Na druhý deň sa však nedialo nič. V tú sobotu som sa prechádzal okolo Majdanu, tmoliacich sa rodín s balónmi. Na samotnom Majdane – Námestí nezávislosti – vyrástlo zelené kovové lešenie, základňa plánovaného vianočného stromčeka, strážená falangou vojenských policajtov. Mladučké facebookovské dievčatá sa bradami opierali o kovové zábrany a šepkali rovnako mladým vojenským policajtom provokatívne až nežné poznámky. Dialógy okolo „jedličky“ zneli ako z absurdnej drámy.
Takmer tisícka tých, ktorí chceli protestovať, sa zhromaždila pred Kláštorom sv. Michala. Vyzeralo to ako ústupová bitka obvyklých podozrivých. Keď jeden z kyjevských priateľov, pôvodom Nemec, počul heslo „Sláva Ukrajine!“ povedal: „Teraz sa stane niečo veľké, títo zmietnu režim.“
Neveril som mu a odcestoval som. Na druhý deň napochodovalo „národné zhromaždenie” mladých mužov k stromčeku. Vojenskí policajti sa rozutekali na všetky strany. A potom, keď bol stromček oslobodený, zaplavili státisíce Kyjevčanov strednej triedy centrum. Kto však boli títo muži? Zo svojich návštev Kyjeva som ich nepoznal. Mnohí mávali zástavami nacionalistickej strany Svoboda, ktorú volili hlavne v Haliči.
Cez sviatky som znovu uveril, že povstanie vyšumelo do stratena. Potom však prišli prví mŕtvi. Znova silní mladí muži, teraz vo vojenských helmách, skrytí za plynovými maskami, zváracími štítmi, lyžiarskymi okuliarmi. Pohybovali sa v kúdoloch štipľavého dymu. Minulý týždeň ich režimní snajperi postrieľali ako zajacov, denne padli desiatky. Horor. Na tých uliciach som sa stokrát s pôžitkom prechádzal.
Ale kto sú títo muži? Keď ešte mávajú zástavami, tak často zástavami „Pravého sektora“, na Majdane vzniknutej organizácie futbalových ultras a pravicových extrémistov. Moje sledovanie revolúcie sa začína o piatej popoludní pozeraním hlavných správ Vesti ruskej štátnej televízie. Tam násilných demonštrantov opisujú ako prízraky „SS Galizien“, demonštrujúci kyjevskí priatelia, naopak, označujú ukrajinskú zvláštnu políciu Berkut ako „SS-oddiely diktatúry“. Neskôr večer pozerám správy európskych staníc. Ani tie nie sú menej jednostranné. Európa solidarizuje s „ukrajinským ľudom“ – akoby tých 42 až 50 percent Ukrajincov, ktorí v prieskumoch Euromajdan odmietajú, boli menej ľudom.
Ako niekto, kto má rád celú Ukrajinu, som pri sledovaní tejto revolúcie rozpoltený. Raz sa škodoradostne smejem nad horiacim policajtom Berkutu. O ďalší moment sa však sám nad sebou desím, a vzápätí aj nad mužmi z čierneho dymu, odhodlanými na smrť. Jedna ľavicovo liberálna kyjevská kamarátka, ktorá ma vždy otravovala varovaniami pred západoukrajinskými „fašistami“, sa z Majdanu vrátila ako úplne iná osoba: „Naučila som sa tam jedno – potrebujem zbraň a musím sa naučiť strieľať.“
Jedného zo známych aktivistov Euromajdanu poznám osobne. S Igorom Luženkom som pred rokmi robil rozhovor, keď v rámci akcie „Save old Kiev” obsadzoval stavebné žeriavy. Taký sympatický lapaj, myslel som si. Národný romantik s túžbou po Ľvove, žiadny fašista. Koncom januára ho uniesli z nemocnice, mučili kdesi v lese, prepustili s vybitými zubami a pomliaždenými nohami. Či hádam nesympatizujem s Luženkom? Ale áno!
Až kým sa zase nedostavia pochybnosti. Napriek celej manipulácii ruskej televízie mám stále pocit, že Ukrajina je pre Rusov srdcovou záležitosťou. Ruku na srdce, platí to aj pre nás Európanov? Nesleduje EÚ len chladný ekonomický kalkul? Ani v Moskve, ani v Bruseli v každom prípade nevidím veľa takých, ktorí to s Ukrajinou myslia naozaj úprimne.
Takmer tisícka tých, ktorí chceli protestovať, sa zhromaždila pred Kláštorom sv. Michala. Vyzeralo to ako ústupová bitka obvyklých podozrivých. Keď jeden z kyjevských priateľov, pôvodom Nemec, počul heslo „Sláva Ukrajine!“ povedal: „Teraz sa stane niečo veľké, títo zmietnu režim.“
Neveril som mu a odcestoval som. Na druhý deň napochodovalo „národné zhromaždenie” mladých mužov k stromčeku. Vojenskí policajti sa rozutekali na všetky strany. A potom, keď bol stromček oslobodený, zaplavili státisíce Kyjevčanov strednej triedy centrum. Kto však boli títo muži? Zo svojich návštev Kyjeva som ich nepoznal. Mnohí mávali zástavami nacionalistickej strany Svoboda, ktorú volili hlavne v Haliči.
Cez sviatky som znovu uveril, že povstanie vyšumelo do stratena. Potom však prišli prví mŕtvi. Znova silní mladí muži, teraz vo vojenských helmách, skrytí za plynovými maskami, zváracími štítmi, lyžiarskymi okuliarmi. Pohybovali sa v kúdoloch štipľavého dymu. Minulý týždeň ich režimní snajperi postrieľali ako zajacov, denne padli desiatky. Horor. Na tých uliciach som sa stokrát s pôžitkom prechádzal.
Ale kto sú títo muži? Keď ešte mávajú zástavami, tak často zástavami „Pravého sektora“, na Majdane vzniknutej organizácie futbalových ultras a pravicových extrémistov. Moje sledovanie revolúcie sa začína o piatej popoludní pozeraním hlavných správ Vesti ruskej štátnej televízie. Tam násilných demonštrantov opisujú ako prízraky „SS Galizien“, demonštrujúci kyjevskí priatelia, naopak, označujú ukrajinskú zvláštnu políciu Berkut ako „SS-oddiely diktatúry“. Neskôr večer pozerám správy európskych staníc. Ani tie nie sú menej jednostranné. Európa solidarizuje s „ukrajinským ľudom“ – akoby tých 42 až 50 percent Ukrajincov, ktorí v prieskumoch Euromajdan odmietajú, boli menej ľudom.
Ako niekto, kto má rád celú Ukrajinu, som pri sledovaní tejto revolúcie rozpoltený. Raz sa škodoradostne smejem nad horiacim policajtom Berkutu. O ďalší moment sa však sám nad sebou desím, a vzápätí aj nad mužmi z čierneho dymu, odhodlanými na smrť. Jedna ľavicovo liberálna kyjevská kamarátka, ktorá ma vždy otravovala varovaniami pred západoukrajinskými „fašistami“, sa z Majdanu vrátila ako úplne iná osoba: „Naučila som sa tam jedno – potrebujem zbraň a musím sa naučiť strieľať.“
Jedného zo známych aktivistov Euromajdanu poznám osobne. S Igorom Luženkom som pred rokmi robil rozhovor, keď v rámci akcie „Save old Kiev” obsadzoval stavebné žeriavy. Taký sympatický lapaj, myslel som si. Národný romantik s túžbou po Ľvove, žiadny fašista. Koncom januára ho uniesli z nemocnice, mučili kdesi v lese, prepustili s vybitými zubami a pomliaždenými nohami. Či hádam nesympatizujem s Luženkom? Ale áno!
Až kým sa zase nedostavia pochybnosti. Napriek celej manipulácii ruskej televízie mám stále pocit, že Ukrajina je pre Rusov srdcovou záležitosťou. Ruku na srdce, platí to aj pre nás Európanov? Nesleduje EÚ len chladný ekonomický kalkul? Ani v Moskve, ani v Bruseli v každom prípade nevidím veľa takých, ktorí to s Ukrajinou myslia naozaj úprimne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.