, že sa u nás vytvára akýsi antihavlizmus, s ktorým absolútne nesúhlasím. Václav Havel mi tu chýba. Ešte nemal odísť. Bol človekom, ktorý tu vytváral rešpekt a mal aj rešpekt celého sveta. Tam ho brali ako osobnosť, ktorá nerobila politiku pre seba, ale pre druhých. Ale sú aj ďalšie veci. Mladým ľuďom chcem ponúknuť inú možnosť, ako sa dá na sebe pracovať, ako sa dá tvoriť hudba. Aby mali možnosť výberu. Preto robím hudobné workshopy. No a treba mať disciplínu a hudbe podriadiť aj štýl života. Hra na husliach a spev sú veci, o ktoré sa treba denne starať. Je to schizofrénia! (Smiech.)
.áno?
Áno. Ale myslím, že som ju už prekonala, už to vnímam ako jeden hlas.
.ako to myslíte?
Že to už toľko nerozlišujem. Predtým som sa sústredila na hlas a husle zvlášť, teraz to beriem ako jednu vec. V budúcnosti by som chcela napísať o tom, ako pracujem s hlasom a husľami. Nie je to žiadna samozrejmosť.
.prečo ste začali hrať práve takto?
Jednoducho. Cvičenie ma hnevalo, šlo mi to ťažko, a tak som začala k husliam spievať iný hlas. Nakoniec z toho vzniklo niečo úžasné. Dnes to mám ako meditáciu. Cvičenie na husliach mi dáva najviac, možno ešte viac ako koncerty.
.denná rutina?
Husle vám hneď povedia, ako ste na tom. Hneď to z nich počujem, či som v pohode, čiže nielen to, či som na tom technicky dobre, ale aj či som vnútorne dobre naladená. Každá pochybnosť je v tóne počuť. Husle sú odrazom mojej duše. Koľkokrát sa ľudia divili, že prídu na koncert, na pódiu nie je nič, žiadna aparatúra či mikrofón. Nakoniec prídem sama s husľami. Ľuďom sa chcem dať bez akýchkoľvek barličiek, nie je tam nič navyše. Je to ako keby ste prišli na pódium úplne nahý. Je to dosť veľké riziko, nedokáže to každý. Nechcem sa však tváriť, že je to niečo výnimočné...
.ale je to výnimočné.
Ja viem, ale nechcem, aby to vyzeralo, že sa chválim! (Smiech.)
.keby ste porovnali vaše sólové koncerty spred dvadsiatich rokov s tými súčasnými, zmenilo sa niečo?
Je tam posun. Teraz som hrala v Salzburgu, kde mi jeden z organizátorov pripomenul, že je to iné, ako keď som u nich hrala prvýkrát pred dvadsiatimi rokmi. Áno, bolo to iné, ale stále som to ja s husľami. Progres je asi v tom, že idem viac do detailu. Každý rok spravím nejaký krôčik dopredu. Je to, ako keď vám na strome zreje jabĺčko a dostáva iné chute. Až spadne a začne hniť, tak neviem... (Smiech.) Ale sú to malé, no dôležité krôčiky. Už teraz viem, ako by moja hudba mala znieť o dva roky vďaka barokovým husliam. Už to nie je ako v začiatkoch, keď som ľudí chcela presvedčiť, že robím niečo iné. Niektorých to vystrašilo, niektorí sa smiali, že Iva Bittová sa zbláznila. Dnes je to iné, vo zvuku, farbách, výberoch textov. Je to viac vnútorné, má to viac polôh a človek sa už musí konfrontovať s témami, ktoré majú spojitosť so smrťou.
.ako na vašu hudbu vplýva to, že jeden z vašich domovov je v štáte New York?
Venovala som veľa energie, aby som si tam vytvorila nový domov. Musím to ešte spracovať, ale ono to tam už je. Ameriku cítiť na novom albume. Ľudia, ktorí ma sledujú, mi povedali, že v mojej hudbe už počujú nové obrazy.
.ako sa vám tam žije?
Veľa mi to dalo. Je to ako nové vzdelanie. Je tam krásna príroda, priestor na život, je tam obrovská konkurencia, ktorá vás posúva vpred. Ľudia tam stále makajú, na môj vkus až veľmi. Teším sa tam, na skutočnú zimu so skutočným snehom.
.je pravda, že prvá nahrávka, ktorú ste ako dieťa nahrali, bola v Slovenskom rozhlase a že to bola pieseň Červené jabĺčko vo vrecku mám?
Je to možné. Niektoré z mojich životných medzníkov by som až tak nevyťahovala. Nie je to také dôležité, ale na Slovensko som chodila od detstva, v období Ružových snov som bola taký živel, že som s veľkou chuťou skákala do fontány pred Národným divadlom. Boli to krásne časy a veľmi rada sa na Slovensko vraciam. Som veľmi rada, že stále spolupracujem s Paľom Maruščákom. Každý rok sa snažím ísť do Tatier, na Fatru, pretože maminka nás ťahala po všetkých kopcoch. Keď cestujem po svete, všade odporúčam, nech prídu na Slovensko.
.tento rozhovor zakončíme v Lelekovicích, ktoré sú s vami spojené. Moravský folklór je vo vašej hudbe cítiť stále.
Áno, dnes si to ľudia čoraz viac uvedomujú. Asi preto, že sa sem stále vraciam a udržujem kontakty, zaujímam sa, čo sa deje v kultúre. Je tu stále čo objavovať, bola by som hlúpa, keby som tu život uzavrela a hľadala inšpiráciu niekde inde.
Iva Bittová/
Už ako dieťa spievala s Brnianskym rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov, vyštudovala hudobnodramatický odbor na konzervatóriu v Brne, bola Jolankou vo filme Dušana Hanáka Ružové sny a ako členka Divadla na provázku Eržikou v Balade pro banditu. Stala sa výraznou osobnosťou brnianskej alternatívnej scény. Spolupracovala so skupinou Dunaj, so Škampovým kvartetom či s newyorským súborom Bang On A Can, v súčasnosti spolupracuje napríklad s klarinetistom Evanom Ziporynom a gitaristom Gyanom Rileyom (synom slávneho skladateľa Terryho Rileyho) v triu EVIYAN. Hrala vo viacerých filmoch, účinkovala v newyorskej inscenácii Mozartovej opery Don Giovanni. Žije striedavo v New Yorku a v Lelekoviciach. V najbližších dňoch jej vo vydavateľstve Pavian Music vychádza sólový album Entwine / Proplétám.
Podarilo sa. Je to album, ktorý zhŕňa moju tvorbu za posledných sedem-osem rokov. Bolo to obdobie, keď som sa trochu vzdialila, pretože som si zariadila druhé hniezdo na druhej strane oceánu, ale to ešte neznamená, že by som doma nepôsobila, skôr naopak. Som tu veľmi často a z Ameriky chodím hrávať koncerty po celej Európe. To všetko sa odráža aj na tomto cédečku.
.sú to po dlhom čase zase pesničky?
Keď to tak chcete nazvať, môžete! (Smiech.) Na koncertoch v Česku alebo na Slovensku sa ma občas pýtajú, či neviem zaspievať nejakú normálnu pesničku. To mi občas hovorí aj maminka. Ale ja sa vždy snažím hľadať skôr zaujímavé zvuky alebo melódie, ktoré nie sú opočúvané. Mám to v krvi. Nepočúvam rádio a od hudby sa snažím odizolovať. Nápady, ktoré sa rodia v mojej hlave, vychádzajú z ticha a zo zvukov, ktorými sa obklopujem, čo je hlavne príroda.
.vy ste vlastne za dvadsať rokov nevydali žiadny sólový album.
Ja ani neviem. U mňa veci vznikajú spontánne. Je to už tridsať rokov, čo hrám sólové koncerty. Najprv som hrala sama, potom v dvojici a neskôr aj s viacerými hudobníkmi. Je to však vždy o nápadoch, vychádzajúcich z môjho cvičenia na husliach a z kombinácie hlasu a huslí. Takže som si to sama ani neuvedomila, že som po dlhom čase nahrala sólový album. Čas letí veľmi rýchlo.
.ako tento album vznikol?
Najprv ma oslovil Manfred Eicher (nemecký producent a majiteľ vydavateľstva ECM), ktorý predtým vydal Mater. Povedal, že by mi rád vydal sólové CD. Materiál, ktorý teraz vychádza, bol pôvodne pripravený práve pre neho. Ale keď sme sa stretli v štúdiu, povedal mi, že mám začať hrať. Za pol dňa som zahrala všetky sólové veci, ktoré som chcela zaznamenať. On nereagoval. Začala som uvažovať, čo sa deje. Potom som začala improvizovať. Manfred prišiel, poklepal mi na plece a povedal, že pôjdeme týmto smerom. Tak sme pre ECM nahrali album Fragments. Chcel, aby som sa prezentovala trochu inak, než sú na mňa poslucháči zvyknutí. Takže mi zostal celý materiál na ďalší album, na ktorom sme začali pracovať s Paľom Maruščákom a jeho vydavateľstvom Pavian Records.
.album ste nahrali v Kostole sv. Jana Nepomuckého v Žďári nad Sázavou. Prečo?
Pretože som chcela, aby akustika a jej záznam boli čo najčistejšie. Na rozdiel od Manfreda, ktorý má svoju víziu a do zvuku používa rôzne efekty, som sa snažila, aby to bolo rýdze, čisté a bez efektov. Zvukár Ivo Viktorín, ktorý na tomto albume urobil skvelú prácu, postavil v kostole pri mne dva úžasné mikrofóny a ďalšie dva dal do priestoru. A to bolo všetko. Podarilo sa nám v tom kostole nájsť bod, kde to znie najlepšie. Pričom nahrávať zároveň husle a spev vôbec nie je jednoduché.
.prečo ste si vybrali práve tento kostol?
Je krásny. Jeho architektom je slávny Jan Blažej Santini. S Ivom s ním máme už skúsenosť, pretože sme tam s Dorotheou Kellerovou pred rokmi nahrali album 44 Duets For Two Violins. Táto spomienka bola taká silná, že sme vôbec neváhali a šli sme si to opäť vyskúšať. Miesto má malý hendikep, pretože neďaleko je vojenské letisko. Keď sme robili Bartóka, nebolo veľa času, len pol hodinu pred polnocou a pol hodinu po nej, keď nič nelietalo. Tentoraz nám z letiska vychádzali v ústrety. Oznámili nám, kedy budú lietať a kedy bude ticho a môžeme nahrávať. Manfred Eicher má rád štúdio alebo klasickú koncertnú sálu, kam zvonku neprichádzajú žiadne zvuky, mne občas nejaké zakikiríkanie v pozadí na nahrávke neprekáža. Je to také korenie. Album sme nahrali na trikrát, pričom sme ho doplnili piatimi improvizáciami, ktoré sú prepojené s architektúrou toho miesta a jeho histórie. Názov Entwine / Proplétám vychádza z titulu jednej piesne. Zdal sa mi vhodný na pomenovanie celého albumu.
.preplietanie?
Pretože to so mnou veľmi súvisí. Tým, že splietam žánre, je tam viac jazykov, štýlov, vplyvov, tak je to niečo ako preplietanie.
.keď som vás prvýkrát videl, bolo to niekedy v osemdesiatych rokoch v Bratislave, na koncerte skupiny Maňana. Pamätám sa, že na pódiu bol aj pes.
Áno. Volal sa Brit a spieval. (Smiech.) Bolo to krásne obdobie. Dunaj, Ještě jsme se nedohodli. Vôbec, z celej tej brnianskej scény dodnes žijeme a sme veľmi radi, že sme pri tom boli.
.čo bolo dôvodom, že v osemdesiatych rokoch vznikla v Brne taká silná umelecká scéna?
Stretlo sa tam množstvo talentovaných ľudí. Okrem toho Brno bolo vždy v tieni Prahy. Musím spomenúť Lenku Zogatovú, ktorá urobila veľmi veľa práce. Stretlo sa tu zopár veľmi schopných a nadaných ľudí, ktorí mali svoj názor a chceli ho vyjadriť. Tvorili úžasné veci.
.medzi vaším prvým a posledným albumom ste absolvovali množstvo rôznych spoluprác, ktoré majú rôzne podoby. Aké to je spolupracovať s hudobníkmi, ktorí sú úplne inde než vy?
Tie spolupráce nevyhľadávam, ony prichádzajú ku mne. Nie som typ, ktorý sa ponúka. Som človek, ktorý sa manažuje sám, nemám agentúru ani manažéra. Nikto mi nehovorí, že by som mala robiť to či ono. Nie je to jednoduché, ale je v tom určitá sloboda. Vyberám si ľudí, ktorí majú svoj názor a sú veľmi zaujímaví. Okrem toho sa môžem od nich veľa naučiť. Tých, ktorí chcú so mnou spolupracovať, zaujíma to, čo je na mojej hudbe iné. Sami sú hľadajúci. Majú v sebe potrebu niečo hľadať, niečo odkrývať, niečo objavovať. Veľmi dôležité je, aby boli otvorení. Až teraz si začínam uvedomovať, že pri každej spolupráci sa zo mňa stáva frontmanka, ktorá všetko prevalcuje. Je to asi preto, že si spoluprácu veľmi užívam a snažím sa to robiť čo najlepšie. Nie je to o tom, že sa chcem zviditeľniť, hudbu veľmi prežívam vo všetkých jej podobách. To je to, čo ľudí na tom baví. Svedčí o tom o fakt, že s výnimkou jednej či dvoch spoločných hraní, sa medzi nami spolupráca neskončila a ľudia ma volajú späť. Táto vec pre mňa veľmi znamená. Okrem toho mi tie spolupráce otvárajú stále ďalšie miesta, kde som predtým nehrala. Nedávno som napríklad bola v Rumunsku a v Brazílii a už mám ďalšie ponuky, aby som prišla späť. Musím povedať, že zatiaľ všetko ide prirodzene a spolupráce sú pre mňa niečo ako nové vzdelávanie. Človek sa stále učí. Viem, že musím stále na sebe pracovať.
.čo tým myslíte?
Všetko. Napríklad na Akadémii starej hudby v Brne som začala študovať barokové husle a barokový spev. Sú to tony teórie. Práve som dokončila ďalší semester. Viem, že husle ani zďaleka nemám zvládnuté. Učím sa hrať novým štýlom, hrám v starých ladeniach, na starých strunách z čriev. Je tam veľa zaujímavých vecí, ktoré chcem objaviť.
.je to niečo ako hudobná archeológia?
Jasné. Som človek, ktorý to má úplne opačne postavené. Niekto najprv študuje a potom robí kariéru. Aj ja som vyštudovala, ale stále zbieram skúsenosti. Dlhé roky som nepočúvala žiadnu hudbu, tvorila som si len vlastné veci, ale teraz, keď si čítam všetky tie úžasné knihy o tom, čo sa dialo v 15. a 16. storočí, tak mi to do seba krásne zapadá. Okrem toho hudbe teraz rozumiem oveľa lepšie, ako keď som mala 22 rokov a režim viac zaujímali vaše znalosti z marxizmu-leninizmu ako váš talent. Štúdium je hľadaním podstaty hudby, idete naspäť do hĺbky, ale zároveň vás to inšpiruje, aby ste vytvorili niečo nové. Beriem to ako prirodzený vývoj. Žijeme život, v ktorom sa do posledného dňa môžeme vzdelávať a pracovať na sebe.
.ako to robíte, že napriek všetkému cestovaniu a množstvu projektov ide z vás na koncerte taký pokoj?
Nedokázala by som žiť v strese. Treba si správne zadeliť čas a robiť iba to, čo je dôležité. Nemám rada slová ako nenávidím, nestíham, nemôžem. Vo všednom živote musíme robiť veci, ktorým sa nevyhneme, ale nemali by sme ich robiť s odporom. Umývanie riadov, pranie, nebudem pri tom hundrať, pretože aj to hundranie berie energiu.
.čo vás dnes motivuje na to, aby ste spravili niečo zaujímavé?
Vždy máte nejaké problémy a chcete sa k niečomu vyjadriť. Nové CD som venovala Václavovi Havlovi, pretože sa mi nepáči, že sa u nás vytvára akýsi antihavlizmus, s ktorým absolútne nesúhlasím. Václav Havel mi tu chýba. Ešte nemal odísť. Bol človekom, ktorý tu vytváral rešpekt a mal aj rešpekt celého sveta. Tam ho brali ako osobnosť, ktorá nerobila politiku pre seba, ale pre druhých. Ale sú aj ďalšie veci. Mladým ľuďom chcem ponúknuť inú možnosť, ako sa dá na sebe pracovať, ako sa dá tvoriť hudba. Aby mali možnosť výberu. Preto robím hudobné workshopy. No a treba mať disciplínu a hudbe podriadiť aj štýl života. Hra na husliach a spev sú veci, o ktoré sa treba denne starať. Je to schizofrénia! (Smiech.)
.áno?
Áno. Ale myslím, že som ju už prekonala, už to vnímam ako jeden hlas.
.ako to myslíte?
Že to už toľko nerozlišujem. Predtým som sa sústredila na hlas a husle zvlášť, teraz to beriem ako jednu vec. V budúcnosti by som chcela napísať o tom, ako pracujem s hlasom a husľami. Nie je to žiadna samozrejmosť.
.prečo ste začali hrať práve takto?
Jednoducho. Cvičenie ma hnevalo, šlo mi to ťažko, a tak som začala k husliam spievať iný hlas. Nakoniec z toho vzniklo niečo úžasné. Dnes to mám ako meditáciu. Cvičenie na husliach mi dáva najviac, možno ešte viac ako koncerty.
.denná rutina?
Husle vám hneď povedia, ako ste na tom. Hneď to z nich počujem, či som v pohode, čiže nielen to, či som na tom technicky dobre, ale aj či som vnútorne dobre naladená. Každá pochybnosť je v tóne počuť. Husle sú odrazom mojej duše. Koľkokrát sa ľudia divili, že prídu na koncert, na pódiu nie je nič, žiadna aparatúra či mikrofón. Nakoniec prídem sama s husľami. Ľuďom sa chcem dať bez akýchkoľvek barličiek, nie je tam nič navyše. Je to ako keby ste prišli na pódium úplne nahý. Je to dosť veľké riziko, nedokáže to každý. Nechcem sa však tváriť, že je to niečo výnimočné...
.ale je to výnimočné.
Ja viem, ale nechcem, aby to vyzeralo, že sa chválim! (Smiech.)
.keby ste porovnali vaše sólové koncerty spred dvadsiatich rokov s tými súčasnými, zmenilo sa niečo?
Je tam posun. Teraz som hrala v Salzburgu, kde mi jeden z organizátorov pripomenul, že je to iné, ako keď som u nich hrala prvýkrát pred dvadsiatimi rokmi. Áno, bolo to iné, ale stále som to ja s husľami. Progres je asi v tom, že idem viac do detailu. Každý rok spravím nejaký krôčik dopredu. Je to, ako keď vám na strome zreje jabĺčko a dostáva iné chute. Až spadne a začne hniť, tak neviem... (Smiech.) Ale sú to malé, no dôležité krôčiky. Už teraz viem, ako by moja hudba mala znieť o dva roky vďaka barokovým husliam. Už to nie je ako v začiatkoch, keď som ľudí chcela presvedčiť, že robím niečo iné. Niektorých to vystrašilo, niektorí sa smiali, že Iva Bittová sa zbláznila. Dnes je to iné, vo zvuku, farbách, výberoch textov. Je to viac vnútorné, má to viac polôh a človek sa už musí konfrontovať s témami, ktoré majú spojitosť so smrťou.
.ako na vašu hudbu vplýva to, že jeden z vašich domovov je v štáte New York?
Venovala som veľa energie, aby som si tam vytvorila nový domov. Musím to ešte spracovať, ale ono to tam už je. Ameriku cítiť na novom albume. Ľudia, ktorí ma sledujú, mi povedali, že v mojej hudbe už počujú nové obrazy.
.ako sa vám tam žije?
Veľa mi to dalo. Je to ako nové vzdelanie. Je tam krásna príroda, priestor na život, je tam obrovská konkurencia, ktorá vás posúva vpred. Ľudia tam stále makajú, na môj vkus až veľmi. Teším sa tam, na skutočnú zimu so skutočným snehom.
.je pravda, že prvá nahrávka, ktorú ste ako dieťa nahrali, bola v Slovenskom rozhlase a že to bola pieseň Červené jabĺčko vo vrecku mám?
Je to možné. Niektoré z mojich životných medzníkov by som až tak nevyťahovala. Nie je to také dôležité, ale na Slovensko som chodila od detstva, v období Ružových snov som bola taký živel, že som s veľkou chuťou skákala do fontány pred Národným divadlom. Boli to krásne časy a veľmi rada sa na Slovensko vraciam. Som veľmi rada, že stále spolupracujem s Paľom Maruščákom. Každý rok sa snažím ísť do Tatier, na Fatru, pretože maminka nás ťahala po všetkých kopcoch. Keď cestujem po svete, všade odporúčam, nech prídu na Slovensko.
.tento rozhovor zakončíme v Lelekovicích, ktoré sú s vami spojené. Moravský folklór je vo vašej hudbe cítiť stále.
Áno, dnes si to ľudia čoraz viac uvedomujú. Asi preto, že sa sem stále vraciam a udržujem kontakty, zaujímam sa, čo sa deje v kultúre. Je tu stále čo objavovať, bola by som hlúpa, keby som tu život uzavrela a hľadala inšpiráciu niekde inde.
Iva Bittová/
Už ako dieťa spievala s Brnianskym rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov, vyštudovala hudobnodramatický odbor na konzervatóriu v Brne, bola Jolankou vo filme Dušana Hanáka Ružové sny a ako členka Divadla na provázku Eržikou v Balade pro banditu. Stala sa výraznou osobnosťou brnianskej alternatívnej scény. Spolupracovala so skupinou Dunaj, so Škampovým kvartetom či s newyorským súborom Bang On A Can, v súčasnosti spolupracuje napríklad s klarinetistom Evanom Ziporynom a gitaristom Gyanom Rileyom (synom slávneho skladateľa Terryho Rileyho) v triu EVIYAN. Hrala vo viacerých filmoch, účinkovala v newyorskej inscenácii Mozartovej opery Don Giovanni. Žije striedavo v New Yorku a v Lelekoviciach. V najbližších dňoch jej vo vydavateľstve Pavian Music vychádza sólový album Entwine / Proplétám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.