Prešlo dvanásť rokov, odkedy Belgicko prijalo zákon o eutanázii. Dňa 13. februára prešiel cez belgický parlament ďalší zákon, ktorý umožní eutanáziu detí. Prešiel väčšinou hlasov 86 proti 44. Dvanásť poslancov sa na hlasovaní nezúčastnilo. Z balkóna pre verejnosť zakričal poslancom neznámy muž po francúzsky: „Vrahovia!“
.rozhodnutie 5-ročného dieťaťa
Zákon má ešte podpísať kráľ, nikto však neočakáva, že by sa postavil proti. V Belgicku slávi ďalšie víťazstvo názor, podľa ktorého môže človek rozhodovať o tom, ako a kedy zomrie. Lenže kým v začiatkoch hnutia za eutanáziu jej zástancovia argumentovali slobodnou voľou pacienta, je čoraz zrejmejšie, že slobodná vôľa je to posledné, o čo tu ide. Ak sa posúva veková hranica pre eutanáziu nadol, o vôli pacienta sotva možno hovoriť.
V Belgicku nastane situácia, keď môže aj nevyliečiteľne choré dieťa vo veku, povedzme, 5 rokov, oznámiť rodičom a lekárovi, že nechce žiť. Zákon eutanáziu umožní. Akú slobodnú vôľu čakáme od dieťaťa, ktoré chápe otázky času a smrteľnosti úplne inak ako dospelí? Teoreticky, keby toto isté 5-ročné dieťa vyhlásilo, že potrebuje iného lekára, ako je ten, ktorý ho lieči, určite by všetci tvrdili, že o tom nie je kvalifikované rozhodnúť. O vlastnom bytí a nebytí však áno? Konštrukcia, ktorá pôsobí absurdne.
.otázka znie, či chcú zomrieť
Prívrženci zákona v Belgicku tvrdia, že v skutočnosti sa bude eutanázia týkať len malého počtu detských pacientov, ktorí sú zväčša aj tak v tínedžerskom veku. Toto sú podľa nich deti, ktoré dokážu vážnosť svojho rozhodnutia slobodne a informovane posúdiť. V novembri minulého roku poslalo šestnásť pediatrov otvorený list belgickým zákonodarcom – list s výzvou, aby nový zákon podporili. Píšu v ňom: „Skúsenosti nám ukazujú, že v prípadoch vážnej choroby a hroziacej smrti sa u maloletých veľmi rýchlo vyvinie veľká zrelosť, dozrejú až tak, že sú často lepšie schopní reflektovať a vyjadrovať sa o živote ako zdraví ľudia.“
V parlamente sa Jean-Jacques de Gucht zo strany Otvorení flámski liberáli a demokrati vyjadril v prospech zákona takto: „Je veľmi dôležité, aby sme mali právny rámec pre lekárov, ktorí sú dnes konfrontovaní s touto požiadavkou, aj pre maloletých, tých maloletých schopných rozhodnutia, ktorí dnes trpia a ktorí by podľa mňa mali mať slobodnú možnosť zvoliť si, ako sa so svojím utrpením vyrovnajú.“
Jeden z pediatrov, ktorý otvorený list podpísali, je Dr. Gerlant van Berlaer. Pre BBC sa vyjadril, že sa nemieni hrať na Boha. „Hovoríme o životoch, ktoré sa tak či onak skončia. Len ich prirodzený koniec môže byť veľmi smutný, veľmi bolestný alebo desivý, a tieto deti už možno videli veľa kamarátov v nemocniciach a iných inštitúciách zomierať na túto istú chorobu. A ak tieto deti povedia, že takto zomrieť nechcú, že to chcú urobiť po svojom, a ak je to to jediné, čo pre ne ako lekári môžeme urobiť, myslím, že by sme mali mať takú možnosť.“
Belgická onkologička Dr. Marleen Renardová však hovorí: „Videla som veľmi veľa adolescentov s vážnymi bolesťami a symptómami chorôb. Vždy mali nádej do ďalšieho dňa. Nikdy som sa nestretla s takým pacientom, ktorý by mi povedal: „Už to nezvládnem, prosím, ukončite to.“ Nechcú zomrieť. Chcú žiť.“ Renardová nie je za odstraňovanie pacientov, ale za to, aby bola deťom poskytnutá všemožná starostlivosť, a aby pomoc sprevádzala aj ich rodiny.
Prívrženci nového zákona tvrdia, že deti o smrť nežiadajú, pretože to nie je legálne. To je však podivný argument, ktorý predpokladá u detských pacientov vyzretosť právneho a filozofického vedomia, akej nie sú schopní ani mnohí dospelí.
.holandsko prešliapalo cestu
Vývoj v Belgicku sa dal predpokladať. Cestu mu totiž prešliapalo Holandsko, rozdiel je najmä v tom, že holandská verzia zákona formálne umožňuje eutanáziu „až“ od dvanásteho veku dieťaťa. Ale práve v Holandsku sa môžeme pozrieť, ak chceme odhadnúť, ako to bude v Belgicku ďalej vyzerať.
V Holandsku je dnes možné, aby o eutanáziu bez súhlasu rodičov požiadal pacient od 16 rokov. Od 12 rokov môže byť Holanďan zbavený života, ak o to požiada a ak to jeho rodičia odsúhlasia. Realita však zákon predbehla, keďže tu dochádza k usmrcovaniu novorodencov. Uplatňuje sa tzv. Groningenský protokol, ktorý inicioval známy pediater Dr. Eduard Verhagen. Podľa tohto protokolu je možné, aby bol ukončený život novorodenca. Prípad musí byť zdokumentovaný a potom predložený úradom, ktoré posúdia, či bude zabitie dieťaťa stíhané. V realite k stíhaniam nedochádza. Viackrát boli totiž lekári zbavení obvinení a dnes už súdy tieto prípady neriešia. Groningenský protokol splnil svoj účel – umožnil lekárom namiesto zmierňovania utrpenia predpisovať smrť.
Dr. Verhagen tvrdí, že protokol (nazvaný podľa miesta jeho pôsobiska) bol nevyhnutný, pretože zaručuje deťom, narodeným so zriedkavými a bolestivými defektmi, dôstojnú smrť, namiesto ktorej by ich čakal strašný život. Je to teda podľa neho humánne gesto, odňať život nevyliečiteľne chorému a trpiacemu novorodencovi? Dr. Verhagen pre New York Times uviedol, že bol svedkom štyroch „riadených úmrtí“ malých detí, ktoré trpeli vážnou formou vrodeného rázštepu chrbtice. Eutanázia sa vykonala prostredníctvom infúzie, ktorá obsahovala morfín a uspávací prostriedok midazolam. „Dieťa zaspí,“ povedal o eutanázii. „Prestane dýchať. Je ťažké správne opísať emócie, ktoré sa s tým spájajú, ale je to istým spôsobom krásne. Sú to deti, ktoré sú vážne choré a majú veľké bolesti. Až keď zomrú, prvý raz ich vidíte uvoľnené. Prvý raz vidíte ich tváre také, aké by mali byť.“ Sú to mrazivé slová. Je ťažké sa ubrániť dojmu, že Dr. Verhagen považuje zdravie ani nie tak za ideál, ku ktorému má medicína pomáhať, ale za normu, ktorej sa musí človek podriadiť. Ak nie, jeho existencia sa ukončí.
Dr. Verhagen, sám otec troch detí, nemá o svojom konaní pochybnosti. „Ak by bolo moje vlastné dieťa také choré, že by patrilo do tejto kategórie, požiadal by som niekoho iného, aby ukončil jeho život.“
Nie každý však pokladá holandský Groningenský protokol za víťazstvo humanizmu. Jeho kritici poukazujú napríklad na to, že u štyroch novorodencov, ktorí boli usmrtení pod vedením Dr. Verhagena, šlo o rázštep chrbtice, čo nie je smrteľný defekt.
.čo sa stane s medicínou
Aj vo Veľkej Británii časť lekárov volá po možnostiach legálnej infanticídy, zabíjania novorodencov. Pomáhajú si aj bizarnými argumentmi, napríklad by vraj bolo menej interrupcií, keby budúci rodičia dieťaťa mohli počkať s rozhodnutím, či mu ponechať, alebo neponechať život, až do obdobia po pôrode.
V diskusii tam zaznievajú aj iné hlasy. John Wyatt, neonatológ z londýnskej univerzitnej nemocnice, pre Times uviedol: „Úmyselné zabíjanie nepatrí do medicíny. Väčšina lekárov a zdravotníkov je presvedčených, že keď do lekárskej praxe zavediete možnosť zámerného zabitia, zmeníte základnú podstatu medicíny. Okamžite sa začne subjektívne rozhodovať o tom, čí život má hodnotu... a medicína sa zmení na odnož sociálneho inžinierstva, ktorého cieľom je maximalizovať prínos pre spoločnosť a minimalizovať prítomnosť tých, ktorí sú považovaní za bezcenných.“
V Belgicku zákon rozšíri počet ľudí, ktorých život, či už v mene skarikovaného súcitu, alebo v mene odbremenenia spoločnosti, vyhlási za nežiaduci. Zákon sa môže tváriť humanisticky, no v skutočnosti je to obyčajný návrat k eugenike – k presvedčeniu, že ľudstvo treba oslobodzovať od slabých, geneticky nehodnotných jedincov. Eugenika, ktorú vo svojej dobe vyznával nielen Adolf Hitler, ale aj vážení ľudia ako Winston Churchill, George Bernard Shaw či John Maynard Keynes, sa s hanbou pobrala do dejín po druhej svetovej vojne. Dnes sa opäť vracia a opäť má masku ľudskosti.
To, že v nacistickom Nemecku bolo obeťami eutanázie odhadom 5-tisíc duševne a telesne postihnutých detí, považujeme za vojnový zločin. Vtedajšia spoločnosť usúdila, že smrť je pre takéto deti lepším riešením. Nič, naozaj nič nám to nepripomína?
.rozhodnutie 5-ročného dieťaťa
Zákon má ešte podpísať kráľ, nikto však neočakáva, že by sa postavil proti. V Belgicku slávi ďalšie víťazstvo názor, podľa ktorého môže človek rozhodovať o tom, ako a kedy zomrie. Lenže kým v začiatkoch hnutia za eutanáziu jej zástancovia argumentovali slobodnou voľou pacienta, je čoraz zrejmejšie, že slobodná vôľa je to posledné, o čo tu ide. Ak sa posúva veková hranica pre eutanáziu nadol, o vôli pacienta sotva možno hovoriť.
V Belgicku nastane situácia, keď môže aj nevyliečiteľne choré dieťa vo veku, povedzme, 5 rokov, oznámiť rodičom a lekárovi, že nechce žiť. Zákon eutanáziu umožní. Akú slobodnú vôľu čakáme od dieťaťa, ktoré chápe otázky času a smrteľnosti úplne inak ako dospelí? Teoreticky, keby toto isté 5-ročné dieťa vyhlásilo, že potrebuje iného lekára, ako je ten, ktorý ho lieči, určite by všetci tvrdili, že o tom nie je kvalifikované rozhodnúť. O vlastnom bytí a nebytí však áno? Konštrukcia, ktorá pôsobí absurdne.
.otázka znie, či chcú zomrieť
Prívrženci zákona v Belgicku tvrdia, že v skutočnosti sa bude eutanázia týkať len malého počtu detských pacientov, ktorí sú zväčša aj tak v tínedžerskom veku. Toto sú podľa nich deti, ktoré dokážu vážnosť svojho rozhodnutia slobodne a informovane posúdiť. V novembri minulého roku poslalo šestnásť pediatrov otvorený list belgickým zákonodarcom – list s výzvou, aby nový zákon podporili. Píšu v ňom: „Skúsenosti nám ukazujú, že v prípadoch vážnej choroby a hroziacej smrti sa u maloletých veľmi rýchlo vyvinie veľká zrelosť, dozrejú až tak, že sú často lepšie schopní reflektovať a vyjadrovať sa o živote ako zdraví ľudia.“
V parlamente sa Jean-Jacques de Gucht zo strany Otvorení flámski liberáli a demokrati vyjadril v prospech zákona takto: „Je veľmi dôležité, aby sme mali právny rámec pre lekárov, ktorí sú dnes konfrontovaní s touto požiadavkou, aj pre maloletých, tých maloletých schopných rozhodnutia, ktorí dnes trpia a ktorí by podľa mňa mali mať slobodnú možnosť zvoliť si, ako sa so svojím utrpením vyrovnajú.“
Jeden z pediatrov, ktorý otvorený list podpísali, je Dr. Gerlant van Berlaer. Pre BBC sa vyjadril, že sa nemieni hrať na Boha. „Hovoríme o životoch, ktoré sa tak či onak skončia. Len ich prirodzený koniec môže byť veľmi smutný, veľmi bolestný alebo desivý, a tieto deti už možno videli veľa kamarátov v nemocniciach a iných inštitúciách zomierať na túto istú chorobu. A ak tieto deti povedia, že takto zomrieť nechcú, že to chcú urobiť po svojom, a ak je to to jediné, čo pre ne ako lekári môžeme urobiť, myslím, že by sme mali mať takú možnosť.“
Belgická onkologička Dr. Marleen Renardová však hovorí: „Videla som veľmi veľa adolescentov s vážnymi bolesťami a symptómami chorôb. Vždy mali nádej do ďalšieho dňa. Nikdy som sa nestretla s takým pacientom, ktorý by mi povedal: „Už to nezvládnem, prosím, ukončite to.“ Nechcú zomrieť. Chcú žiť.“ Renardová nie je za odstraňovanie pacientov, ale za to, aby bola deťom poskytnutá všemožná starostlivosť, a aby pomoc sprevádzala aj ich rodiny.
Prívrženci nového zákona tvrdia, že deti o smrť nežiadajú, pretože to nie je legálne. To je však podivný argument, ktorý predpokladá u detských pacientov vyzretosť právneho a filozofického vedomia, akej nie sú schopní ani mnohí dospelí.
.holandsko prešliapalo cestu
Vývoj v Belgicku sa dal predpokladať. Cestu mu totiž prešliapalo Holandsko, rozdiel je najmä v tom, že holandská verzia zákona formálne umožňuje eutanáziu „až“ od dvanásteho veku dieťaťa. Ale práve v Holandsku sa môžeme pozrieť, ak chceme odhadnúť, ako to bude v Belgicku ďalej vyzerať.
V Holandsku je dnes možné, aby o eutanáziu bez súhlasu rodičov požiadal pacient od 16 rokov. Od 12 rokov môže byť Holanďan zbavený života, ak o to požiada a ak to jeho rodičia odsúhlasia. Realita však zákon predbehla, keďže tu dochádza k usmrcovaniu novorodencov. Uplatňuje sa tzv. Groningenský protokol, ktorý inicioval známy pediater Dr. Eduard Verhagen. Podľa tohto protokolu je možné, aby bol ukončený život novorodenca. Prípad musí byť zdokumentovaný a potom predložený úradom, ktoré posúdia, či bude zabitie dieťaťa stíhané. V realite k stíhaniam nedochádza. Viackrát boli totiž lekári zbavení obvinení a dnes už súdy tieto prípady neriešia. Groningenský protokol splnil svoj účel – umožnil lekárom namiesto zmierňovania utrpenia predpisovať smrť.
Dr. Verhagen tvrdí, že protokol (nazvaný podľa miesta jeho pôsobiska) bol nevyhnutný, pretože zaručuje deťom, narodeným so zriedkavými a bolestivými defektmi, dôstojnú smrť, namiesto ktorej by ich čakal strašný život. Je to teda podľa neho humánne gesto, odňať život nevyliečiteľne chorému a trpiacemu novorodencovi? Dr. Verhagen pre New York Times uviedol, že bol svedkom štyroch „riadených úmrtí“ malých detí, ktoré trpeli vážnou formou vrodeného rázštepu chrbtice. Eutanázia sa vykonala prostredníctvom infúzie, ktorá obsahovala morfín a uspávací prostriedok midazolam. „Dieťa zaspí,“ povedal o eutanázii. „Prestane dýchať. Je ťažké správne opísať emócie, ktoré sa s tým spájajú, ale je to istým spôsobom krásne. Sú to deti, ktoré sú vážne choré a majú veľké bolesti. Až keď zomrú, prvý raz ich vidíte uvoľnené. Prvý raz vidíte ich tváre také, aké by mali byť.“ Sú to mrazivé slová. Je ťažké sa ubrániť dojmu, že Dr. Verhagen považuje zdravie ani nie tak za ideál, ku ktorému má medicína pomáhať, ale za normu, ktorej sa musí človek podriadiť. Ak nie, jeho existencia sa ukončí.
Dr. Verhagen, sám otec troch detí, nemá o svojom konaní pochybnosti. „Ak by bolo moje vlastné dieťa také choré, že by patrilo do tejto kategórie, požiadal by som niekoho iného, aby ukončil jeho život.“
Nie každý však pokladá holandský Groningenský protokol za víťazstvo humanizmu. Jeho kritici poukazujú napríklad na to, že u štyroch novorodencov, ktorí boli usmrtení pod vedením Dr. Verhagena, šlo o rázštep chrbtice, čo nie je smrteľný defekt.
.čo sa stane s medicínou
Aj vo Veľkej Británii časť lekárov volá po možnostiach legálnej infanticídy, zabíjania novorodencov. Pomáhajú si aj bizarnými argumentmi, napríklad by vraj bolo menej interrupcií, keby budúci rodičia dieťaťa mohli počkať s rozhodnutím, či mu ponechať, alebo neponechať život, až do obdobia po pôrode.
V diskusii tam zaznievajú aj iné hlasy. John Wyatt, neonatológ z londýnskej univerzitnej nemocnice, pre Times uviedol: „Úmyselné zabíjanie nepatrí do medicíny. Väčšina lekárov a zdravotníkov je presvedčených, že keď do lekárskej praxe zavediete možnosť zámerného zabitia, zmeníte základnú podstatu medicíny. Okamžite sa začne subjektívne rozhodovať o tom, čí život má hodnotu... a medicína sa zmení na odnož sociálneho inžinierstva, ktorého cieľom je maximalizovať prínos pre spoločnosť a minimalizovať prítomnosť tých, ktorí sú považovaní za bezcenných.“
V Belgicku zákon rozšíri počet ľudí, ktorých život, či už v mene skarikovaného súcitu, alebo v mene odbremenenia spoločnosti, vyhlási za nežiaduci. Zákon sa môže tváriť humanisticky, no v skutočnosti je to obyčajný návrat k eugenike – k presvedčeniu, že ľudstvo treba oslobodzovať od slabých, geneticky nehodnotných jedincov. Eugenika, ktorú vo svojej dobe vyznával nielen Adolf Hitler, ale aj vážení ľudia ako Winston Churchill, George Bernard Shaw či John Maynard Keynes, sa s hanbou pobrala do dejín po druhej svetovej vojne. Dnes sa opäť vracia a opäť má masku ľudskosti.
To, že v nacistickom Nemecku bolo obeťami eutanázie odhadom 5-tisíc duševne a telesne postihnutých detí, považujeme za vojnový zločin. Vtedajšia spoločnosť usúdila, že smrť je pre takéto deti lepším riešením. Nič, naozaj nič nám to nepripomína?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.