Zmenil sa nám svet. Žijeme, kam nás vietor zaveje. Domov máme niekedy ako izbu v hoteli, alebo posteľ v robotníckej ubytovni. Dôležité je nespáliť mosty. Príliš sme sa spoliehali na byt. Na dom. Na všetky detaily. Na blahobyt, ktorý musí byť väčší ako u susedov. Keď početné rodiny našich predkov žili v skromných podmienkach, my sme uverili, že budeme šťastní, ak budeme mať svoj slnečný byt. Nový dom. Zodreli sme sa, aby sme to všetko získali a čudujeme sa, že nám chýba to hlavné. Dom ako celoživotná úloha. Ako poslanie, kde sa sami stávame domovom. Chlapi aj vo väzení, dokonca aj v jáchymovských táboroch potichučky spievali: „Rodný môj kraj, rodný kút, otčina, kde na mňa spomína...“
To podstatné na našom bývaní je láska. To podstatné, čo nemožno zachytiť, vysloviť, z čoho žijú zaľúbení a deti. Vybudovať sa a stať sa nenahraditeľnou súčasťou svojho domova. Dom nesieš v sebe, aj keby si išiel na kraj sveta. Doma na teba budú čakať, aj keby si bol nezvestný po celé desaťročia. Každoročne pri štedrej večeri pre teba prestrú, aj keby ťa vyhlásili za mŕtveho. Neveria tomu, budú na teba čakať, lebo si sa stal domovom pre všetkých, čo ťa poznali, náručím a pohladením, ktoré im chýba, aj keby sa stôl prehýbal dobrotami. Prístavom ich myšlienok a modlitieb.
Odišiel smutný, nechápavý, ako keby som rozprával cudzou rečou.
To podstatné na našom bývaní je láska. To podstatné, čo nemožno zachytiť, vysloviť, z čoho žijú zaľúbení a deti. Vybudovať sa a stať sa nenahraditeľnou súčasťou svojho domova. Dom nesieš v sebe, aj keby si išiel na kraj sveta. Doma na teba budú čakať, aj keby si bol nezvestný po celé desaťročia. Každoročne pri štedrej večeri pre teba prestrú, aj keby ťa vyhlásili za mŕtveho. Neveria tomu, budú na teba čakať, lebo si sa stal domovom pre všetkých, čo ťa poznali, náručím a pohladením, ktoré im chýba, aj keby sa stôl prehýbal dobrotami. Prístavom ich myšlienok a modlitieb.
Odišiel smutný, nechápavý, ako keby som rozprával cudzou rečou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.