Podstatne ťažšie je Rusko pochopiť. Nehovorím, že ospravedlniť, to ani najmenej. Zločin treba vždy nazývať zločinom. Ale prečo, ak Rusi hovoria rečou, ktorej rozumieme, majú náboženstvo veľmi podobné nášmu, ich literatúru považujeme za súčasť nášho kánonu a komunizmus sme zažili aj my, prečo sú takí rozdielni?
Odpoveď ponúka Ben Judah v knihe Fragile Empire. How Russia Fell In and Out of Love with Vladimir Putin (Yale University Press, 2013), ktorú magazín Foreign Policy označil za jednu z kníh uplynulého roka a tiež Alain Besancon, ktorého eseje vyšli pod názvom Svoboda a pravda (CDK, 2013).
Ústrednou tézou Judahovej knihy je autorovo presvedčenie, že Putin je na vrchole moci a krajinu v blízkom čase čaká pád jeho moci a ďalšia mocenská tranzícia. Ruská spoločnosť sa modernizuje, ale Putin nebol schopný vybudovať funkčný štát, ten, naopak, degeneruje. Kniha má viacero silných stránok, ale azda najpresvedčivejšia je v pochopení ruského vývoja po páde komunizmu. Olympiádu v Soči mnohí porovnávajú s Hitlerovou olympiádou v Berlíne v roku 1936, Judah tiež porovnáva Rusko s Nemeckom, ale weimarským: HDP sa po páde komunizmu prepadlo o 44 percent, čo je podľa medzinárodných organizácii najväčší nameraný ekonomický prepad v industriálnej krajine v čase mieru. Väčší ako prepad Weimarskej republiky. Medzivojnové Nemecko a Rusko možno v istom zmysle porovnať, kríza v tom prvom doviedla k moci Hitlera, v tom druhom sa presadil agent KGB. Dôvod? Agenti KGB mali okrem istého rozhľadu (pôsobenia v cudzine) a realistického vnímania Ruska na konci 80. rokov niečo navyše, niečo, čo nemali ani komunisti: vzájomnú lojalitu. Za Gorbačova zastávali vojaci a agenti päť percent najvyšších postov v štáte, počas Jeľcina to už bolo 46 percent. Cynici boli všetci, ale schopných bolo len niekoľko. Masívny úpadok Ruska (85 percent obyvateľov žilo v chudobe, mesačná mzda bola menej ako šesť dolárov, Rusko malo dlh 140 percent HDP a v krajine bolo v jednom roku vyše 30-tisíc vrážd), krajiny, o ktorej si jeho obyvatelia ešte pred pár rokmi mysleli, že je príkladom pre svet, vyniesol k moci „ruského Pinocheta“. Keď sa stal Putin Jeľcinovým nástupcom, jeho popularita bola vo výške jedného percenta. Približne o sto dní už mal – vďaka vojne v Čečensku – popularitu 83 percent. K moci sa dostal s posvätením Jeľcinových oligarchov, niekoľko týždňov po voľbách im však vyhlásil vojnu. Ruskí ekonomickí liberáli a reformátori Putina podporovali, ten s nimi napokon uzavrel mocenský pakt. Dôvodom bola obrovská kriminalita, akurát, že cenou za nastolenie väčšej bezpečnosti (v rokoch 1991 až 2000 bolo na uliciach zavraždených spolu 150-tisíc ľudí!) sa stali represívne opatrenia a osobitá forma autoritárskeho štátu. Judah túto formu nazýva videokraciou. Putin je muž bez charizmy, ale pre obyčajných Rusov (a najmä ženy!) je bližší ako všetci pred ním. Nepije ako Jeľcin, nemá hrozný akcent ako Stalin alebo ospalý prejav ako Gorbačov, nie je „buran“ ako Brežnev a popri tom propaguje zdravý životný štýl, hovorí o veľkosti Ruska a snaží sa prejavovať skromne (prípadne nábožne). To všetko v krajine, kde si 9 z 10 ľudí robí názor podľa televíznej obrazovky. Neberie ľuďom ich ilúzie, stavia na nich. Preto sa pokúša o absurdnú historickú syntézu, spájajúcu veľkosť Sovietskeho zväzu s legitimitou cárskeho režimu. Napriek tomu to funguje len čiastočne. Stačí to Putinovi, ale nie Rusku. Putin totiž nedokáže riešiť skutočné problémy krajiny, preto ju rozptyľuje „hrami“, čoho vrcholom je Olympiáda v Soči.
Lenže na fatamorgáne nemožno postaviť žiadny režim. Aj keď Rusi sú na niečo podobné takmer osudovo predurčení. Ich fatamorgány napokon patria aj k dejinám Západu. Problém je, píše Besancon, že Rusi nemajú jedny dejiny národa, ale hneď niekoľko. Raz sú to dejiny škandinávskeho národa Rus, inokedy tatársko-mongolské alebo byzantské dejiny, raz dobiehajú Európu, inokedy jej nastavia zrkadlo. A to všetko skomplikoval komunizmus, ktorý bol tvrdší ako u nás a trval dvakrát tak dlho. Voltaire veril, že Rusom stačia dobré zákony a civilizovanosť sa dostaví sama. Nežijeme však v osvietenstve a táto ilúzia sa dávno rozplynula. Rusi sú v istom zmysle najhegeliánskejším národom na svete, ich mocenské elity myslia len v kategóriách nevyhnutnosti. Preniknúť do Ruska je ťažké. Je zaujímavé, ako uvádza Besancon, že na mapách zo 16. storočia sú zakreslené pohoria v Amerike aj Číne a Indii, ale vnútrozemie Ruska je biele. Akoby sme aj dnes súhlasili s Churchillom, že „Rusko je tajomstvo, zabalené v záhade“. Ale to je trochu málo.
Odpoveď ponúka Ben Judah v knihe Fragile Empire. How Russia Fell In and Out of Love with Vladimir Putin (Yale University Press, 2013), ktorú magazín Foreign Policy označil za jednu z kníh uplynulého roka a tiež Alain Besancon, ktorého eseje vyšli pod názvom Svoboda a pravda (CDK, 2013).
Ústrednou tézou Judahovej knihy je autorovo presvedčenie, že Putin je na vrchole moci a krajinu v blízkom čase čaká pád jeho moci a ďalšia mocenská tranzícia. Ruská spoločnosť sa modernizuje, ale Putin nebol schopný vybudovať funkčný štát, ten, naopak, degeneruje. Kniha má viacero silných stránok, ale azda najpresvedčivejšia je v pochopení ruského vývoja po páde komunizmu. Olympiádu v Soči mnohí porovnávajú s Hitlerovou olympiádou v Berlíne v roku 1936, Judah tiež porovnáva Rusko s Nemeckom, ale weimarským: HDP sa po páde komunizmu prepadlo o 44 percent, čo je podľa medzinárodných organizácii najväčší nameraný ekonomický prepad v industriálnej krajine v čase mieru. Väčší ako prepad Weimarskej republiky. Medzivojnové Nemecko a Rusko možno v istom zmysle porovnať, kríza v tom prvom doviedla k moci Hitlera, v tom druhom sa presadil agent KGB. Dôvod? Agenti KGB mali okrem istého rozhľadu (pôsobenia v cudzine) a realistického vnímania Ruska na konci 80. rokov niečo navyše, niečo, čo nemali ani komunisti: vzájomnú lojalitu. Za Gorbačova zastávali vojaci a agenti päť percent najvyšších postov v štáte, počas Jeľcina to už bolo 46 percent. Cynici boli všetci, ale schopných bolo len niekoľko. Masívny úpadok Ruska (85 percent obyvateľov žilo v chudobe, mesačná mzda bola menej ako šesť dolárov, Rusko malo dlh 140 percent HDP a v krajine bolo v jednom roku vyše 30-tisíc vrážd), krajiny, o ktorej si jeho obyvatelia ešte pred pár rokmi mysleli, že je príkladom pre svet, vyniesol k moci „ruského Pinocheta“. Keď sa stal Putin Jeľcinovým nástupcom, jeho popularita bola vo výške jedného percenta. Približne o sto dní už mal – vďaka vojne v Čečensku – popularitu 83 percent. K moci sa dostal s posvätením Jeľcinových oligarchov, niekoľko týždňov po voľbách im však vyhlásil vojnu. Ruskí ekonomickí liberáli a reformátori Putina podporovali, ten s nimi napokon uzavrel mocenský pakt. Dôvodom bola obrovská kriminalita, akurát, že cenou za nastolenie väčšej bezpečnosti (v rokoch 1991 až 2000 bolo na uliciach zavraždených spolu 150-tisíc ľudí!) sa stali represívne opatrenia a osobitá forma autoritárskeho štátu. Judah túto formu nazýva videokraciou. Putin je muž bez charizmy, ale pre obyčajných Rusov (a najmä ženy!) je bližší ako všetci pred ním. Nepije ako Jeľcin, nemá hrozný akcent ako Stalin alebo ospalý prejav ako Gorbačov, nie je „buran“ ako Brežnev a popri tom propaguje zdravý životný štýl, hovorí o veľkosti Ruska a snaží sa prejavovať skromne (prípadne nábožne). To všetko v krajine, kde si 9 z 10 ľudí robí názor podľa televíznej obrazovky. Neberie ľuďom ich ilúzie, stavia na nich. Preto sa pokúša o absurdnú historickú syntézu, spájajúcu veľkosť Sovietskeho zväzu s legitimitou cárskeho režimu. Napriek tomu to funguje len čiastočne. Stačí to Putinovi, ale nie Rusku. Putin totiž nedokáže riešiť skutočné problémy krajiny, preto ju rozptyľuje „hrami“, čoho vrcholom je Olympiáda v Soči.
Lenže na fatamorgáne nemožno postaviť žiadny režim. Aj keď Rusi sú na niečo podobné takmer osudovo predurčení. Ich fatamorgány napokon patria aj k dejinám Západu. Problém je, píše Besancon, že Rusi nemajú jedny dejiny národa, ale hneď niekoľko. Raz sú to dejiny škandinávskeho národa Rus, inokedy tatársko-mongolské alebo byzantské dejiny, raz dobiehajú Európu, inokedy jej nastavia zrkadlo. A to všetko skomplikoval komunizmus, ktorý bol tvrdší ako u nás a trval dvakrát tak dlho. Voltaire veril, že Rusom stačia dobré zákony a civilizovanosť sa dostaví sama. Nežijeme však v osvietenstve a táto ilúzia sa dávno rozplynula. Rusi sú v istom zmysle najhegeliánskejším národom na svete, ich mocenské elity myslia len v kategóriách nevyhnutnosti. Preniknúť do Ruska je ťažké. Je zaujímavé, ako uvádza Besancon, že na mapách zo 16. storočia sú zakreslené pohoria v Amerike aj Číne a Indii, ale vnútrozemie Ruska je biele. Akoby sme aj dnes súhlasili s Churchillom, že „Rusko je tajomstvo, zabalené v záhade“. Ale to je trochu málo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.