„Je toto vôbec možné?” pýtali sa mnohí zahraniční novinári, keď pred začiatkom olympiády prišli do Soči. Dvojzáchody, radiátor pod stropom, doskou prekrytý kanál či voda pivovej farby, tečúca z vodovodu. A zároveň nádherná príroda, priateľskí ľudia a „olympijský sneh”. Niektorí si možno spomenuli na Tolstého, Stravinského či Maleviča – ako ich na to navádzal otvárací ceremoniál – a zdalo sa im, že duchovné hĺbky a umelecké výšiny prudko kontrastujú s potemkinovskou olympijskou dedinou.
Jedno aj druhé je však Rusko. Aj autoritársky Putin, aj srdečný pospolitý ľud. Aj najdrahšia olympiáda v histórii, aj nefungujúca wifi v hoteli. Vysoké aj nízke, prostoduché aj vznešené, nádherné aj škaredé: na to, aby sme takémuto Rusku aspoň trochu porozumeli, je dobré prečítať si napríklad Sokolova alebo Sorokina.
.lovci a brusiči
Začiatkom sedemdesiatych rokov odišiel vtedy ani nie 30-ročný Saša Sokolov z Moskvy do lesov pri rieke Volga v Tverskej oblasti a oficiálne sa stal poľovníkom v „lesnom kolchoze”. To však len preto, aby mal pečiatku v občianskom preukaze a vyhol sa tak stíhaniu za príživníctvo. V skutočnosti išiel do tajgy písať román.
Jeho rodičia z toho určite veľkú radosť nemali. Otec Vsevolod bol totiž sovietsky diplomat v Kanade, teda, presnejšie povedané: ako major Červenej armády bol vojenským pridelencom, v skutočnosti špiónom, za čo bol v roku 1946 z Kanady vyhostený. Saša, ktorý sa narodil v Ottawe, mal vtedy tri roky. Detstvo prežil v umelom svete špičkových moskovských aparátnikov, rodičia – v snahe zapezpečiť mu pohodlný život a úspešnú kariéru – poslali literárne nadaného syna najprv na Vojenský inštitút cudzích jazykov a keď ho z neho vyhodili, ešte mu pomohli dostať sa na štúdium žurnalistiky. Všetko márne. Saša, z ktorého sa napriek snahe rodičov stal slobodu milujúci hippie, aj z tejto školy odchádza. Najprv do neoficiálnej moskovskej bohémy, neskôr do tverských lesov. Povolžská príroda a jednoduchí ľudia, ktorí v nej žijú, sa ukázali ako nesmierne inšpiratívne: Saša Sokolov tu napísal dva zo svojich troch doteraz vydaných románov. Debut Škola pre hlupákov sa najprv v Sojuze šíril ako samizdat, oficiálne vyšiel až v roku 1976 v USA (a v roku 2006 v českom preklade vo vydavateľstve Prostor). Príbeh štylisticky a jazykovo bohatého románu sa odohráva v psychiatrickej liečebni, rozprávačom je jeden z pacientov. Sokolov, ktorý sa sám v podobnom zariadení nejaký čas nachádzal – simuloval duševnú chorobu, aby sa vyhol vojenskej službe – sa týmto románom zaradil medzi ruskú literárnu elitu. Obdivoval ho Vladimír Nabokov, Josif Brodskij aj Nina Berberová. „Škola pre hlupákov sa stala Sokolovovou literárnou legitimáciou,” napísal o autorovej literárnej prvotine český rusista Tomáš Glanc.
Magickými ruskými lesmi a a ich bizarnými obyvateľmi je inšpirovaný aj druhý Sokolovov román, ten, o ktorom je reč v tomto článku: zvláštna textová koláž s názvom Medzi psem a vlkem, ktorú čítame vo vynikajúcom českom preklade Jakuba Šedivého a Radky Bzonkovej. Saša Sokolov napísal väčšiu časť románu (údajne 150 strán) ešte v Sojuze, dopísal a vydal ho však až po svojej emigrácii do USA v roku 1980 (v tom roku vyšiel román, jeho autor emigroval už v roku 1975).
Román pripomína veľkú symfóniu, ktorá vás pri počúvaní vtiahne do svojho zvukového sveta a hoci na konci neviete zapískať žiadnu melódiu, jej atmosféra, jej hudobné bohatstvo, jej sila vás už nikdy celkom neopustia. Saša Sokolov je totiž autor sofistikovaný. Jeho postavy, prostredia, v ktorých sa pohybujú, malé príbehy, ktoré v nich prežívajú, veci, nad ktorými hĺbavo dumajú, vytvárajú fascinujúcu kompozíciu. Je možné ju rozsekať na kúsky a tie potom analyzovať, no k ničomu to nevedie. Treba ju prijať – teda prečítať – ako celok a nechať sa ňou unášať podobne, ako sa mohutnou riekou Volgou, či v starobylom jazyku Itil, nechá unášať čln.
Román má dve skupiny hrdinov: brusičov z remeselníckeho družstva a lovcov (v českom preklade označovaných pekným biblickým slovom „nimrodi”). Remeselníci sú zväčša „mrzáci” (ako ich autor označuje), najvážnejší kandidát na hlavného hrdinu – brusič korčulí Iľja Petrokejič – má napríklad len jednu nohu, podobne sú na tom jeho kolegovia. Lovci, „nimrodi”, sú fyzicky v poriadku, sú divokí a slobodní a sú prvotriedni „pijani”. Medzi remesleníkmi a lovcami tečie rieka Volga, respektíve Itil, rozdeľujúc tak svet na dve časti: na našom brehu sme „my”, na druhom „cudzí”. Sokolovov román akoby sa odohrával presne v tom nočnom čase, ktorý Puškin nazval „hodina medzi psom a vlkom,” teda v tej vzácnej chvíli, keď sa skutočnosť dotýka sna, keď sa slabosť stáva silou a alkoholové opojenie zároveň zahaľuje myseľ a jatrí predstavivosť. V tejto hodine sa so Sokolovom vraciame k Turgenevovi (hlavne k jeho Poľovníkovým zápiskom) a Puškinovi (najmä vo veršovaných kapitolách románu), ocitáme sa uprostred jurodivého Ruska, v ktorom akoby všetko bolo viac či menej vyšinuté, „nenormálne” a práve preto svojím jedinečným spôsobom fascinujúce. Premýšľame, odkiaľ sa do azbuky dostalo písmeno Ж, ten zvláštny grafický znak, ktorý nepochádza ani z cyriliky, ani z gréckej abecedy a prvýkrát sa objavuje v biblickom príkaze „Žite!”
„Unaveni pochodem navštěvujeme hospodu – kurýrujeme se. Kam máš namířeno, zeptal jsem se Alfejeva. Uvažuje: Matička Rus je obrovská, skotačivá, štěká jako vlčice v mlze, a my po ní skáčeme jako blechy a ona nás, jednoho po druhém, odhryzává za běhu, a kam je nejlepší skočit, nevíš, běda, nikdy. Opravdu běda, Jašo, všichni jsme v naší zářné zemi jako ta kost uvízlá v krku, všichni jsme dlužníci, všichni do jednoho jsme vinni.”
Náročné čítanie, ktoré je však mimoriadnym zážitkom.
.cesta ako cieľ
Vladimír Sorokin, na rozdiel od svojho staršieho kolegu Sokolova, nevyrastal v rodine sovietskych prominentov. Pochádzal z celkom normálnej moskovskej rodiny a v sedemdesiatych rokoch študoval na Vysokej škole nafty a plynu. Práve tam sa mu – na nudnej prednáške – dostala do ruky oxeroxovaná Nabokovova novela Pozvanie na popravu. „Tak som sa dostal k serióznej literatúre,” povedal nám v roku 2009 Vladimír, keď navštívil Slovensko ako hosť Žilinského literárneho festivalu.
Stretnutie so samizdatovým vydaním Nabokova, ako aj láska k umeniu a rockovej hudbe, ho doviedli do moskovského undergroundu. Najprv maľoval a kreslil, mal niekoľko výstav, ilustroval zopár kníh, no začiatkom osemdesiatych rokov začal písať. Jeho prvé literárne dielo Rad (po česky Fronta, v originále Óčereď) vyšlo v roku 1983 vo francúzskom exilovom časopise A-ja. Pozostáva z rozhovorov ľudí, stojacich v dlhom rade. Nevieme na čo čakajú, nevieme, či sa dočkajú (otázne je, či to vedia oni), len čakajú.
V ďalších rokoch napísal Sorokin viacero románov (najdôležitejšie sú Ľad, Srdcia štyroch a hlavne Opričníkov deň), ktoré z neho spravili jedného z najdôležitejších, najznámejších a (Putinovou družinou) najnenávidenejších ruských spisovateľov. Vďaka vynikajúcim prekladom Jána Štrassera sme viacero z nich čítali v slovenčine. Najnovšie román Metelica, ktorý Vladimír Sorokin napísal v roku 2010.
Dovolím si zacitovať z neho jednu pomerne rozvitú vetu:
„,Kde je dedina?!‘, skríkol doktor a v tej chvíli nenávidel metelicu, cintorín, hlupáka a motaja Chrchliaka, ktorý ho zaviezol nevedno kam, svoje mokré prsty, mrznúce v čižmách, ťažký kožuch, oblepený snehom, hlúpy samohyb s hlúpou maľovanou opierkou a s hlúpymi trpasličími koňmi v hlúpej preglejkovej karosérii, nenávidel tú prekliatu epidémiu, ktorú do Ruska zavliekli nejaké hovädá z ďalekej, Bohom zabudnutej Bolívie, na ktorú sa každý Rus môže zvysoka vysrať, nenávidel študovaného šarlatána a moralistu Ziľberštajna, ktorý sa vybral na poštových koňoch a na kolegu doktora Garina si nespomenul, lebo Ziľberštajn sa vždy staral len o svoju kariéru, nenávidel túto nekonečnú cestu, lemovanú ospalými závejmi a pri zemi plnú zlovestne sa zvíjajúcich snežných hadov, toto bezútešné sivé nebo, deravé ako rešeto hlúpej, zmyselnou papuľou usmievajúcej sa baby, lúskajúcej semiačka na podstienku, nenávidel toto nebo, čo neprestajne a bez ustania sypalo, sypalo a sypalo tie prekliate snehové vločky.”
Tak, o tom je Sorokinova Metelica. Doktor Garin sa súrne potrebuje dostať do dediny Dlhá, ktorú zasiahla zákerná bolívijská epidémia. Dedinu už, samozrejme obkľúčila armáda, takže by nič nemalo hroziť. Lenže vraj tí, čo na túto hroznú chorobu umrú, dokážu sa – už ako mŕtvoly – prekopať zo svojich hrobov aj v zemi zmrznutej na kosť... V dedine už je ten chytrák Ziľberštajn, ktorý jej obyvateľov zaočkoval prvým sérom. Garin nesie druhé a musí sa tam dostať do večera. Lenže kone už nevládzu, a tak ho zvezie starý Chrchliak na samohybe. Vonku však zúri metelica.
Výborne napísaný (a znovu pripomeňme: Jánom Štrasserom výborne preložený) román akoby bol portrétom súčasného Ruska. Áno, súčasného. Napriek tomu, že kone v ňom ťahajú vozy, samohyby aj vlaky s uhlím. Staré je premiešané s novým (aj také tam je, nechceme však čitateľov obrať o prekvapenia), skutočné s fantastickým, láskavé, sebaobetujúce dobro s darebáckou zlomyselnosťou, praktická tvorivosť s hrozivou hlúposťou. Všetko je to premiešané a tvorí to dokonalú zmes. Uberte jednu prísadu a zmes stratí svoj mrazivý pôvab.
Garin s Chrchliakom už nestoja v rade, tak ako postavy z prvého Sorokinovho románu. Majú (väčšinou) správny smer, majú poslanie (záchranu obyvateľov Dlhej), majú dobrú vôľu a napriek metelici sa ich trpasličie kone pod kapotou samohybu veľkou rýchlosťou približujú k cieľu (hoci... ktovie?). „Jacháme!” konštatuje Chrchliak a Garin si zapaľuje ďalšiu papirosku.
„Ísť proti vetru, prekonávať všetky ťažkosti, všetky nezmysly a všetky nehoráznosti, ísť rovno, ničoho a nikoho sa nebáť, ísť si svojou cestou, cestou svojho osudu, ísť neuhybne, ísť tvrdohlavo. Práve v tom je zmysel nášho života, premýšľal doktor.” My mu môžeme iba držať palce.
Prečítajte si romány Sokolova a Sorokina. Tým obrázkom zo Soči ináč neporozumiete.
Saša Sokolov: Medzi psem a vlkem. Preklad Jakub Šedivý a Radka Bzonková, Prostor, 2013.
Vladimír Sorokin: Metelica. Preklad Ján Štrasser, Kalligram, 2013.
Jedno aj druhé je však Rusko. Aj autoritársky Putin, aj srdečný pospolitý ľud. Aj najdrahšia olympiáda v histórii, aj nefungujúca wifi v hoteli. Vysoké aj nízke, prostoduché aj vznešené, nádherné aj škaredé: na to, aby sme takémuto Rusku aspoň trochu porozumeli, je dobré prečítať si napríklad Sokolova alebo Sorokina.
.lovci a brusiči
Začiatkom sedemdesiatych rokov odišiel vtedy ani nie 30-ročný Saša Sokolov z Moskvy do lesov pri rieke Volga v Tverskej oblasti a oficiálne sa stal poľovníkom v „lesnom kolchoze”. To však len preto, aby mal pečiatku v občianskom preukaze a vyhol sa tak stíhaniu za príživníctvo. V skutočnosti išiel do tajgy písať román.
Jeho rodičia z toho určite veľkú radosť nemali. Otec Vsevolod bol totiž sovietsky diplomat v Kanade, teda, presnejšie povedané: ako major Červenej armády bol vojenským pridelencom, v skutočnosti špiónom, za čo bol v roku 1946 z Kanady vyhostený. Saša, ktorý sa narodil v Ottawe, mal vtedy tri roky. Detstvo prežil v umelom svete špičkových moskovských aparátnikov, rodičia – v snahe zapezpečiť mu pohodlný život a úspešnú kariéru – poslali literárne nadaného syna najprv na Vojenský inštitút cudzích jazykov a keď ho z neho vyhodili, ešte mu pomohli dostať sa na štúdium žurnalistiky. Všetko márne. Saša, z ktorého sa napriek snahe rodičov stal slobodu milujúci hippie, aj z tejto školy odchádza. Najprv do neoficiálnej moskovskej bohémy, neskôr do tverských lesov. Povolžská príroda a jednoduchí ľudia, ktorí v nej žijú, sa ukázali ako nesmierne inšpiratívne: Saša Sokolov tu napísal dva zo svojich troch doteraz vydaných románov. Debut Škola pre hlupákov sa najprv v Sojuze šíril ako samizdat, oficiálne vyšiel až v roku 1976 v USA (a v roku 2006 v českom preklade vo vydavateľstve Prostor). Príbeh štylisticky a jazykovo bohatého románu sa odohráva v psychiatrickej liečebni, rozprávačom je jeden z pacientov. Sokolov, ktorý sa sám v podobnom zariadení nejaký čas nachádzal – simuloval duševnú chorobu, aby sa vyhol vojenskej službe – sa týmto románom zaradil medzi ruskú literárnu elitu. Obdivoval ho Vladimír Nabokov, Josif Brodskij aj Nina Berberová. „Škola pre hlupákov sa stala Sokolovovou literárnou legitimáciou,” napísal o autorovej literárnej prvotine český rusista Tomáš Glanc.
Magickými ruskými lesmi a a ich bizarnými obyvateľmi je inšpirovaný aj druhý Sokolovov román, ten, o ktorom je reč v tomto článku: zvláštna textová koláž s názvom Medzi psem a vlkem, ktorú čítame vo vynikajúcom českom preklade Jakuba Šedivého a Radky Bzonkovej. Saša Sokolov napísal väčšiu časť románu (údajne 150 strán) ešte v Sojuze, dopísal a vydal ho však až po svojej emigrácii do USA v roku 1980 (v tom roku vyšiel román, jeho autor emigroval už v roku 1975).
Román pripomína veľkú symfóniu, ktorá vás pri počúvaní vtiahne do svojho zvukového sveta a hoci na konci neviete zapískať žiadnu melódiu, jej atmosféra, jej hudobné bohatstvo, jej sila vás už nikdy celkom neopustia. Saša Sokolov je totiž autor sofistikovaný. Jeho postavy, prostredia, v ktorých sa pohybujú, malé príbehy, ktoré v nich prežívajú, veci, nad ktorými hĺbavo dumajú, vytvárajú fascinujúcu kompozíciu. Je možné ju rozsekať na kúsky a tie potom analyzovať, no k ničomu to nevedie. Treba ju prijať – teda prečítať – ako celok a nechať sa ňou unášať podobne, ako sa mohutnou riekou Volgou, či v starobylom jazyku Itil, nechá unášať čln.
Román má dve skupiny hrdinov: brusičov z remeselníckeho družstva a lovcov (v českom preklade označovaných pekným biblickým slovom „nimrodi”). Remeselníci sú zväčša „mrzáci” (ako ich autor označuje), najvážnejší kandidát na hlavného hrdinu – brusič korčulí Iľja Petrokejič – má napríklad len jednu nohu, podobne sú na tom jeho kolegovia. Lovci, „nimrodi”, sú fyzicky v poriadku, sú divokí a slobodní a sú prvotriedni „pijani”. Medzi remesleníkmi a lovcami tečie rieka Volga, respektíve Itil, rozdeľujúc tak svet na dve časti: na našom brehu sme „my”, na druhom „cudzí”. Sokolovov román akoby sa odohrával presne v tom nočnom čase, ktorý Puškin nazval „hodina medzi psom a vlkom,” teda v tej vzácnej chvíli, keď sa skutočnosť dotýka sna, keď sa slabosť stáva silou a alkoholové opojenie zároveň zahaľuje myseľ a jatrí predstavivosť. V tejto hodine sa so Sokolovom vraciame k Turgenevovi (hlavne k jeho Poľovníkovým zápiskom) a Puškinovi (najmä vo veršovaných kapitolách románu), ocitáme sa uprostred jurodivého Ruska, v ktorom akoby všetko bolo viac či menej vyšinuté, „nenormálne” a práve preto svojím jedinečným spôsobom fascinujúce. Premýšľame, odkiaľ sa do azbuky dostalo písmeno Ж, ten zvláštny grafický znak, ktorý nepochádza ani z cyriliky, ani z gréckej abecedy a prvýkrát sa objavuje v biblickom príkaze „Žite!”
„Unaveni pochodem navštěvujeme hospodu – kurýrujeme se. Kam máš namířeno, zeptal jsem se Alfejeva. Uvažuje: Matička Rus je obrovská, skotačivá, štěká jako vlčice v mlze, a my po ní skáčeme jako blechy a ona nás, jednoho po druhém, odhryzává za běhu, a kam je nejlepší skočit, nevíš, běda, nikdy. Opravdu běda, Jašo, všichni jsme v naší zářné zemi jako ta kost uvízlá v krku, všichni jsme dlužníci, všichni do jednoho jsme vinni.”
Náročné čítanie, ktoré je však mimoriadnym zážitkom.
.cesta ako cieľ
Vladimír Sorokin, na rozdiel od svojho staršieho kolegu Sokolova, nevyrastal v rodine sovietskych prominentov. Pochádzal z celkom normálnej moskovskej rodiny a v sedemdesiatych rokoch študoval na Vysokej škole nafty a plynu. Práve tam sa mu – na nudnej prednáške – dostala do ruky oxeroxovaná Nabokovova novela Pozvanie na popravu. „Tak som sa dostal k serióznej literatúre,” povedal nám v roku 2009 Vladimír, keď navštívil Slovensko ako hosť Žilinského literárneho festivalu.
Stretnutie so samizdatovým vydaním Nabokova, ako aj láska k umeniu a rockovej hudbe, ho doviedli do moskovského undergroundu. Najprv maľoval a kreslil, mal niekoľko výstav, ilustroval zopár kníh, no začiatkom osemdesiatych rokov začal písať. Jeho prvé literárne dielo Rad (po česky Fronta, v originále Óčereď) vyšlo v roku 1983 vo francúzskom exilovom časopise A-ja. Pozostáva z rozhovorov ľudí, stojacich v dlhom rade. Nevieme na čo čakajú, nevieme, či sa dočkajú (otázne je, či to vedia oni), len čakajú.
V ďalších rokoch napísal Sorokin viacero románov (najdôležitejšie sú Ľad, Srdcia štyroch a hlavne Opričníkov deň), ktoré z neho spravili jedného z najdôležitejších, najznámejších a (Putinovou družinou) najnenávidenejších ruských spisovateľov. Vďaka vynikajúcim prekladom Jána Štrassera sme viacero z nich čítali v slovenčine. Najnovšie román Metelica, ktorý Vladimír Sorokin napísal v roku 2010.
Dovolím si zacitovať z neho jednu pomerne rozvitú vetu:
„,Kde je dedina?!‘, skríkol doktor a v tej chvíli nenávidel metelicu, cintorín, hlupáka a motaja Chrchliaka, ktorý ho zaviezol nevedno kam, svoje mokré prsty, mrznúce v čižmách, ťažký kožuch, oblepený snehom, hlúpy samohyb s hlúpou maľovanou opierkou a s hlúpymi trpasličími koňmi v hlúpej preglejkovej karosérii, nenávidel tú prekliatu epidémiu, ktorú do Ruska zavliekli nejaké hovädá z ďalekej, Bohom zabudnutej Bolívie, na ktorú sa každý Rus môže zvysoka vysrať, nenávidel študovaného šarlatána a moralistu Ziľberštajna, ktorý sa vybral na poštových koňoch a na kolegu doktora Garina si nespomenul, lebo Ziľberštajn sa vždy staral len o svoju kariéru, nenávidel túto nekonečnú cestu, lemovanú ospalými závejmi a pri zemi plnú zlovestne sa zvíjajúcich snežných hadov, toto bezútešné sivé nebo, deravé ako rešeto hlúpej, zmyselnou papuľou usmievajúcej sa baby, lúskajúcej semiačka na podstienku, nenávidel toto nebo, čo neprestajne a bez ustania sypalo, sypalo a sypalo tie prekliate snehové vločky.”
Tak, o tom je Sorokinova Metelica. Doktor Garin sa súrne potrebuje dostať do dediny Dlhá, ktorú zasiahla zákerná bolívijská epidémia. Dedinu už, samozrejme obkľúčila armáda, takže by nič nemalo hroziť. Lenže vraj tí, čo na túto hroznú chorobu umrú, dokážu sa – už ako mŕtvoly – prekopať zo svojich hrobov aj v zemi zmrznutej na kosť... V dedine už je ten chytrák Ziľberštajn, ktorý jej obyvateľov zaočkoval prvým sérom. Garin nesie druhé a musí sa tam dostať do večera. Lenže kone už nevládzu, a tak ho zvezie starý Chrchliak na samohybe. Vonku však zúri metelica.
Výborne napísaný (a znovu pripomeňme: Jánom Štrasserom výborne preložený) román akoby bol portrétom súčasného Ruska. Áno, súčasného. Napriek tomu, že kone v ňom ťahajú vozy, samohyby aj vlaky s uhlím. Staré je premiešané s novým (aj také tam je, nechceme však čitateľov obrať o prekvapenia), skutočné s fantastickým, láskavé, sebaobetujúce dobro s darebáckou zlomyselnosťou, praktická tvorivosť s hrozivou hlúposťou. Všetko je to premiešané a tvorí to dokonalú zmes. Uberte jednu prísadu a zmes stratí svoj mrazivý pôvab.
Garin s Chrchliakom už nestoja v rade, tak ako postavy z prvého Sorokinovho románu. Majú (väčšinou) správny smer, majú poslanie (záchranu obyvateľov Dlhej), majú dobrú vôľu a napriek metelici sa ich trpasličie kone pod kapotou samohybu veľkou rýchlosťou približujú k cieľu (hoci... ktovie?). „Jacháme!” konštatuje Chrchliak a Garin si zapaľuje ďalšiu papirosku.
„Ísť proti vetru, prekonávať všetky ťažkosti, všetky nezmysly a všetky nehoráznosti, ísť rovno, ničoho a nikoho sa nebáť, ísť si svojou cestou, cestou svojho osudu, ísť neuhybne, ísť tvrdohlavo. Práve v tom je zmysel nášho života, premýšľal doktor.” My mu môžeme iba držať palce.
Prečítajte si romány Sokolova a Sorokina. Tým obrázkom zo Soči ináč neporozumiete.
Saša Sokolov: Medzi psem a vlkem. Preklad Jakub Šedivý a Radka Bzonková, Prostor, 2013.
Vladimír Sorokin: Metelica. Preklad Ján Štrasser, Kalligram, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.