Vybuchla nám sopka

S akčným fotografom Petrom Sýkorom z Česka sme sa na motorke vybrali na miesto činu. Míňame pusté domy, zatvorené okná, na ceste sa víri popol a my mierime opačným smerom ako väčšina ľudí. S rúškom na tvári sa nedá dýchať, Mt. Kelud pre mraky nevidieť. Na cestách sú policajti a vojaci, ale aj dobrovoľníci, ktorí zbierajú peniaze pre postihnutých. Solidarita je medzi Jávanmi veľká, ľudia darúvajú aj plienky, oblečenie či instantné rezance. Do dediny Ngantru na úpätí sopky však prichádzame s obavami. Je takmer prázdna, stretávame zopár ľudí, ani tí na dvoch cudzincov nepozerajú nadšene. Stačí však zopár slov v indonézčine, úsmev a gestá, ktoré dávajú najavo, že prichádzame s rešpektom. Farmári v bielych tričkách sa usmejú a pozývajú nás do zničených domov, kde odhrabávajú popol z obývačiek či detských izieb. Všetko nám chcú ukázať. Nemajú elektrinu ani vodu a pri otázke, či je sopka už v pokoji, prehodia, že je stále aktívna. Niektorí z nich sa o tom denne chodia presvedčiť na vlastné oči.
Možno to znie ako klišé, lebo Indonézania majú úsmev v povinnej výbave. Aj keď sú nahnevaní či smutní. Ale tieto stretnutia sú dojímavo krásne. Miestni nám núkajú jedlo, ochotne pózujú pred objektívmi, a hoci sa večer opäť vrátia do evakuačných miest, sú radi. Vedia, že v tom nie sú sami. Rozbehla sa totiž reťaz dobra, zložená z ľudí, pre ktorých je súcit a pomoc samozrejmosťou. O pár minút sa na ceste zjavia autá s balíkmi, vojaci s lopatami, policajti, sponzori, ktorí prevážajú ľudí. Tuším to na svete stále nie je také zlé.