Nutkavú potrebu najprv jedlo vymáčať v nejakej gebuzine, obaliť ju, a tak hodiť do ohňa, môžeme pozorovať už pri našich najstarších prapredkoch. Tí si takto často pripravovali ryby. Z vody a hliny si urobili malé blatkové cestíčko, v ktorom rybu pekne obalili, a potom ju hodili na oheň. Z blata sa vytvoril pevný rozhorúčený pancier, ktorý rybu vo svojom vnútri nádherne udusil vo vlastnej šťave.
Postupne, ako náš prapredok múdrel a zaklaplo mu v hlave zopár súvislostí, začal premýšľať, či by sa nedal vymyslieť obal, ktorý by sa nemusel po dopečení rozbiť a zahodiť. Tak vznikla keramika. Prešli ďalšie roky a človek už nezačal byť len múdry, ale aj pekne prefíkaný a skrsla mu v hlave ďalšia myšlienka. Čo takto vymyslieť obal, ktorý by sa nielen nemusel rozbiť a zahodiť, ale dal by sa aj zjesť? A vzniklo naše milé cestíčko.
.tempura stratená v preklade
Techniku vyprážania pozná celý svet. Nájdeme ho v Japonsku, v Európe či v Amerike. Svoje prvé kroky však urobila na našom kontinente. A podľa všetkého za myšlienkou čokoľvek máčať do zmesi vody, múky a vajíčka, a následne to temperamente hodiť do horúceho a náležite prskajúceho oleja, stoja Portugalci. Práve oni totiž túto módu rozšírili do celého sveta. Napríklad v 17. storočí ju priniesli do Anglicka, kde sa z ich vyprážanej tresky a amerických zemiakov stalo postupne anglické národné jedlo fish and chips. Najprv sa na rybu v cestíčku pozerali Angličania cez prsty, predsa len, treska nebola v tých časoch na stole taká častá. No keď sa v 19. storočí začalo loviť v oceáne vlečnými sieťami, v Londýne začali rásť stánky s vyprážanou rybou ako huby po daždi.
Ešte skôr, v šestnástom storočí, si záhadne začali vyprážať všakovakú zeleninu Japonci. A kto za tým stojí? Portugalci! Konkrétne portugalskí Jezuiti, ktorí sa usadili v mestečku Nagasaki a začali pred udivenými Japoncami vždy v piatok, v období pôstu, hádzať do oleja rôzne zeleniny a ryby obalené v zmesi ryžovej múky, vody a vajíčka. Japoncom sa táto metóda mimoriadne zapáčila a začali ju volať podobne, ako jezuiti – tempura. Samozrejme, išlo o skomolenie, ako sme si už pri Japoncoch pomaly zvykli. Jezuiti totiž hovorili o quattuor tempora, pôstnych dňoch, keď sa nesmelo jesť mäso, a tak sa radšej prikročilo k vyprážaniu zeleniny a rýb. Japonci sú teda pri tomto svojom typickom a celosvetovo preslávenom jedle opäť trochu stratení v preklade.
.Radeckého trojobal
V našich končinách sa zase veselo vypráža v trojobale. Tento výmysel nahradiť staré a osvedčené cestíčko pomalým obaľovaním v múke, vajíčku a strúhanke, kým nie sme my a poťažmo s nami celá kuchyňa zababraní až po uši, vznikol v Taliansku. Konkrétne sa s tým vraj stretol maršál rakúsko-uhorskej monarchie Jan Radecký v Benátkach. Tam mu však vypražili natenučko vyklepaný teľací rezeň v trošku inom trojobale. Najprv šla múka, potom vajíčko a napokon nastrúhaný parmezán.
Starý vojak a gurmet sa do tejto kombinácie doslova zaľúbil a keď prišiel do Viedne na dvor, prikázal svojmu kuchárovi, aby presne taký rezeň predostrel pred cisára Františka Jozefa. Nešťastný kuchár však nemal parmezán a namiesto neho použil strúhanku. A čuduj sa svete, rezeň chutil ešte lepšie! Odvtedy bol pravidelnou súčasťou cisárskeho stola a aj stola slávneho maršála. Ten sa napokon pre svoje gurmánčenie na starobu ťažko zadĺžil. Opulentné hostiny s podobnými chuťovými prekvapeniami usporadúval totiž až do vysokého veku.
Autor je scenárista.
Urobme si tempuru/
Mnoho ľudí si myslí, že tempura je len obyčajné cestíčko, aké poznáme aj u nás, a potom sú sklamaní, keď sa ich vypražená zelenina váľa v niečom mazľavom a smutne nechrumkavom. Na tempuru totiž treba poznať zopár trikov. V prvom rade musia byť všetky ingrediencie úplne ľadové. Takže múku a dobre vychladené vajíčko treba zmiešať s totálne ľadovou vodou, najlepšie minerálkou. Niektorí kuchári sú takí prefíkaní, že tempuru zásadne robia z ľadovej triešte. Nesmieme zabúdať, že aj zelenina by mala byť čo najchladnejšia. Potom pri styku ľadového cestíčka a rozpáleného oleja vzniká tá pravá japonská chrumkavosť. Druhým pravidlom je cestíčko príliš nepremiešať. Nesmieme totiž dopustiť, aby sa nám do práce začal miešať lepok a zreagoval s vodou. To by z nášho cesta spravilo gumový obal. Čím menej cestíčko miešame, tým lepšie. Ak sú v ňom hrudky, nevadí. Múka povypadáva a cestíčko bude o to vzdušnejšie. Netrápime sa, že zelenina nie je obalená dostatočne. Cieľom totiž nie je obliecť ju celú do hrubého kabáta, ale len jej dodať jemné chrumkavé negližé.
Postupne, ako náš prapredok múdrel a zaklaplo mu v hlave zopár súvislostí, začal premýšľať, či by sa nedal vymyslieť obal, ktorý by sa nemusel po dopečení rozbiť a zahodiť. Tak vznikla keramika. Prešli ďalšie roky a človek už nezačal byť len múdry, ale aj pekne prefíkaný a skrsla mu v hlave ďalšia myšlienka. Čo takto vymyslieť obal, ktorý by sa nielen nemusel rozbiť a zahodiť, ale dal by sa aj zjesť? A vzniklo naše milé cestíčko.
.tempura stratená v preklade
Techniku vyprážania pozná celý svet. Nájdeme ho v Japonsku, v Európe či v Amerike. Svoje prvé kroky však urobila na našom kontinente. A podľa všetkého za myšlienkou čokoľvek máčať do zmesi vody, múky a vajíčka, a následne to temperamente hodiť do horúceho a náležite prskajúceho oleja, stoja Portugalci. Práve oni totiž túto módu rozšírili do celého sveta. Napríklad v 17. storočí ju priniesli do Anglicka, kde sa z ich vyprážanej tresky a amerických zemiakov stalo postupne anglické národné jedlo fish and chips. Najprv sa na rybu v cestíčku pozerali Angličania cez prsty, predsa len, treska nebola v tých časoch na stole taká častá. No keď sa v 19. storočí začalo loviť v oceáne vlečnými sieťami, v Londýne začali rásť stánky s vyprážanou rybou ako huby po daždi.
Ešte skôr, v šestnástom storočí, si záhadne začali vyprážať všakovakú zeleninu Japonci. A kto za tým stojí? Portugalci! Konkrétne portugalskí Jezuiti, ktorí sa usadili v mestečku Nagasaki a začali pred udivenými Japoncami vždy v piatok, v období pôstu, hádzať do oleja rôzne zeleniny a ryby obalené v zmesi ryžovej múky, vody a vajíčka. Japoncom sa táto metóda mimoriadne zapáčila a začali ju volať podobne, ako jezuiti – tempura. Samozrejme, išlo o skomolenie, ako sme si už pri Japoncoch pomaly zvykli. Jezuiti totiž hovorili o quattuor tempora, pôstnych dňoch, keď sa nesmelo jesť mäso, a tak sa radšej prikročilo k vyprážaniu zeleniny a rýb. Japonci sú teda pri tomto svojom typickom a celosvetovo preslávenom jedle opäť trochu stratení v preklade.
.Radeckého trojobal
V našich končinách sa zase veselo vypráža v trojobale. Tento výmysel nahradiť staré a osvedčené cestíčko pomalým obaľovaním v múke, vajíčku a strúhanke, kým nie sme my a poťažmo s nami celá kuchyňa zababraní až po uši, vznikol v Taliansku. Konkrétne sa s tým vraj stretol maršál rakúsko-uhorskej monarchie Jan Radecký v Benátkach. Tam mu však vypražili natenučko vyklepaný teľací rezeň v trošku inom trojobale. Najprv šla múka, potom vajíčko a napokon nastrúhaný parmezán.
Starý vojak a gurmet sa do tejto kombinácie doslova zaľúbil a keď prišiel do Viedne na dvor, prikázal svojmu kuchárovi, aby presne taký rezeň predostrel pred cisára Františka Jozefa. Nešťastný kuchár však nemal parmezán a namiesto neho použil strúhanku. A čuduj sa svete, rezeň chutil ešte lepšie! Odvtedy bol pravidelnou súčasťou cisárskeho stola a aj stola slávneho maršála. Ten sa napokon pre svoje gurmánčenie na starobu ťažko zadĺžil. Opulentné hostiny s podobnými chuťovými prekvapeniami usporadúval totiž až do vysokého veku.
Autor je scenárista.
Urobme si tempuru/
Mnoho ľudí si myslí, že tempura je len obyčajné cestíčko, aké poznáme aj u nás, a potom sú sklamaní, keď sa ich vypražená zelenina váľa v niečom mazľavom a smutne nechrumkavom. Na tempuru totiž treba poznať zopár trikov. V prvom rade musia byť všetky ingrediencie úplne ľadové. Takže múku a dobre vychladené vajíčko treba zmiešať s totálne ľadovou vodou, najlepšie minerálkou. Niektorí kuchári sú takí prefíkaní, že tempuru zásadne robia z ľadovej triešte. Nesmieme zabúdať, že aj zelenina by mala byť čo najchladnejšia. Potom pri styku ľadového cestíčka a rozpáleného oleja vzniká tá pravá japonská chrumkavosť. Druhým pravidlom je cestíčko príliš nepremiešať. Nesmieme totiž dopustiť, aby sa nám do práce začal miešať lepok a zreagoval s vodou. To by z nášho cesta spravilo gumový obal. Čím menej cestíčko miešame, tým lepšie. Ak sú v ňom hrudky, nevadí. Múka povypadáva a cestíčko bude o to vzdušnejšie. Netrápime sa, že zelenina nie je obalená dostatočne. Cieľom totiž nie je obliecť ju celú do hrubého kabáta, ale len jej dodať jemné chrumkavé negližé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.