Slovenský mládežnícky hokej krváca. Posledná silná generácia Gáboríka, Hossovcov, Cháru či Svatoša nemá alternatívu. Starší hráči sú síce stále nesmierne kvalitní, no je zrejmé, že Demitra, Stumpel, Šatan či Pálffy dajú reprezentácií onedlho definitívne zbohom. Kto ich nahradí?
Bránou do veľkého hokeja je vstupný draft NHL. Pre tých, čo nesledujú hokej pravidelne – kluby NHL si každoročne vyberajú spomedzi 18-ročných mladíkov podľa presne stanovených pravidiel svojich favoritov z celého sveta a získavajú exkluzívne práva na podpis profesionálnej zmluvy. Ak mladík v budúcnosti bude hrať v NHL, čo je, samozrejme, snom každého mladého hokejistu, musí prednostne podpísať kontrakt s klubom, ktorý ho draftoval. Samotnému draftovému výberu predchádza dlhoročné sofistikované pozorovanie adeptov. Výber v prvom kole (to je do 30. miesta) takmer automaticky znamená miliónové príjmy a skvelú budúcnosť v NHL. Posledné dva drafty, teda roky 2006 a 2007, sú však pre slovenský hokej veľkým mementom (pozri rámček).
Keď sa na minuloročných MS hokejistov do 20 rokov vo Švédsku Slovensko zachránilo len za pomoci všetkých svätých, pričom do poslednej chvíle ani nemalo osud vo vlastných rukách, bolo nad slnko jasnejšie, že treba niečo urobiť. Vypadnutie „dvadsiatky“ spomedzi elity by totiž bolo pre budúcnosť slovenského hokeja veľmi zlou správou. Cesta mladých talentov do zápisníkov renomovaných skautov by sa výrazne skomplikovala. Ale čo s tým robiť?
Jednoduché riešenie neexistuje, pretože klesajúca kvalita mládežníckeho hokeja má mimoriadne hlboké korene. Deti vo všeobecnosti strácajú záujem o šport, obzvlášť o hokej, ktorý je pre rodičov finančne aj časovo pomerne náročný. Čím menej mladých adeptov, tým menší výber a nakoniec tým menšia kvalita.
Mládežnícki tréneri bili na poplach už dlho, a teraz prichádza na ich slová. Je zrejmé, že univerzálne riešenie neexistuje. Na druhej strane sa mladíci sa musia za každú cenu na MS 2008 v Čechách medzi elitou zachrániť, a preto sa zväzoví funkcionári rozhodli pre riskantný experiment.
Rozhodnutie padlo pomerne rýchlo – od aktuálnej sezóny budú najnovšie až tri roky hrať slovenskí reprezentanti do 20 rokov v najvyššej hokejovej súťaži. Takže prečo nie? Z pohľadu zväzu je realizované riešenie správne a má logiku. A nie je podstatné, že zatiaľ mladíci v riadnom hracom čase vyhrali len raz a jedenkrát po samostatných nájazdoch, hoci odohrali takmer 20 zápasov. Meradlom úspechu projektu budú až ich výsledky na MS v Čechách. Toľko argumenty zväzu, ale čo kluby?
.kluby sú za, ale prečo?
Nedávno kluby schválili účinkovanie mladíckeho výberu v lige o ďalšie dva roky, pretože „reprezentácia výkonnostne povyrástla“. To je pravda. Prečo je však práve toto pre majiteľov klubov podstatné?
Naše hokejové kluby, účastníci extraligy, majú právnu formu akciových spoločností. Teda štandardného podnikateľského subjektu, ktorého cieľom je vytvárať akcionárom zisk. Nie starať sa o slovenskú hokejovú mládež, ale zarábať pre majiteľov peniaze. Akú majú vlastníci klubov motiváciu odovzdať hráča reprezentácii v prípade, ak by tento hráč mal byť jednou z opôr ich mužstva? Faktom je, takí hráči v našej mladíckej reprezentácii nie sú. S akým motívom však majitelia klubov zavádzajú chaos do systému súťaže, keď sa body získané s 20-kou započítavajú do celkového postavenia, hoci 20-ka neodohrá ani celú základnú časť?
Viete si predstaviť, že by v záujme zvýšenia kvality kanadského mládežníckeho hokeja nasadili do NHL výber hokejistov do 20 rokov? Alebo podobného výberu do futbalovej Premier League či basketbalovej NBA? Uznávam, to sú trhy iných parametrov, ale pointa zostáva: ekonomicky silné a sebavedomé kluby nenechajú národné zväzy diktovať pravidlá ich vlastnej súťaže. Naopak, oni rozhodujú o tom, či svojho hráča pre potreby reprezentácie uvoľnia, alebo nie.
V prípade schválenia akejkoľvek zmeny v súťaži sú podstatné jej ekonomické dopady, a nie skutočnosť, či to bude pre takú či onakú reprezentáciu či zväz dobré alebo zlé. To je klubom srdečne jedno. Keď sa rozhodnú, nepustia svojich hráčov ani na olympijské hry. Prišli by tým totiž o svoje peniaze a zväzové záujmy ich nezaujímajú.
Paradoxom však je, že pri pohľade na našu hokejovú realitu aj z pohľadu klubov možno hovoriť o správnom rozhodnutí. Veď pre potreby reprezentácie odovzdali hráčov, ktorí by v ich klube nehrávali. Tým, že hráči majú pravidelnú zápasovú prax a kvalitný tréningový i mimohokejový program, zhodnocujú svoju cenu. A vlastníkom hráčov stále zostáva materský klub. Ani marketingovo kluby o mnoho neprichádzajú. Pre reprezentáciu obetujú vlastne len 2 domáce zápasy, a to pri priemernej 3-tisícovej návšteve nie je z ich pohľadu až také zlé. Nehovoriac o tom, že mladíci si vďaka bojovným výkonom získavajú sympatie.
Naša najvyššia súťaž sa však stala arénou pre prípravné zápasy našich hokejových mladíkov, akýmsi tréningovým programom. S troškou irónie však naozaj možno konštatovať, že z dlhodobého hľadiska je to absolútne správny krok a dáva lige doteraz najväčší zmysel jej existencie v ostatných rokoch. To, že kluby sa nepozerajú na účasť 20-ky v lige optikou atraktivity samotnej súťaže, ale optikou potrieb hokejového zväzu, však charakterizuje slovenskú ligu viac ako to, čo sa deje na ľadových plochách.
autor je projektový manažér v STV
Bránou do veľkého hokeja je vstupný draft NHL. Pre tých, čo nesledujú hokej pravidelne – kluby NHL si každoročne vyberajú spomedzi 18-ročných mladíkov podľa presne stanovených pravidiel svojich favoritov z celého sveta a získavajú exkluzívne práva na podpis profesionálnej zmluvy. Ak mladík v budúcnosti bude hrať v NHL, čo je, samozrejme, snom každého mladého hokejistu, musí prednostne podpísať kontrakt s klubom, ktorý ho draftoval. Samotnému draftovému výberu predchádza dlhoročné sofistikované pozorovanie adeptov. Výber v prvom kole (to je do 30. miesta) takmer automaticky znamená miliónové príjmy a skvelú budúcnosť v NHL. Posledné dva drafty, teda roky 2006 a 2007, sú však pre slovenský hokej veľkým mementom (pozri rámček).
Keď sa na minuloročných MS hokejistov do 20 rokov vo Švédsku Slovensko zachránilo len za pomoci všetkých svätých, pričom do poslednej chvíle ani nemalo osud vo vlastných rukách, bolo nad slnko jasnejšie, že treba niečo urobiť. Vypadnutie „dvadsiatky“ spomedzi elity by totiž bolo pre budúcnosť slovenského hokeja veľmi zlou správou. Cesta mladých talentov do zápisníkov renomovaných skautov by sa výrazne skomplikovala. Ale čo s tým robiť?
Jednoduché riešenie neexistuje, pretože klesajúca kvalita mládežníckeho hokeja má mimoriadne hlboké korene. Deti vo všeobecnosti strácajú záujem o šport, obzvlášť o hokej, ktorý je pre rodičov finančne aj časovo pomerne náročný. Čím menej mladých adeptov, tým menší výber a nakoniec tým menšia kvalita.
Mládežnícki tréneri bili na poplach už dlho, a teraz prichádza na ich slová. Je zrejmé, že univerzálne riešenie neexistuje. Na druhej strane sa mladíci sa musia za každú cenu na MS 2008 v Čechách medzi elitou zachrániť, a preto sa zväzoví funkcionári rozhodli pre riskantný experiment.
Rozhodnutie padlo pomerne rýchlo – od aktuálnej sezóny budú najnovšie až tri roky hrať slovenskí reprezentanti do 20 rokov v najvyššej hokejovej súťaži. Takže prečo nie? Z pohľadu zväzu je realizované riešenie správne a má logiku. A nie je podstatné, že zatiaľ mladíci v riadnom hracom čase vyhrali len raz a jedenkrát po samostatných nájazdoch, hoci odohrali takmer 20 zápasov. Meradlom úspechu projektu budú až ich výsledky na MS v Čechách. Toľko argumenty zväzu, ale čo kluby?
.kluby sú za, ale prečo?
Nedávno kluby schválili účinkovanie mladíckeho výberu v lige o ďalšie dva roky, pretože „reprezentácia výkonnostne povyrástla“. To je pravda. Prečo je však práve toto pre majiteľov klubov podstatné?
Naše hokejové kluby, účastníci extraligy, majú právnu formu akciových spoločností. Teda štandardného podnikateľského subjektu, ktorého cieľom je vytvárať akcionárom zisk. Nie starať sa o slovenskú hokejovú mládež, ale zarábať pre majiteľov peniaze. Akú majú vlastníci klubov motiváciu odovzdať hráča reprezentácii v prípade, ak by tento hráč mal byť jednou z opôr ich mužstva? Faktom je, takí hráči v našej mladíckej reprezentácii nie sú. S akým motívom však majitelia klubov zavádzajú chaos do systému súťaže, keď sa body získané s 20-kou započítavajú do celkového postavenia, hoci 20-ka neodohrá ani celú základnú časť?
Viete si predstaviť, že by v záujme zvýšenia kvality kanadského mládežníckeho hokeja nasadili do NHL výber hokejistov do 20 rokov? Alebo podobného výberu do futbalovej Premier League či basketbalovej NBA? Uznávam, to sú trhy iných parametrov, ale pointa zostáva: ekonomicky silné a sebavedomé kluby nenechajú národné zväzy diktovať pravidlá ich vlastnej súťaže. Naopak, oni rozhodujú o tom, či svojho hráča pre potreby reprezentácie uvoľnia, alebo nie.
V prípade schválenia akejkoľvek zmeny v súťaži sú podstatné jej ekonomické dopady, a nie skutočnosť, či to bude pre takú či onakú reprezentáciu či zväz dobré alebo zlé. To je klubom srdečne jedno. Keď sa rozhodnú, nepustia svojich hráčov ani na olympijské hry. Prišli by tým totiž o svoje peniaze a zväzové záujmy ich nezaujímajú.
Paradoxom však je, že pri pohľade na našu hokejovú realitu aj z pohľadu klubov možno hovoriť o správnom rozhodnutí. Veď pre potreby reprezentácie odovzdali hráčov, ktorí by v ich klube nehrávali. Tým, že hráči majú pravidelnú zápasovú prax a kvalitný tréningový i mimohokejový program, zhodnocujú svoju cenu. A vlastníkom hráčov stále zostáva materský klub. Ani marketingovo kluby o mnoho neprichádzajú. Pre reprezentáciu obetujú vlastne len 2 domáce zápasy, a to pri priemernej 3-tisícovej návšteve nie je z ich pohľadu až také zlé. Nehovoriac o tom, že mladíci si vďaka bojovným výkonom získavajú sympatie.
Naša najvyššia súťaž sa však stala arénou pre prípravné zápasy našich hokejových mladíkov, akýmsi tréningovým programom. S troškou irónie však naozaj možno konštatovať, že z dlhodobého hľadiska je to absolútne správny krok a dáva lige doteraz najväčší zmysel jej existencie v ostatných rokoch. To, že kluby sa nepozerajú na účasť 20-ky v lige optikou atraktivity samotnej súťaže, ale optikou potrieb hokejového zväzu, však charakterizuje slovenskú ligu viac ako to, čo sa deje na ľadových plochách.
| Vstupný draft NHL posledných 8 rokov |
| 2007 – 3 slovenskí hráči 127. Milan Kytnár, Edmonton Oilers 134. Juraj Mikuš, Toronto Maple Leafs 193. David Skokan, NY Rangers 2006 – 4 slovenskí hráči 115. Tomáš Marcinko, NY Islanders 137. Tomáš Záborský, NY Rangers 167. Juraj Šimek, Vancouver Canucks 204. Lukáš Zeliska, NY Rangers | 2005 – 7 slovenských hráčov, z toho dvaja v prvom kole (t.j. do 30. miesta) 2004 – 8 slovenských hráčov, dvaja v prvom kole 2003 – 10 slovenských hráčov, bez účasti v prvom kole 2002 – 3 slovenskí hráči, bez účasti v prvom kole 2001 – 14 slovenských hráčov, bez účasti v prvom kole 2000 – 13 slovenských hráčov, dvaja v prvom kole |
| Hokejová reprezentácia do 20 rokov v našej lige Argumenty za: • Väčší počet spoločne odohratých ťažkých zápasov, lepšia možnosť vzájomnej súhry, nácviku spolupráce konkrétnych útočných trojíc, presiloviek a podobne. Lepšie predpoklady na rast tímového výkonu. • Garancia, že hráči budú plnohodnotne vyťažení, že budú mať potrebnú zápasovú prax, čo by v kluboch mohlo byť problematické, keďže môžu byť dlhodobo v pozícii náhradníkov, respektíve hráčov do počtu. • Možnosť kvalitného tréningu primeraného potrebám tejto vekovej kategórie. To znamená, že predmetom tréningového procesu bude nielen samotná príprava na zápasy, ale aj tréningy zamerané na pravidelné zdokonaľovanie herných činností, či kondičných schopností. • Kvalitný mimohokejový program vrátane mediálneho tréningu a povinnej výučby angličtiny. Argumenty proti: • Narušenie prirodzenej hierarchie v hokejovom mužstve, kde sa mladší hráči učia od starších a vďaka tomu postupne odstraňujú svoje nedostatky (technické, psychické, taktické i fyzické). Mladí hokejisti boli vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia v klube. Dostali horších spoluhráčov ako mali vo svojich kluboch a tým sa vývoj niektorých hráčov môže spomaliť. To však platí len o tých najlepších mladíkoch. Hráčom, ktorí by vo svojom klube nehrávali alebo hrávali len sporadicky, to naopak môže pomôcť a treba konštatovať, že takých je v reprezentácií väčšina. Je to podpora určená priemerným hráčom a tímu ako celku, ktorá nepočíta s existenciou výrazných individualít, keďže tie nemáme • Dvaja z troch najlepších slovenských hokejistov v tejto vekovej kategórií hrajú v zámorí, nie v mladíckom výbere v slovenskej extralige. Na drafte 2007 kluby NHL siahli po Milanovi Kytnárovi (Edmonton, 127. miesto), Jurajovi Mikušovi (Toronto, 134. miesto) a Davidovi Skokanovi (NY Rangers, 193. miesto). To znamená, že medzi 211 najlepšími hráčmi na svete v tejto vekovej kategórií má Slovensko troch zástupcov a z nich len jeden hrá v našom reprezentačnom výbere v slovenskej extralige – Juraj Mikuš. Zostávajúci dvaja hrajú v zámorí, Milan Kytnár za Kelowna Rockets vo WHL a David Skokan za Rimouski Oceanic v QMJHL. Títo hráči, a možno ešte niekoľko ďalších hrajúcich v zámorí, sa s mužstvom dlhodobo nepripravujú. • Pre niektorých hráčov to môže byť finančná strata. Ak by hrávali v klube, zarobili by viac. Pravdou však je, že v tomto veku argument opierajúci sa o peniaze nemôže patriť medzi kľúčové. |
autor je projektový manažér v STV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.