Teraz je tam viac modrej

Keď som Annu Calvi v januári 2012 na festivale Eurosonic Noorderslag v Groningene požiadal o rozhovor, poznal som jej debutový album, videl som niekoľko jej videoklipov a vedel som, že ju obdivuje Brian Eno aj Nick Cave. To znamená, že som poznal túto talentovanú hudobníčku tak, ako všetci tí, čo ju videli o pol roka neskôr, v júli 2012 na Pohode: ako gitaristku, ktorá dokáže na svojom nástroji hrať s nenápadnou virtuozitou, pripomínajúcou Jimiho Hendrixa, ako speváčku, ktorej prejav a nasadenie nezaprú expresivitu zdedenú po jej talianskom otcovi. A ešte ako autorku piesní, v ktorých sa operný pátos preplieta s pesničkárstvom.
A potom do festivalového presscentra prišiel bodrý anglický chlapík, ktorý sa predstavil ako Annin manažér a zoznámil ma s útlym, placho sa usmievajúcim dievčaťom. Spomínam si, že keď mi podala ruku, prvé, čo mi napadlo, bolo, aká je malá (tá ruka). „Hi, I’m Anna,“ povedala potichu a ospravedlňujúco sa usmiala. Rozprávali sme sa vtedy 20 minút, Anna hovorila málo, ale boli témy, kde jej odpovede presiahli gramatickú štruktúru holej vety: pekne a v rozvitých vetách rozprávala o Caveovi, o tom, ako na strednej škole začala počúvať Hendrixa, Bowieho alebo o vážnej hudbe (má rada taliansku operu, Johna Cagea a minimalizmus). Na konci som sa jej opýtal, ako sa cíti vo víre hudobného biznisu. „Ach, neviem si predstaviť, že by som tieto veci musela riešiť sama.“ Vzápätí nastal moment, keď sa „pracovný rozhovor“ na chvíľu zmenil na normálnu komunikáciu medzi dvoma ľuďmi. Prvý a jediný raz sa mi pozrela do očí a povedala: „Ja totiž neviem dobre rozprávať. Vlastne neviem robiť nič iné než hudbu.“
Spomenul som si na túto vetu minulý týždeň uprostred telefonického rozhovoru s Annou Calvi, ktorý nám sprostredkovala Agentúra Pohoda. Anna medzitým vydala výborný album One Breath a vydala sa na európske turné. Hoci som mal na rozhovor 15 minút a hoci som si otázky vopred pripravil, po siedmich minútach sme boli hotoví. A nebolo to preto, že by sa Anna nechcela rozprávať, ale preto, že jej nesadli otázky. Anna Calvi je totiž určite najplachejší človek, s akým som kedy robil rozhovor. Aby ste si vedeli predstaviť, o čom hovorím, na nasledujúcich riadkoch vám prinášam doslovný prepis nášho telefonického rozhovoru.

.nahrať album po úspešnom debute je ťažké. Aké to bolo u teba?
Nebolo to ťažké. Bola to výzva. A má to byť výzva. (Ticho.)

.album One Breath je tvoj jemnejší, prepracovanejší debut. Plánovala si to, alebo sa to tak jednoducho stalo?
Chcela som... (Ticho.) Nájsť spôsob... (Ticho.)... Vyjadrenia.

.mnohí ťa pripodobňujú k PJ Harvey. Zdá sa ti, že máte niečo spoločného, alebo to je nedorozumenie?
(Ticho.) Hmmm... Obidve sme ženy a obidve hráme na gitarách.

.a obidve spievate.
Mhm.

.čiže viac spoločného tam nie je.
Nie.

.keď hráš na gitare a spievaš, je to, ako keby si bola iným človekom, než keď si mimo pódia. Čo v tebe hudba robí?
(Ticho.) Dáva mi možnosť vyjadrenia bez toho, aby ma niekto súdil. A umožňuje mi zažiť rôzne stránky mojej osobnosti. A to aj celkom extrémnym spôsobom.

.jedna americká recenzentka napísala, že „si stvorená na to, aby si nahrala konceptuálny album.“ Čo si o tom myslíš?
Hm... Neviem. Skutočne.

.takže to nemáš v pláne.
Nie. Neplánujem nahrať konceptuálny album.

.pred dvoma rokmi sme sa rozprávali v Groningene.
Á... OK.

.a vtedy si mi povedala, že komponovanie klasickej hudby je niečo, čo by si si chcela niekedy vyskúšať. Stále to platí?
Áno. Stále by som to rada skúsila. Stále ma to zaujíma. Nemám zatiaľ nič konkrétne v pláne. Ale možno v budúcnosti.

.a čo filmová hudba?
Áno, niekedy by som to chcela skúsiť.

.doteraz si to neskúšala?
Nie. Doteraz nie.

.keby tvoja hudba bola impresionistickým obrazom, aká farba by na ňom prevládala?
Hm... Na prvom albume by to bola červená a zlatá, ale teraz tam je viac modrej.

.vminulosti ťa zaujímalo výtvarné umenie. Zaoberáš sa ním aj v súčasnosti?
Hm... Občas niečo nakreslím.

.si na veľ kom turné. Ako to zatiaľ ide?
Veľmi dobre, vďaka za opýtanie. Je to ešte len začiatok, ale zatiaľ je to fajn.

.je rozdiel medzi tým, keď spievaš pred anglicky hovoriacim publikom a pred ľuďmi, ktorí tvoje texty až tak nedokážu sledovať?
Myslím si, že hudbu možno vnímať aj bez toho, aby človek rozumel textom.

.ale texty sú pre teba napriek tomu dôležité, nie?
Áno. Sú.

.keď skladáš piesne, čím začínaš? Hudbou alebo textom?
Väčšinou mi napadne melódia a potom text.

.o čom rozmýšľaš, keď hráš na pódiu?
Väčšinou nerozmýšľam nad ničím.

.jednoducho sa ponoríš do hudby...
Áno. Presne tak. Z toho prepisu sa môže zdať, že Anna odpovedala arogantne. Ale nebolo to tak. Zjavne nad každou otázkou premýšľala, a potom stručne povedala, čo si myslí. Rozlúčili sme sa s tým, že sa tešíme na jej bratislavský koncert (to som povedal ja). Anna povedala, že sa na ten koncert teší tiež.
Anna Calvi je človek, ktorého by stálo za to poznať viac. Poznať jej názory, zistiť čo má rada, čo si myslí o svete, o ľuďoch, o umení. Myslím, že sa to dá, aj keď ona nám o tom asi neporozpráva. Treba počúvať jej hudbu. Štvrtého marca na to budeme mať príležitosť.