Rudolfovi Schusterovi pristane honor, aký si len praje. Bol predsedom KNV, MsNV, členom predsedníctva KV KSS aj posledného predsedníctva ÚV KSS (v novembri 1989). Bol československým veľvyslancom v Kanade, predsedom slovenského parlamentu, primátorom mesta Košice, napokon aj prezidentom Slovenskej republiky. Pripisuje si štyridsať literárnych textov rôznych druhov a žánrov. Jeho literárnej tvorbe venovala Filozofická fakulta Univerzity Konštantina Filozofa v Nitre vedeckú (!) konferenciu. Technická univerzita v Košiciach mu udelila titul Dr. h. c., na podobné ocenenie dostala v súčasnosti návrh aj Prešovská univerzita s cieľovým určením „za literárnu tvorbu“. Kto vie, tak vie.
Na košickú premiéru hry Bocatius (30. januára 2014) doviezol modrý mercedes 12 spisovateľov a 22 priaznivcov autora z podnikateľskej a kultúrnej sféry, ktorí sa hneď po recepcii na pôde starej radnice (kde inde, všakáno) hupkom terigali späť do Bratislavy.
Pôvodný autorov text na scénickú súcnosť dokreoval čerstvý nositeľ Pribinovho kríža Karol Horák. Režisér Martin Kákoš scénické stvárnenie predlohy dokonal priam artisticky. Sotva si možno predstaviť únosnejší divadelný tvar pre príbehovo dekomponovaný text. Hra je totiž zostavená z epizód, ktoré sú – ako v komerčnej televízii reklamou perforovaný film – poprerušované prednesom žalmov z vyvýšenej časti javiska. Tam, kde sa začína ľudský príbeh, namiesto toho, aby sa rozvíjal, prerušuje ho spev alebo inštrumentálna hudba. Nie je dôležité hodnotiť predvedený dej z hľadiska historickej vernosti. Pre divadelnú drámu historická autenticita nie je prvoradá – nakoniec, aj v Shakespearovej Búrke sa Česko nachádza na brehu mora. Nie je ani možné konfrontovať vlastnú znalosť skutočného príbehu s tým, čo naštudoval autor. Berme teda za bernú mincu to, čo autor pozná a o čo sa opiera, keď demonštruje svoju motiváciu na niekoľkonásobný comeback s Bocatiom, (mimochodom Johannes by mu lepšie pristál ako Ján, takisto na projekcii: nie Košice ale Cassa, v časoch Rudolfa II. nie Praha, ale Prage).
Rudolf Schuster sa predvádza ako renesančný muž v ére postmoderny, rapu, performancie a iných umeleckých mainstreamov. Dovoláva sa étosu svojho vzoru na richtárskom stolci a opakujme po ňom, čo sám neskromne píše v bulletine, že „doteraz našiel veľa spoločného a porovnateľného s jeho životom...“.
A to už ako? Bocatius bol žalárovaný za vernosť svojej viere (nebol ochotný konvertovať z evanjelika na katolíka), mal nespočetné šarvátky s etikou seberovných i vysoko postavených, na svoju mravnosť nedal siahnuť ani štipkou zrady. Kde niečo podobné vidíme na portréte autora divadelnej hry? V divadle naozaj možno všetko, ale podvod spáchaný na sebe samom prepadá pod úroveň diela, ktoré – odhliadnuc od sebaklamu – má predsa len právo na existenciu síce v nie výnimočnom, ale štandardnom formáte, ako je práve prítomné na košickom javisku. Autor hry Bocatius na sklonku svojej bohatej politickej kariéry nemá nárok sa konfrontovať s étosom toho, ktorého si postavil na piedestál ako svojho druha „ v spoločnom a porovnateľnom živote“. Lebo nič porovnateľné ani spoločné neexistuje.
Hoci v literatúre aj autor nehodný toho, koho blahorečí, môže byť úspešný, na rozhrešenie mu to nevydá.
Rudolf Schuster: Bocatius Štátne divadlo Košice, premiéra 29. januára 2014. Réžia: Martin Kákoš Scéna: Pavol Andraško Kostýmy: Ľudmila Várossová Hudba: Rastislav Dubovský Hrajú: Milan Antol, Dana Košická, Peter Cibula Titusz Tóbisz, Tomáš Diro, Peter Orgován, Andrej Palko a ďalší.
Autor je teatrológ, publicista.
Na košickú premiéru hry Bocatius (30. januára 2014) doviezol modrý mercedes 12 spisovateľov a 22 priaznivcov autora z podnikateľskej a kultúrnej sféry, ktorí sa hneď po recepcii na pôde starej radnice (kde inde, všakáno) hupkom terigali späť do Bratislavy.
Pôvodný autorov text na scénickú súcnosť dokreoval čerstvý nositeľ Pribinovho kríža Karol Horák. Režisér Martin Kákoš scénické stvárnenie predlohy dokonal priam artisticky. Sotva si možno predstaviť únosnejší divadelný tvar pre príbehovo dekomponovaný text. Hra je totiž zostavená z epizód, ktoré sú – ako v komerčnej televízii reklamou perforovaný film – poprerušované prednesom žalmov z vyvýšenej časti javiska. Tam, kde sa začína ľudský príbeh, namiesto toho, aby sa rozvíjal, prerušuje ho spev alebo inštrumentálna hudba. Nie je dôležité hodnotiť predvedený dej z hľadiska historickej vernosti. Pre divadelnú drámu historická autenticita nie je prvoradá – nakoniec, aj v Shakespearovej Búrke sa Česko nachádza na brehu mora. Nie je ani možné konfrontovať vlastnú znalosť skutočného príbehu s tým, čo naštudoval autor. Berme teda za bernú mincu to, čo autor pozná a o čo sa opiera, keď demonštruje svoju motiváciu na niekoľkonásobný comeback s Bocatiom, (mimochodom Johannes by mu lepšie pristál ako Ján, takisto na projekcii: nie Košice ale Cassa, v časoch Rudolfa II. nie Praha, ale Prage).
Rudolf Schuster sa predvádza ako renesančný muž v ére postmoderny, rapu, performancie a iných umeleckých mainstreamov. Dovoláva sa étosu svojho vzoru na richtárskom stolci a opakujme po ňom, čo sám neskromne píše v bulletine, že „doteraz našiel veľa spoločného a porovnateľného s jeho životom...“.
A to už ako? Bocatius bol žalárovaný za vernosť svojej viere (nebol ochotný konvertovať z evanjelika na katolíka), mal nespočetné šarvátky s etikou seberovných i vysoko postavených, na svoju mravnosť nedal siahnuť ani štipkou zrady. Kde niečo podobné vidíme na portréte autora divadelnej hry? V divadle naozaj možno všetko, ale podvod spáchaný na sebe samom prepadá pod úroveň diela, ktoré – odhliadnuc od sebaklamu – má predsa len právo na existenciu síce v nie výnimočnom, ale štandardnom formáte, ako je práve prítomné na košickom javisku. Autor hry Bocatius na sklonku svojej bohatej politickej kariéry nemá nárok sa konfrontovať s étosom toho, ktorého si postavil na piedestál ako svojho druha „ v spoločnom a porovnateľnom živote“. Lebo nič porovnateľné ani spoločné neexistuje.
Hoci v literatúre aj autor nehodný toho, koho blahorečí, môže byť úspešný, na rozhrešenie mu to nevydá.
Rudolf Schuster: Bocatius Štátne divadlo Košice, premiéra 29. januára 2014. Réžia: Martin Kákoš Scéna: Pavol Andraško Kostýmy: Ľudmila Várossová Hudba: Rastislav Dubovský Hrajú: Milan Antol, Dana Košická, Peter Cibula Titusz Tóbisz, Tomáš Diro, Peter Orgován, Andrej Palko a ďalší.
Autor je teatrológ, publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.