Hýbu svetom, nech sa tvárime akokoľvek nezaujato, intelektuálne, duchovne, nad vecou. Potrebujeme ich na prežitie, potrebujeme ich na zbohatnutie, potrebujeme ich, aby sme sa mohli postarať o druhých, aby sme dokázali ovládať druhých a potvrdiť seba samých. V malom či väčšom meradle. Peniaze sú fajn. Pri nich aj fajn idey blednú. A práve o nich a túžbe po nich je najnovší film svetoznámeho francúzskeho režiséra Costu-Gavrasa (1933), ktorý sa počas svojej dlhokánskej kariéry preslávil najmä (väčšmi politickými než trilerovitými) politickými trilermi. A práve ním je aj film Kapitál.
Costa-Gavras, vždy veľmi angažovaný a na francúzsky spôsob, obrátený doľava a tak trochu schematický, vo svojich príbehoch stáva na strane slabších; na strane tých, čo ich ničia ideológie, boj o moc, korupcia, utajené záležitosti, násilie, mechanizmy pánskeho huncútstva. Napríklad film Priznanie (1970) bol u nás roky zakázaný, vznikol ako priama odozva na spojeneckú okupáciu Československa v šesťdesiatom ôsmom, jeho predlohou sa stala autobiografická rovnomenná kniha Artura Londona, jeho pozadím vykonštruovaný monsterproces s Rudolfom Slánskym a náplňou zápas človeka o vlastnú tvár. Alebo snímka Nezvestný (1982), tiež nakrútená na základe skutočných udalostí, odohrávajúcich sa na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia v Čile počas vojenského prevratu. Manželka a otec tam pátrajú po stratenom americkom občanovi. V Hracej skrinke (1989) mladá právnička obhajuje pred súdnou porotou svojho milovaného otca, obvineného z vojnových zločinov v čase druhej svetovej vojny. Čím viac sa o minulosti dozvedá, tým väčšmi sa prepadáva do beznádeje. Gavrasove príbehy spája línia vzbury jedinca proti nespravodlivému systému, človek-milión metajúci sa v sieťach vládnucich. Kapitál je trochu iný, hoci boj jednotlivca s okolím ostáva. Len v dosť inom garde.
Ocitáme sa vo Francúzsku v horúcej prítomnosti – zúri finančná kríza. Jack Marmande, generálny riaditeľ obrovskej európskej banky Phenix, sa pre zdravotný stav musí vzdať funkcie. Za svojho nástupcu nechá vymenovať ambiciózneho Marca Tourneuila, dlhoročného poslušného vykonávateľa príkazov. Predpokladá, že bude Marca vodiť ako marionetu aj naďalej. Opak sa však stane realitou. Tourneuil sa na novej stoličke okamžite zabýva a stáva sa z neho vládca impéria. Nepatrí k tým, čo by mu peniaze smrdeli, práve naopak. Vraví, že prachy sú ako pes, ktorý nechce, aby ste ho škrabkali za uchom, ale chce, aby ste mu hádzali loptičku vždy znova a znova, lebo chce prinášať naspäť čoraz viac a viac. Možno aj miliardu loptičiek. Preto Marc hádže a hádže, nech sa deje, čo sa deje. S busterkeatonovskou tvárou. Tvrdosť jeho činov akoby už v jeho ponímaní bola vopred ospravedlnená. Čo prinesie zisk, to je oukej. Veď je to prirodzené. Len treba byť ostražitý a nenechať sa oklamať inými ostražitými.
Gavrasov príbeh drží pohromade vývoj Tourneuilových bankových krokov, úskokov, machinácie s predajmi, vzťahmi, akciami; nekompromisnosť jeho vzostupu. Nič novátorské, prekvapivé sa nedeje, myšlienka to už nie je ani zánovná. O takomto fungovaní sveta sme už dávno vedeli.
Kapitál (Le capital), Francúzsko 2012. Réžia: Costa-Gavras. Kamera: Eric Gautier. Hrajú: Gad Elmaleh, Gabriel Byrne, Natacha Régnier, Céline Sallette, Liya Kebede, Hyppolyte Girardot a ďalší.
Costa-Gavras, vždy veľmi angažovaný a na francúzsky spôsob, obrátený doľava a tak trochu schematický, vo svojich príbehoch stáva na strane slabších; na strane tých, čo ich ničia ideológie, boj o moc, korupcia, utajené záležitosti, násilie, mechanizmy pánskeho huncútstva. Napríklad film Priznanie (1970) bol u nás roky zakázaný, vznikol ako priama odozva na spojeneckú okupáciu Československa v šesťdesiatom ôsmom, jeho predlohou sa stala autobiografická rovnomenná kniha Artura Londona, jeho pozadím vykonštruovaný monsterproces s Rudolfom Slánskym a náplňou zápas človeka o vlastnú tvár. Alebo snímka Nezvestný (1982), tiež nakrútená na základe skutočných udalostí, odohrávajúcich sa na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia v Čile počas vojenského prevratu. Manželka a otec tam pátrajú po stratenom americkom občanovi. V Hracej skrinke (1989) mladá právnička obhajuje pred súdnou porotou svojho milovaného otca, obvineného z vojnových zločinov v čase druhej svetovej vojny. Čím viac sa o minulosti dozvedá, tým väčšmi sa prepadáva do beznádeje. Gavrasove príbehy spája línia vzbury jedinca proti nespravodlivému systému, človek-milión metajúci sa v sieťach vládnucich. Kapitál je trochu iný, hoci boj jednotlivca s okolím ostáva. Len v dosť inom garde.
Ocitáme sa vo Francúzsku v horúcej prítomnosti – zúri finančná kríza. Jack Marmande, generálny riaditeľ obrovskej európskej banky Phenix, sa pre zdravotný stav musí vzdať funkcie. Za svojho nástupcu nechá vymenovať ambiciózneho Marca Tourneuila, dlhoročného poslušného vykonávateľa príkazov. Predpokladá, že bude Marca vodiť ako marionetu aj naďalej. Opak sa však stane realitou. Tourneuil sa na novej stoličke okamžite zabýva a stáva sa z neho vládca impéria. Nepatrí k tým, čo by mu peniaze smrdeli, práve naopak. Vraví, že prachy sú ako pes, ktorý nechce, aby ste ho škrabkali za uchom, ale chce, aby ste mu hádzali loptičku vždy znova a znova, lebo chce prinášať naspäť čoraz viac a viac. Možno aj miliardu loptičiek. Preto Marc hádže a hádže, nech sa deje, čo sa deje. S busterkeatonovskou tvárou. Tvrdosť jeho činov akoby už v jeho ponímaní bola vopred ospravedlnená. Čo prinesie zisk, to je oukej. Veď je to prirodzené. Len treba byť ostražitý a nenechať sa oklamať inými ostražitými.
Gavrasov príbeh drží pohromade vývoj Tourneuilových bankových krokov, úskokov, machinácie s predajmi, vzťahmi, akciami; nekompromisnosť jeho vzostupu. Nič novátorské, prekvapivé sa nedeje, myšlienka to už nie je ani zánovná. O takomto fungovaní sveta sme už dávno vedeli.
Kapitál (Le capital), Francúzsko 2012. Réžia: Costa-Gavras. Kamera: Eric Gautier. Hrajú: Gad Elmaleh, Gabriel Byrne, Natacha Régnier, Céline Sallette, Liya Kebede, Hyppolyte Girardot a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.