Český týždeň Tomáša Nemečka

Tie dve vety o Ukrajine som nenapísal ja, ale poľský literárny gejzír Andrzej Stasiuk v eseji, ktorú som od neho objednal ako šéfredaktor Respektu – v roku 2004. Tá nešťastná, utrápená bloodland, krvavá krajina, uviazla ako mohutná veľryba medzi Východom a Západom a nemôže ísť ta ani naspäť. A my si nemôžeme pomôcť, stále sa o ňu bojíme. Kedysi sme s ľahkou mysľou prijali zodpovednosť za Podkarpatskú Rus, a ona už navždy zostala cípkom česko-slovenskej duše.
Práve Ukrajina je však teraz aj jedným z dôvodov, prečo byť na český štát celkom hrdý. Vysokí úradníci z rezortov vnútra a zahraničia v posledných rokoch udelili niekoľko politických azylov (vo februári 2011 ho získal bývalý minister hospodárstva Danylyšyn, v januári 2012 manžel Julie Tymošenkovej); teraz dostávajú študenti z Majdanu v zrýchlenom režime víza. Súčasný minister zahraničia Lubomír Zaorálek prevzal plán svojho predchodcu Karla Schwarzenberga, aby v Prahe vznikol inštitút, kde by sa s americkou podporou školili opozičníci z postsovietskych krajín. A minulú stredu nová pražská vláda hlasovala za ideu osobných sankcií voči ukrajinským prominentom (najmä zákaz víz). Prezident Zeman odkázal, že ak nenastane prímerie, zruší pozvanie pre Viktora Janukovyča na aprílový pražský summit Východného partnerstva.
V krvavých krajinách východnej Európy zvyčajne občania prehrávajú proti čistému násiliu moci. Ako píše Stasiuk: keď má človek za suseda Rusko, býva dvojnásobne osamotený. Ale toto je chvíľa, keď by Ukrajina mala vedieť, že pre ňu v česko-slovensko-poľskom priestore pracujú sily, ktoré ju nemienia nechať znovu skĺznuť cez okraj.