Kandidát Kiska

Andrej Kiska, ktorý vyšiel z troch prieskumov s kritickým, ak nie rozhodujúcim náskokom na Kňažka a Procházku, tento kriteriálny rámec nespĺňa. Objektívny hendikep však nie je jeho subjektívnou chybou. Živil sa inak a lepšie než politikou, čo nie je nedostatok. To, že v prípade zvolenia by sa v úrade ocitol aspoň spočiatku bezradný a zmätenejší než iní uchádzači, je však okolnosť, s ktorou treba rátať. Ale zase nie sa jej zľaknúť až tak, aby sa vnímala ako zásadná prekážka. V pomeriavaní s Kňažkom či Procházkom je však Kiskova apolitická minulosť slabinou, ktorú – keby teda vyhral – môžu obnažiť už prvé konfrontácie s prípadným zneužívaním moci jednofarebnou exekutívou.
To nie je, samozrejme, istota. Len prognóza, ktorá je hodna dôkladného zváženia pri rozhodovaní, koho pošle „antificovský“ volič do druhého kola. Naopak, narážky na neistú poctivosť Kiskovho podnikania, či na jeho neochotu ísť do niektorých diskusií pôsobia vykonštruovane a vyumelkovane v čase, keď sa preferenčne odpútava od zvyšku poľa a približuje sa k Ficovi. Kiska je v kampani dva roky – dlhšie ako ktokoľvek iný – a žiadny sektor podnikania nebol na Slovensku pod takým drobnohľadom, ako úverové spoločnosti. Spomenúť si práve v momente, keď sa jeho kampaň ukazuje ako najúčinnejšia, že vtedy a vtedy dostal od dohľadu za to či ono takú alebo onakú pokutu, je smiešne.
Podobne, ba ešte smiešnejšie je to s jeho údajným vyhýbaním sa dialógu a „beznázorovosťou“. Ak pamäť slúži, tak sa nekonal ani žiadny duel Kňažko verzus Hrušovský, eventuálne Procházku s Čarnogurským, alebo všetci proti Ficovi. Ale aj keby, patrí do koloritu kampaní, že preferenčne silnejší kandidáti nemajú záujem o mediálne konflikty, ktoré si logicky vynucujú ako príležitosť na zvrat spravidla tí menej úspešní. Pričom tri televízie, ktoré diskusie do „úradnej“ kampane organizujú, dajú všetkým akurát dosť šancí vyniknúť. Paradoxné skôr je, že Kiskovo názorové portfólio, ktoré doteraz odhalil, nie je vôbec hmlistejšie než Kňažkovo či Hrušovského. Z konfrontácie anketových otázok denníkov nevychádza Kiska zle, naopak (a to je prekvapenie), k populizmu sa uchyľuje menej ako konkurencia.
Vzhľadom na budúce hrozby je skôr podstatné, či Kiskovo vymedzovanie sa voči „tradičným politikom“ (čo môže od jeho voľby niekoho právom odradzovať), je rizikom, alebo iba sledovaním marketingovej línie.
Kiskovou chybou však naozaj nie je, že „tradiční“ politici prišli o dôveryhodnosť. V tom je celkom nevinne a toto mu celkom objektívne pomáha.