.ak sa chcete na vlastné oči a uši presvedčiť, kam až kedysi siahala masarykovská prvá republika a čo z nej prežilo až do súčasnosti, musíte tak trochu obetovať auto a vydať sa po rozbitých cestách z Volovca smerom na východ – o dve hodinky vojdete do Koločavy. Dedina je rozťahaná možno na desiatich kilometroch. Keby sa dnes tu kdesi ukrýval prezident Viktor Janukovyč a „zapustil“ by aj dlhú bradu, podobne ako srbský vojnový zločinec Radovan Karadžič, nikto by ho tu určite nenašiel. Roztrúsené domčeky, niektoré moderné, no mnohé pôvodné drevené chalúpky, široké údolie rieky a mierne zasnežené hrebene Karpát. Pre českého „batůžkáře“, ktorý si sem rád povyrazí, dokonalá romantika. No pre 7 300 tunajších obyvateľov je to dennodenný boj o prežitie, najmä o prácu.
.boli to naši anjeli
V Koločave nájdete sochu českého učiteľa Ivana Olbrachta, ktorý kedysi na zaostalej časti dnešnej Ukrajiny pôsobil, podobne ako „výsadok“ stoviek ďalších učiteľov či lekárov v časoch 1. ČSR. Buď sem išli za trest, alebo za vyšším zárobkom. Olbrachta tu dodnes uctievajú, pretože preslávil postavu zbojníka Nikolu Šuhaja lúpežníka. Inak, aj ten tu má sochu. A vyzerá, ako keby bola pozlátená. Je streda, jediný deň v týždni, kedy sú tu trhy. Predajcovia v okolí sochy v centre dediny rozložili všetok možný tovar; od sušeného mlieka cez vyšívané biele košele až po železné brány pre domy. Asi pol kilometra od sochy zbojníka je bývalá četnícka stanica. Jej personál kedysi zbojníka zlapal. No budova sa dlhé roky rozpadávala, až ju pred štrnástimi rokmi spolu s manželom kúpila a opravila Natália Tumarec. Ich penzión s kapacitou 30 lôžok sa stal doslova pútnickým cieľom stoviek Čechov, a tak trochu aj Slovákov.
„Boli to naši anjeli. Nemalo sa to stať. Tá potvora Janukovyč kradol a má na rukách krv,“ hovorí pohnutým hlasom Natália, pričom sedí sama v miestnosti svojej krčmy. Pozerá sa na pohreb jednej z obetí snajperov na kyjevskom Majdane a plače. Netreba nijakých slov. Je jasné, že táto sympatická štyridsiatnička, ktorá dostala aj ocenenie od českého senátu, dianie vo svojej krajine prežíva s hlbokými emóciami. Po chvíľke sa upokojí a spomína, ako bola aj ona na kyjevskom Majadane v roku 2004, počas Oranžovej revolúcie, ktorá vyniesla na vrchol prezidenta Viktora Juščenka a vtedy ešte populárnu Júliu Tymošenkovú. Keď sa potom Natália vrátila do Koločavy, mala pre účasť na revolúcii problémy v práci, kolegovia sa na ňu pozerali čudne a jeden sused sa jej dokonca vyhrážal pištoľou. „Musela som to dať prokurátorovi, aby s ním spravil poriadok,“ spomína Tumarec.
Medzitým jeden z jej dvoch dospelých synov prikladá drevo do pece a na stole sa objavujú opulentné raňajky, aké našinec pozná iba z historickej beletrie: pečená slanina, ryby, hrianky, maslo, kyslá kapusta. A na záver poriadne hrubé palacinky. Nie, vajíčka by sme už nezvládli. A to všetko za ceny, ktoré sú pre Slovákov smiešne. Teraz je však slabá sezóna, niet snehu a nedá sa lyžovať. Posledných hostí mala Natália na Silvestra, dvadsať Brňanov.
Koločava je zvláštna dedina, veľa mužov tu neuvidíte. Práceschopní muži sú v zahraničí. Najmä v Česku, ale aj v Španielsku či v Portugalsku, kam išli za prácou v stavebníctve počas futbalových majstrovstiev Európy v roku 2004. No keď o štyri roky neskôr vypukla kríza, mnohí sa vrátili. „Posledné dva-tri roky pracujú naši chlapi najmä v Moskve. Zarobia menej ako v Európe, no nepotrebujú žiadne povolenia a formality. Schengenské pracovné vízum stojí tisíc dolárov, na to tu pri platoch od 110 do 400 eur musia naši ľudia pracovať rok,“ vysvetľuje starosta Vasil Chudynec a dodáva, že počas nedávnych týždňov v ich dedine vládla pokojná atmosféra. Iba zopár miestnych išlo na kyjevský Majdan.
Keď z Koločavy odchádzame, tak pri Mižgirii natrafíme na hliadku. Vyzerá ako polícia alebo domobrana. V skutočnosti ide o záchranárov a najmä o mládencov z Pravého sektora, nacionalistického politického zoskupenia. Stoja na ceste pri troch vlajkách – ukrajinskej, európskej a banderovskej, pofajčievajú a striehnu, či sa neobjavia Janukovyčovi ľudia, ktorí by to tu chceli ovládnuť. Neobjavia sa, pochopiteľne. „Sláva Ukrajine,“ zvolajú, keď povieme, že sme zo Slovenska. Pravý sektor má teraz plné ruky práce s lustráciami. V revolučnej eufórii vyhadzujú zo zamestnania v štátnej správe ľudí z Janukovyčovej Strany regiónov. Starostu Chudynca to hnevá. Podľa neho ide často o schopných manažérov a odborníkov.
.o rypákoch v zlate
Majiteľ známej užhorodskej reštaurácie a mestský poslanec Pavlo Čučka je podsaditý výrečný chlapík, ktorý určite netrpí deficitom zmyslu pre humor. Okrem toho je to aj znalec mentality národov a národností.
Čučka nám dá prednášku: „Keď uvidí Rus dom, tak povie: treba ho zabrať, je to veľmi pekný dom. Rusnák povie: boha jeho, ja si ešte lepší postavím. Tam, kde sú traja Rusnáci, tam máš tri domy. Ale ak sú traja Rusi, všetci sa pobijú o jeden dom. A potom, aký je rozdiel medzi Rusom a Moskaľom? Moskaľ je hanlivé označenie pre Rusa, ako Chochoľ pre Ukrajinca. Rus je človek, ktorý prišiel ako hosť a odišiel. Moskaľ je ten Rus, ktorý prišiel a ostal tu. Ešte niečo. Jeden Rus, to je pijan, dvaja Rusi znamenajú už bitku, lebo dvaja pijani. A traja Rusi, to je stranícka bunka. Jeden Ukrajinec je hajtman, dvaja sú po starom partizánsky oddiel, po novom strana a traja Ukrajinci, to je po starom partizánsky oddiel so zradcom, alebo poslanecký klub s prebehlíkom. Jeden zakarpatský Rusín, to je pašerák cez schengenskú hranicu, dvaja sú kompletná stavebná brigáda, kde len chcete, Praha, Moskva, Lisabon. A traja zakarpatskí Rusíni, to neexistuje, lebo medzi nimi je jeden Maďar a druhý Slovák,“ objasňuje Čučka.
V týchto dňoch aj v Užhorode vládnu revolučné výbory a Čučka ako miestny líder parlamentnej kandidátky Tymošenkovej strany Vlasť lustruje ostošesť. Ich poslaneckí kolegovia zo Strany regiónov sa boja alebo už dokonca ušli nevedno kam. „Sú takí istí ako Janukovyč. No zatiaľ čo on kradol kamióny, oni kradli iba taškami. Malých Janukovyčov tu nájdeš tisícky. Chcú po sebe zamiesť stopy, no nedovolíme im to. V noci sme urobili užhorodskú majdanovskú stráž, pätnásť chlapov bolo vnútri a šesť Berkutovcov vonku. To aby niekto nevtrhol do mestskej rady a nepokradli nám servery z príslušných oddelení. Samozrejme, nebudú kradnúť na kultúre alebo na osvete, lebo nebudú brať pesničky o Janukovyčovi a učiť sa ich naspamäť. Zaujímajú ich kompromitácie, kde má nejeden rypák v zlate. Revolúcia v roku 2004 ukázala, že keď lustrácie a čistky nespravíš naraz, nebudeš to mať hotové nikdy,“ dodáva nabudený Čučka.
.ševčenko v tieni revolúcie
Zatiaľ čo dole v Užhorode intenzívne rokuje národný výbor, v budove Užhorodskej štátnej univerzity, na kopci nad mestom, prebieha konferencia venovaná basnikovi Tarasovi Ševčenkovi. Vraj je to najväčšia konferencia o Ševčenkovi v dejinách Zakarpatska, na ktorej by malo odznieť viac ako sto referátov. V konferenčnej sále plnej študentov a slovutných akademikov práve dospieval spevokol a prví rečníci začínajú prednášať svoje príspevky. Konferenciu mali pôvodne otvoriť rektor univerzity a gubernátor Zakarpatskej oblasti, ani jeden však už nie je vo svojej funkcii, a tak táto pocta pripadla profesorovi Mykolovi Mušinkovi, Ukrajincovi z Prešova a členovi Ukrajinskej akadémie vied, ktorý do Užhorodu prichádza pravidelne prednášať. „Aj som uvažoval, či sem vôbec teraz prídem, stále som mal pred očami rok 1968 a sovietské tanky. Bol som presvedčený, že keď sa skončí olympiáda, môže sa niečo podobné zopakovať aj tu. Bol som však prekvapený, ako sa situácia neuveriteľne upokojila,“ hovorí Mušinka. Jeho kolegovia na univerzite aj študenti sú vraj jasne proeurópsky orientovaní, a to až tak, že v diskusiách s nimi musí mierniť ich idealizmus. „Myslia si, že keď vstúpia do EÚ, tak sa všetko zázračne zmení k lepšiemu. Snažím sa im vysvetliť, že také jednoduché to nebude.“
Profesor Mušinka pri svojej analýze aktuálnej situácie „sype“ jednu historickú paralelu za druhou a dostáva sa aj k téme rusínskej identity. Aj počas revolučných dní sa objavili medzi časťou rusínskej elity úvahy o tom, že keby prišlo k rozdeleniu Ukrajiny, mohla by sa opäť oprášiť aj stará téma autonómie Podkarpatskej Rusi.
Na Zakarpatsku je pomerne silná aj pravoslávna cirkev, ktorá patrí pod Moskovský patriarchát. Má dokonca viac farností, ako tá časť pravoslávnej cirkvi, ktorá spadá pod patriarchát v Kyjeve. V prostredí tejto cirkvi sa vyskytujú aj silné proruské nálady, ktoré sa tiež pohrávajú s myšlienkou rusínskeho autonomizmu. Práve kňaz tejto cirkvi Dmitrij Sidor zorganizoval v roku 2008 Európsky kongres podkarpatských Rusínov, ktorý žiadal zriadenie autonómnej oblasti s názvom Podkarpatská Rus. Sidor bol za to obvinený zo separatizmu a v roku 2012 odsúdený na podmienečný trest. S otcom Sidom sme sa chceli v Užhorode aj stretnúť, ale práve vzhľadom na podmienečný trest, na ktorý sa viaže aj zákaz komunikácie s médiami, rozhovor odmietol.
Profesor Mušinka však nepovažuje rusínsky faktor na Zakarpatsku za silný. „Na univerzite mám veľa kolegov, ktorí sa považujú za Rusínov, ale sú proukrajinskí. Sú to realistickí ľudia, ktorí si nevedia predstaviť, ako by prednášali fyziku, matematiku, alebo biológiu po rusínsky. Celá táto rusínska agenda je skôr na úrovni publicistiky, nie reálnej politiky,“ hovorí Mušinka.
.dve revolúcie
Vydavateľ Valerij Padyak sa dá medzi hosťami kaviarne hotela Užhorod identifikovať ľahko. Na krku má s ležérnosťou intelektuála prehodený šál a pred sebou knihu. Študoval v Kyjeve a prednášať chodí aj do Prešova, kde na miestnej univerzite otvorili Ústav rusínskeho jazyka a kultúry. V Užhorode vlastní vydavateľstvo, ktoré vydáva aj rusínsku literatúru. Práve k tejto národnosti sa Padyak hrdo hlási a zároveň hovorí, že byť Rusínom na Ukrajine je veľmi ťažké. Podľa neho žije v na Zakarpatsku okolo 800- tisíc Rusínov, ale oficiálne čísla zo ščítania ľudu v roku 2001 ich vykazujú len niečo viac ako desaťťisíc. Odvtedy sa žiadne ďalšie sčítanie neuskutočnilo. Malo byť v roku 2011, ale vzhľadom na náklady na majstrovstvá Európy vo futbale bolo odložené na rok 2016. Padyak tvrdí, že cenzus v roku 2001 prebehlo nekorektne. Sčítací komisári vraj na Rusínov robili nátlak, aby si uvádzali ukrajinskú národnosť. „Nie je normálne, keď vám sčítací komisár hovorí, akú máte národnosť. On by sa vás na to mal iba pýtať. Potom to dopadne tak, že v jednej dedine sa deväťdesiat percent obyvateľov prihlási k Rusínom a v susednej, kde žijú takí istí ľudia, sú to iba tri percentá,“ hovorí Padyak. Upozorňuje tiež na to, že od roku 1996 existuje štátny plán na potláčanie rusínskej identity. Ľudia, ktorí sa k nej otvorene hlásia, musia očakávať problémy. „Keď ste Rusín a otvorene sa k tomu hlásite, prípadne sa ešte angažujete politicky, založíte si nejaké združenie, automaticky ste označený za separatistu,“ vysvetľuje vydavateľ Padyak.
Podľa neho v týchto revolučných dňoch žijú v každom Rusínovi dvaja ľudia. Pretože aj na Ukrajine sa z jeho pohľadu dejú dve, nie jedna revolúcia. „Prvá je liberálna, za liberálne hodnoty, proti korupcii, mafii a tá druhá je ukrajinská nacionálna revolúcia. Pre klasického Ukrajinca je to len jedna revolúcia, pre nás Rusínov sú to však dve, pričom tu prvú, liberálnu, bezvýhradne podporujeme,“ hovorí Padyak. Vysvetľuje, že politickým programom Rusínov dnes nie je vytvorenie nejakého samostatného podkarpatského štátu, ale ich zjednotenie v Európskej únii. Obávajú sa však, že ak by niektoré radikálne nacionálne prúdy zo západnej Ukrajiny získali príliš veľký vplyv v ukrajinskej politike, mohlo by to európsku cestu krajiny skomplikovať. „Bojím sa, že radikálny nacionalizmus, ktorý sa dnes postavil proti Janukovyčovi, sa zajtra môže postaviť proti EÚ.“
.nemalo by to zmysel
Európa. Toto slovo je dnes na Zakarpatsku počuť všade, kam sa pohnete. Skloňuje sa v užhorodských a mukačevských kaviarňach, ale aj v karpatských krčmách a horách, kde chlapi každý deň rúbu drevo tak isto, ako to robili pred sto rokmi. Pocity väčšiny miestnych ľudí krátko po krvavých dňoch asi najlepšie vystihla Natália Maruškai, ktorá na užhorodskej univerzity piaty rok študuje ekonómiu. „Je to strašná tragédia, že tak veľa ľudí obetovalo život na Majdane, ale v našej pamäti zostanú zapísaní ako hrdinovia. Títo mladí muži padli za svoju vlasť. Ukrajina smeruje k zmenám a dúfam, že sa stane európskou krajinou. Inak by to celé nemalo zmysel.“
.boli to naši anjeli
V Koločave nájdete sochu českého učiteľa Ivana Olbrachta, ktorý kedysi na zaostalej časti dnešnej Ukrajiny pôsobil, podobne ako „výsadok“ stoviek ďalších učiteľov či lekárov v časoch 1. ČSR. Buď sem išli za trest, alebo za vyšším zárobkom. Olbrachta tu dodnes uctievajú, pretože preslávil postavu zbojníka Nikolu Šuhaja lúpežníka. Inak, aj ten tu má sochu. A vyzerá, ako keby bola pozlátená. Je streda, jediný deň v týždni, kedy sú tu trhy. Predajcovia v okolí sochy v centre dediny rozložili všetok možný tovar; od sušeného mlieka cez vyšívané biele košele až po železné brány pre domy. Asi pol kilometra od sochy zbojníka je bývalá četnícka stanica. Jej personál kedysi zbojníka zlapal. No budova sa dlhé roky rozpadávala, až ju pred štrnástimi rokmi spolu s manželom kúpila a opravila Natália Tumarec. Ich penzión s kapacitou 30 lôžok sa stal doslova pútnickým cieľom stoviek Čechov, a tak trochu aj Slovákov.
„Boli to naši anjeli. Nemalo sa to stať. Tá potvora Janukovyč kradol a má na rukách krv,“ hovorí pohnutým hlasom Natália, pričom sedí sama v miestnosti svojej krčmy. Pozerá sa na pohreb jednej z obetí snajperov na kyjevskom Majdane a plače. Netreba nijakých slov. Je jasné, že táto sympatická štyridsiatnička, ktorá dostala aj ocenenie od českého senátu, dianie vo svojej krajine prežíva s hlbokými emóciami. Po chvíľke sa upokojí a spomína, ako bola aj ona na kyjevskom Majadane v roku 2004, počas Oranžovej revolúcie, ktorá vyniesla na vrchol prezidenta Viktora Juščenka a vtedy ešte populárnu Júliu Tymošenkovú. Keď sa potom Natália vrátila do Koločavy, mala pre účasť na revolúcii problémy v práci, kolegovia sa na ňu pozerali čudne a jeden sused sa jej dokonca vyhrážal pištoľou. „Musela som to dať prokurátorovi, aby s ním spravil poriadok,“ spomína Tumarec.
Medzitým jeden z jej dvoch dospelých synov prikladá drevo do pece a na stole sa objavujú opulentné raňajky, aké našinec pozná iba z historickej beletrie: pečená slanina, ryby, hrianky, maslo, kyslá kapusta. A na záver poriadne hrubé palacinky. Nie, vajíčka by sme už nezvládli. A to všetko za ceny, ktoré sú pre Slovákov smiešne. Teraz je však slabá sezóna, niet snehu a nedá sa lyžovať. Posledných hostí mala Natália na Silvestra, dvadsať Brňanov.
Koločava je zvláštna dedina, veľa mužov tu neuvidíte. Práceschopní muži sú v zahraničí. Najmä v Česku, ale aj v Španielsku či v Portugalsku, kam išli za prácou v stavebníctve počas futbalových majstrovstiev Európy v roku 2004. No keď o štyri roky neskôr vypukla kríza, mnohí sa vrátili. „Posledné dva-tri roky pracujú naši chlapi najmä v Moskve. Zarobia menej ako v Európe, no nepotrebujú žiadne povolenia a formality. Schengenské pracovné vízum stojí tisíc dolárov, na to tu pri platoch od 110 do 400 eur musia naši ľudia pracovať rok,“ vysvetľuje starosta Vasil Chudynec a dodáva, že počas nedávnych týždňov v ich dedine vládla pokojná atmosféra. Iba zopár miestnych išlo na kyjevský Majdan.
Keď z Koločavy odchádzame, tak pri Mižgirii natrafíme na hliadku. Vyzerá ako polícia alebo domobrana. V skutočnosti ide o záchranárov a najmä o mládencov z Pravého sektora, nacionalistického politického zoskupenia. Stoja na ceste pri troch vlajkách – ukrajinskej, európskej a banderovskej, pofajčievajú a striehnu, či sa neobjavia Janukovyčovi ľudia, ktorí by to tu chceli ovládnuť. Neobjavia sa, pochopiteľne. „Sláva Ukrajine,“ zvolajú, keď povieme, že sme zo Slovenska. Pravý sektor má teraz plné ruky práce s lustráciami. V revolučnej eufórii vyhadzujú zo zamestnania v štátnej správe ľudí z Janukovyčovej Strany regiónov. Starostu Chudynca to hnevá. Podľa neho ide často o schopných manažérov a odborníkov.
.o rypákoch v zlate
Majiteľ známej užhorodskej reštaurácie a mestský poslanec Pavlo Čučka je podsaditý výrečný chlapík, ktorý určite netrpí deficitom zmyslu pre humor. Okrem toho je to aj znalec mentality národov a národností.
Čučka nám dá prednášku: „Keď uvidí Rus dom, tak povie: treba ho zabrať, je to veľmi pekný dom. Rusnák povie: boha jeho, ja si ešte lepší postavím. Tam, kde sú traja Rusnáci, tam máš tri domy. Ale ak sú traja Rusi, všetci sa pobijú o jeden dom. A potom, aký je rozdiel medzi Rusom a Moskaľom? Moskaľ je hanlivé označenie pre Rusa, ako Chochoľ pre Ukrajinca. Rus je človek, ktorý prišiel ako hosť a odišiel. Moskaľ je ten Rus, ktorý prišiel a ostal tu. Ešte niečo. Jeden Rus, to je pijan, dvaja Rusi znamenajú už bitku, lebo dvaja pijani. A traja Rusi, to je stranícka bunka. Jeden Ukrajinec je hajtman, dvaja sú po starom partizánsky oddiel, po novom strana a traja Ukrajinci, to je po starom partizánsky oddiel so zradcom, alebo poslanecký klub s prebehlíkom. Jeden zakarpatský Rusín, to je pašerák cez schengenskú hranicu, dvaja sú kompletná stavebná brigáda, kde len chcete, Praha, Moskva, Lisabon. A traja zakarpatskí Rusíni, to neexistuje, lebo medzi nimi je jeden Maďar a druhý Slovák,“ objasňuje Čučka.
V týchto dňoch aj v Užhorode vládnu revolučné výbory a Čučka ako miestny líder parlamentnej kandidátky Tymošenkovej strany Vlasť lustruje ostošesť. Ich poslaneckí kolegovia zo Strany regiónov sa boja alebo už dokonca ušli nevedno kam. „Sú takí istí ako Janukovyč. No zatiaľ čo on kradol kamióny, oni kradli iba taškami. Malých Janukovyčov tu nájdeš tisícky. Chcú po sebe zamiesť stopy, no nedovolíme im to. V noci sme urobili užhorodskú majdanovskú stráž, pätnásť chlapov bolo vnútri a šesť Berkutovcov vonku. To aby niekto nevtrhol do mestskej rady a nepokradli nám servery z príslušných oddelení. Samozrejme, nebudú kradnúť na kultúre alebo na osvete, lebo nebudú brať pesničky o Janukovyčovi a učiť sa ich naspamäť. Zaujímajú ich kompromitácie, kde má nejeden rypák v zlate. Revolúcia v roku 2004 ukázala, že keď lustrácie a čistky nespravíš naraz, nebudeš to mať hotové nikdy,“ dodáva nabudený Čučka.
.ševčenko v tieni revolúcie
Zatiaľ čo dole v Užhorode intenzívne rokuje národný výbor, v budove Užhorodskej štátnej univerzity, na kopci nad mestom, prebieha konferencia venovaná basnikovi Tarasovi Ševčenkovi. Vraj je to najväčšia konferencia o Ševčenkovi v dejinách Zakarpatska, na ktorej by malo odznieť viac ako sto referátov. V konferenčnej sále plnej študentov a slovutných akademikov práve dospieval spevokol a prví rečníci začínajú prednášať svoje príspevky. Konferenciu mali pôvodne otvoriť rektor univerzity a gubernátor Zakarpatskej oblasti, ani jeden však už nie je vo svojej funkcii, a tak táto pocta pripadla profesorovi Mykolovi Mušinkovi, Ukrajincovi z Prešova a členovi Ukrajinskej akadémie vied, ktorý do Užhorodu prichádza pravidelne prednášať. „Aj som uvažoval, či sem vôbec teraz prídem, stále som mal pred očami rok 1968 a sovietské tanky. Bol som presvedčený, že keď sa skončí olympiáda, môže sa niečo podobné zopakovať aj tu. Bol som však prekvapený, ako sa situácia neuveriteľne upokojila,“ hovorí Mušinka. Jeho kolegovia na univerzite aj študenti sú vraj jasne proeurópsky orientovaní, a to až tak, že v diskusiách s nimi musí mierniť ich idealizmus. „Myslia si, že keď vstúpia do EÚ, tak sa všetko zázračne zmení k lepšiemu. Snažím sa im vysvetliť, že také jednoduché to nebude.“
Profesor Mušinka pri svojej analýze aktuálnej situácie „sype“ jednu historickú paralelu za druhou a dostáva sa aj k téme rusínskej identity. Aj počas revolučných dní sa objavili medzi časťou rusínskej elity úvahy o tom, že keby prišlo k rozdeleniu Ukrajiny, mohla by sa opäť oprášiť aj stará téma autonómie Podkarpatskej Rusi.
Na Zakarpatsku je pomerne silná aj pravoslávna cirkev, ktorá patrí pod Moskovský patriarchát. Má dokonca viac farností, ako tá časť pravoslávnej cirkvi, ktorá spadá pod patriarchát v Kyjeve. V prostredí tejto cirkvi sa vyskytujú aj silné proruské nálady, ktoré sa tiež pohrávajú s myšlienkou rusínskeho autonomizmu. Práve kňaz tejto cirkvi Dmitrij Sidor zorganizoval v roku 2008 Európsky kongres podkarpatských Rusínov, ktorý žiadal zriadenie autonómnej oblasti s názvom Podkarpatská Rus. Sidor bol za to obvinený zo separatizmu a v roku 2012 odsúdený na podmienečný trest. S otcom Sidom sme sa chceli v Užhorode aj stretnúť, ale práve vzhľadom na podmienečný trest, na ktorý sa viaže aj zákaz komunikácie s médiami, rozhovor odmietol.
Profesor Mušinka však nepovažuje rusínsky faktor na Zakarpatsku za silný. „Na univerzite mám veľa kolegov, ktorí sa považujú za Rusínov, ale sú proukrajinskí. Sú to realistickí ľudia, ktorí si nevedia predstaviť, ako by prednášali fyziku, matematiku, alebo biológiu po rusínsky. Celá táto rusínska agenda je skôr na úrovni publicistiky, nie reálnej politiky,“ hovorí Mušinka.
.dve revolúcie
Vydavateľ Valerij Padyak sa dá medzi hosťami kaviarne hotela Užhorod identifikovať ľahko. Na krku má s ležérnosťou intelektuála prehodený šál a pred sebou knihu. Študoval v Kyjeve a prednášať chodí aj do Prešova, kde na miestnej univerzite otvorili Ústav rusínskeho jazyka a kultúry. V Užhorode vlastní vydavateľstvo, ktoré vydáva aj rusínsku literatúru. Práve k tejto národnosti sa Padyak hrdo hlási a zároveň hovorí, že byť Rusínom na Ukrajine je veľmi ťažké. Podľa neho žije v na Zakarpatsku okolo 800- tisíc Rusínov, ale oficiálne čísla zo ščítania ľudu v roku 2001 ich vykazujú len niečo viac ako desaťťisíc. Odvtedy sa žiadne ďalšie sčítanie neuskutočnilo. Malo byť v roku 2011, ale vzhľadom na náklady na majstrovstvá Európy vo futbale bolo odložené na rok 2016. Padyak tvrdí, že cenzus v roku 2001 prebehlo nekorektne. Sčítací komisári vraj na Rusínov robili nátlak, aby si uvádzali ukrajinskú národnosť. „Nie je normálne, keď vám sčítací komisár hovorí, akú máte národnosť. On by sa vás na to mal iba pýtať. Potom to dopadne tak, že v jednej dedine sa deväťdesiat percent obyvateľov prihlási k Rusínom a v susednej, kde žijú takí istí ľudia, sú to iba tri percentá,“ hovorí Padyak. Upozorňuje tiež na to, že od roku 1996 existuje štátny plán na potláčanie rusínskej identity. Ľudia, ktorí sa k nej otvorene hlásia, musia očakávať problémy. „Keď ste Rusín a otvorene sa k tomu hlásite, prípadne sa ešte angažujete politicky, založíte si nejaké združenie, automaticky ste označený za separatistu,“ vysvetľuje vydavateľ Padyak.
Podľa neho v týchto revolučných dňoch žijú v každom Rusínovi dvaja ľudia. Pretože aj na Ukrajine sa z jeho pohľadu dejú dve, nie jedna revolúcia. „Prvá je liberálna, za liberálne hodnoty, proti korupcii, mafii a tá druhá je ukrajinská nacionálna revolúcia. Pre klasického Ukrajinca je to len jedna revolúcia, pre nás Rusínov sú to však dve, pričom tu prvú, liberálnu, bezvýhradne podporujeme,“ hovorí Padyak. Vysvetľuje, že politickým programom Rusínov dnes nie je vytvorenie nejakého samostatného podkarpatského štátu, ale ich zjednotenie v Európskej únii. Obávajú sa však, že ak by niektoré radikálne nacionálne prúdy zo západnej Ukrajiny získali príliš veľký vplyv v ukrajinskej politike, mohlo by to európsku cestu krajiny skomplikovať. „Bojím sa, že radikálny nacionalizmus, ktorý sa dnes postavil proti Janukovyčovi, sa zajtra môže postaviť proti EÚ.“
.nemalo by to zmysel
Európa. Toto slovo je dnes na Zakarpatsku počuť všade, kam sa pohnete. Skloňuje sa v užhorodských a mukačevských kaviarňach, ale aj v karpatských krčmách a horách, kde chlapi každý deň rúbu drevo tak isto, ako to robili pred sto rokmi. Pocity väčšiny miestnych ľudí krátko po krvavých dňoch asi najlepšie vystihla Natália Maruškai, ktorá na užhorodskej univerzity piaty rok študuje ekonómiu. „Je to strašná tragédia, že tak veľa ľudí obetovalo život na Majdane, ale v našej pamäti zostanú zapísaní ako hrdinovia. Títo mladí muži padli za svoju vlasť. Ukrajina smeruje k zmenám a dúfam, že sa stane európskou krajinou. Inak by to celé nemalo zmysel.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.