Jednoducho bol. Volal sa Karol a žil vo vinohradoch. Zlomové okamihy života ho polámali. Hovorilo sa o ňom, že „predtým“ býval normálny. Mne pripadal normálny. Takýchto valibukov boli plné rozprávky. Robili hrdinské činy, alebo neplechu, ale boli sympatickí. Bočil od ľudí a ľudia bočili od neho, no rovnobežky ich životov sa aj tak pretínali. Mal dlhé čierne vlasy, ktoré si žili po svojom. Vyzeral, akoby neustále stál vo víchre. Nachýlený a divý. Mal čiernu bradu, ktorú si neholil. Nosil sekeru. V mojom svete sekera k hrdinovi patrila. Vo svete dospelých, to bola nebezpečná dvojica – sekera a blázon. Keď zliezli snehy nasťahoval sa do kamenných vinohradníckych búd. Prikrýval sa nocou, jedával chlieb, ktorý mu tam nechali dobré vinohradníčky z družstva. Keď napadlo po kolená snehu, prichýlili ho dobrí ľudia v stodole, v pivnici, v šope. Raz niekomu napadlo, že by divému Karolovi bolo lepšie v ústave. Teplé jedlo, lekársky dozor, posteľ, bielizeň, škrob a dezinfekcia. Možno by z neho urobili opäť normálneho človeka. Bolo to pred zimou. A zima v ten rok prišla krutá. Hrdinu môjho detstva hospitalizovali. On hľadel cez zamrežované okno na Karpaty a mlčal. Do mesiaca zomrel. Utrápil sa. A keď dnes kráčam vinohradmi vidím ho opäť slobodného, ako objíma tieto lesy, rozháňa sa sekerou a spolu so smrtonosnými vetrami reve: Priatelia, nič okrem slobody nemáte!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.