Rodina Gronských žila v Likavke na Liptove. Otec síce bol židovského pôvodu, kvôli svojej žene však v roku 1928 vystúpil z židovskej náboženskej obce a prijal katolícku vieru. Všetky ich štyri deti vyrastali vo veľmi bigotnom katolíckom prostredí, ktoré ešte viac umocňovala bezprostredná blízkosť Ružomberka, bašty Ľudovej strany.
V roku 1938 sa Ján Gronský zúčastnil na pohrebe Andreja Hlinku. Telo zosnulého ležalo v sklenenej rakve, ktorú viezla lafeta. Voz sa pomaly posúval po ulici dláždenej mačacími hlavami a Gronský spomína na súcitný povzdych starej ženy: „Vedľa stála taká babička a tá vyhlásila: ,Pozrite sa, velebný pán, ako ho to natriasa!' A jeden idiot do toho ešte zavolal: ,Nech žije Andrej Hlinka!'"
Všetci súrodenci Gronských boli členmi Hlinkovej mládeže, starší brat Štefan sa však pridal do ilegálnej odbojovej skupiny. „Bol mimoriadne aktívny od samého počiatku slovenského štátu. Doma na detskej tlačiarni vyrobil letáky s nápisom: ,Hitler skape.' Keď mal 20. apríla 1939 Hitler päťdesiate narodeniny, miestni Nemci išli v lampiónovom sprievode cez mesto. Brat ma vzal so sebou, ja, vtedy jedenásťročný, som vôbec nevedel, o čo ide. Pridali sme sa na koniec sprievodu a on mi povedal: ,Hej, Muco, ty len tuto kukaj, keby niečo, daj vedieť. Ja len budem rozdávať tieto papieriky.' " Ale to nebolo všetko. Chalani z partie vyvesili na mestský dom československú vlajku a nad mesto sovietsku. Samozrejme to prasklo. Následkom tejto „akcie" bol Štefan Gronský vylúčený z gymnázia a podmienečne odsúdený na jeden rok. Každý týždeň sa musel hlásiť na žandárskej stanici.
.plány na likvidáciu ružomberských Nemcov
Keď Ján Gronský povyrástol trochu viac, pridal sa k odboju aj on. Zapojil sa do ilegálnej skupiny gymnaziálnych študentov, ktorí si uložili za cieľ postrieľať všetkých ružomberských Nemcov. Zoznamy osôb nemeckého pôvodu vrátane ich adries a informácie, ako sa dostať do ich blízkosti, vytvoril sám Gronský. Kým však prišla vhodná príležitosť čin vykonať, plán bol prezradený. Následky: Štyria ľudia zo skupiny popravení, sestra a brat Jána Gronského uväznení v Prešove, on sám iba vylúčený z gymnázia – čoby mladistvému mu vyšší trest nehrozil.
Zatknutí súrodenci síce boli po niekoľkých mesiacoch opäť prepustení na slobodu, avšak „partizánska" rodina mala nezmazateľný vrúbok v očiach polície, žandárov a gardistov. Gronského otec sa preto rozhodol utiecť k príbuzným do Maďarska, zvyšok rodiny ho tajne nasledoval vo februári 1944.
„V Maďarsku nás všetkých uväznili. Nebyť otca, ktorý nás ako bývalý uhorský dôstojník z prvej svetovej vojny vďaka kontaktom z väznice dostal, všetci by sme zahynuli," spomína Gronský. Dňa 19. marca 1944, tri dni po tom, čo ich na falošné doklady prepustili, obsadili Nemci Maďarsko. Väzni z Magdolna boli buď popravení, alebo deportovaní do koncentračných táborov.
.opustený uprostred frontu
Rodina Gronských v Maďarsku hľadala pomoc u cudzích ľudí, musela sa rozdeliť. Jána prijala slovenská rodina Hanákovcov, žijúca v Budapešti, a Ján sa pohyboval pod falošnou identitou. V októbri 1944 prevzali moc v Maďarsku Šípové kríže. Rozbehli sa zbesilé prehliadky osôb a dokumentov, kto ich nemal, bol popravený. Nenávisť mierila proti občanom izraelského vyznania, Židov hromadne strieľali guľometmi, ich bezvládne telá padali do Dunaja. Ján sa chcel ukryť na vidieku a počkať na príchod Červenej armády. Osloboditelia prišli. Gronského to však pre vlastnú neopatrnosť stálo takmer život.
„Mal som ohromné šťastie, bol som v jednom senníku, skutočne front prišiel. Tam som videl nádherné veci. Sovieti na koňoch, to bolo úžasné, akoby ste sa pozerali na film. Lenže ja idiot, jedna z mojich krycích vecí bol odznak s Hakenkreuzom. Ja blbec som to mal na sebe. A tak ma chytili Sovieti, takto som im vbehol do náručia. Isteže potom išli po mne." Gronský mal namále, našťastie mu však napadlo začať spievať ruské vlastenecké piesne. Tie mu zachránili život.
Stal sa miláčikom jednotky a s harmonikou potom sprevádzal 2. Ukrajinský front maršala Malinovského pri jeho ďalšom ťažení Európou. Keďže vedel po rusky, nemecky aj maďarsky, robil tlmočníka a bol vojakom veľmi užitočný. Niekedy, bohužiaľ, aj v dosť negatívnom zmysle. „Občas, keď išli znásilňovať ženské, tak ma postavili pred barak, aby som strážil. No, čo sa dalo robiť. Zažil som s nimi neuveriteľné veci. Úplná ignorácia hodnoty ľudského života."
Od konca decembra 1944 do februára 1945 prebiehali boje o Budapešť, bitúnky, ktoré si vyžiadali niekoľko desiatok tisíc obetí. Ustupujúci Nemci sa opevnili na budínskej strane mesta, do vzduchu pritom vyhodili päť historických mostov cez Dunaj. Ján Gronský bol pritom. Po skončení bojov, v apríli 1945, sa so 4. brigádou československého armádneho zboru vrátil domov. „Ja som mal vždy jeden obrovský sen. Že budem doma, bude nedeľa, bude svietiť slnko, my vyjdeme z kostola a potom pôjdeme na korzo. A teraz si predstavte, ja som prišiel do Ružomberka za velikánskeho lejaku. A druhý deň v Ružomberku svietilo slnko a ja som sa korzoval. Chápete to? Skoro po roku a pol. Ľudia, ešte dnes by som plakal dojatím sám nad sebou! Pochopiteľne, má to jednu veľmi tragickú stránku. Myslel som si, že idem k mame. Dozvedel som sa však, že v novembri 1944 ju gestapo zatklo ako Partisanenmutter. Keď babička, jej matka, zistila, že jej dcéru vedú Nemci, vybehla von a začala robiť krik. Tak ju vzali tiež. Dali ich do vagónov, babička bola mŕtva ešte niekde pri Trnave, tak ju vyhodili von. Matku odviezli do Ravensbrücku a už sa nevrátila. Rozumiete, všetci sme boli položidia, otec žid, všetci partizáni, ilegálni pracovníci, len moja mama, svätý človek, ktorý každý piatok chodil na krížovú cestu sa modliť, tak tá prišla o život. Môj otec, keď zistil, že matku zavraždili, tak vyhlásil, že v krajine, ktorá nebola schopná ochrániť jeho ženu, nezostane. Skrátka a dobre, zobral sa a emigroval do Anglicka."
.agent nasadený na vlastného otca
Po vojne sa z Jána Gronského stal horlivý komunista. Vyštudoval ekonómiu a práva, presťahoval sa do Prahy. Nechal sa zverbovať ŠtB, ktorá po ňom chcela, aby na spoluprácu získal svojho otca. „V päťdesiatom deviatom roku za mnou prišiel jeden kamarát, ktorý bol u ŠtB, a hovorí: ,Jano, ten tvoj otec je ideálny človek, nemohol by si ho získať? My ťa pošleme do toho Anglicka, získaj otca, aby pre nás pracoval.' Ja som povedal, že samozrejme. Jednak som to bral, že Československo je moja vlasť, v záujme ktorej musím pracovať, a druhá vec je tá, že som po dvanástich rokoch chcel otecka znovu vidieť. A tak som sa stal agentom ŠtB. Samozrejme, otca som nezískal, ale sem-tam som im povedal, akých známych v BBC má, a tak ďalej. Teraz som v zoznamoch ako agent ŠtB. No, dobre mi tak," uzatvára svoje rozprávanie Ján Gronský, ktorý dodnes pôsobí na pražskej právnickej fakulte.
Ppríbehy 20. storočia/
Príbeh Jána Gronského nakrútili v rámci projektu Príbehy 20. storočia dokumentaristi z občianskeho združenia Post Bellum. To združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa – www.memoryofnations.eu. Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov príbehov 20. storočia. Viac informácií na www.postbellum.sk.
V roku 1938 sa Ján Gronský zúčastnil na pohrebe Andreja Hlinku. Telo zosnulého ležalo v sklenenej rakve, ktorú viezla lafeta. Voz sa pomaly posúval po ulici dláždenej mačacími hlavami a Gronský spomína na súcitný povzdych starej ženy: „Vedľa stála taká babička a tá vyhlásila: ,Pozrite sa, velebný pán, ako ho to natriasa!' A jeden idiot do toho ešte zavolal: ,Nech žije Andrej Hlinka!'"
Všetci súrodenci Gronských boli členmi Hlinkovej mládeže, starší brat Štefan sa však pridal do ilegálnej odbojovej skupiny. „Bol mimoriadne aktívny od samého počiatku slovenského štátu. Doma na detskej tlačiarni vyrobil letáky s nápisom: ,Hitler skape.' Keď mal 20. apríla 1939 Hitler päťdesiate narodeniny, miestni Nemci išli v lampiónovom sprievode cez mesto. Brat ma vzal so sebou, ja, vtedy jedenásťročný, som vôbec nevedel, o čo ide. Pridali sme sa na koniec sprievodu a on mi povedal: ,Hej, Muco, ty len tuto kukaj, keby niečo, daj vedieť. Ja len budem rozdávať tieto papieriky.' " Ale to nebolo všetko. Chalani z partie vyvesili na mestský dom československú vlajku a nad mesto sovietsku. Samozrejme to prasklo. Následkom tejto „akcie" bol Štefan Gronský vylúčený z gymnázia a podmienečne odsúdený na jeden rok. Každý týždeň sa musel hlásiť na žandárskej stanici.
.plány na likvidáciu ružomberských Nemcov
Keď Ján Gronský povyrástol trochu viac, pridal sa k odboju aj on. Zapojil sa do ilegálnej skupiny gymnaziálnych študentov, ktorí si uložili za cieľ postrieľať všetkých ružomberských Nemcov. Zoznamy osôb nemeckého pôvodu vrátane ich adries a informácie, ako sa dostať do ich blízkosti, vytvoril sám Gronský. Kým však prišla vhodná príležitosť čin vykonať, plán bol prezradený. Následky: Štyria ľudia zo skupiny popravení, sestra a brat Jána Gronského uväznení v Prešove, on sám iba vylúčený z gymnázia – čoby mladistvému mu vyšší trest nehrozil.
Zatknutí súrodenci síce boli po niekoľkých mesiacoch opäť prepustení na slobodu, avšak „partizánska" rodina mala nezmazateľný vrúbok v očiach polície, žandárov a gardistov. Gronského otec sa preto rozhodol utiecť k príbuzným do Maďarska, zvyšok rodiny ho tajne nasledoval vo februári 1944.
„V Maďarsku nás všetkých uväznili. Nebyť otca, ktorý nás ako bývalý uhorský dôstojník z prvej svetovej vojny vďaka kontaktom z väznice dostal, všetci by sme zahynuli," spomína Gronský. Dňa 19. marca 1944, tri dni po tom, čo ich na falošné doklady prepustili, obsadili Nemci Maďarsko. Väzni z Magdolna boli buď popravení, alebo deportovaní do koncentračných táborov.
.opustený uprostred frontu
Rodina Gronských v Maďarsku hľadala pomoc u cudzích ľudí, musela sa rozdeliť. Jána prijala slovenská rodina Hanákovcov, žijúca v Budapešti, a Ján sa pohyboval pod falošnou identitou. V októbri 1944 prevzali moc v Maďarsku Šípové kríže. Rozbehli sa zbesilé prehliadky osôb a dokumentov, kto ich nemal, bol popravený. Nenávisť mierila proti občanom izraelského vyznania, Židov hromadne strieľali guľometmi, ich bezvládne telá padali do Dunaja. Ján sa chcel ukryť na vidieku a počkať na príchod Červenej armády. Osloboditelia prišli. Gronského to však pre vlastnú neopatrnosť stálo takmer život.
„Mal som ohromné šťastie, bol som v jednom senníku, skutočne front prišiel. Tam som videl nádherné veci. Sovieti na koňoch, to bolo úžasné, akoby ste sa pozerali na film. Lenže ja idiot, jedna z mojich krycích vecí bol odznak s Hakenkreuzom. Ja blbec som to mal na sebe. A tak ma chytili Sovieti, takto som im vbehol do náručia. Isteže potom išli po mne." Gronský mal namále, našťastie mu však napadlo začať spievať ruské vlastenecké piesne. Tie mu zachránili život.
Stal sa miláčikom jednotky a s harmonikou potom sprevádzal 2. Ukrajinský front maršala Malinovského pri jeho ďalšom ťažení Európou. Keďže vedel po rusky, nemecky aj maďarsky, robil tlmočníka a bol vojakom veľmi užitočný. Niekedy, bohužiaľ, aj v dosť negatívnom zmysle. „Občas, keď išli znásilňovať ženské, tak ma postavili pred barak, aby som strážil. No, čo sa dalo robiť. Zažil som s nimi neuveriteľné veci. Úplná ignorácia hodnoty ľudského života."
Od konca decembra 1944 do februára 1945 prebiehali boje o Budapešť, bitúnky, ktoré si vyžiadali niekoľko desiatok tisíc obetí. Ustupujúci Nemci sa opevnili na budínskej strane mesta, do vzduchu pritom vyhodili päť historických mostov cez Dunaj. Ján Gronský bol pritom. Po skončení bojov, v apríli 1945, sa so 4. brigádou československého armádneho zboru vrátil domov. „Ja som mal vždy jeden obrovský sen. Že budem doma, bude nedeľa, bude svietiť slnko, my vyjdeme z kostola a potom pôjdeme na korzo. A teraz si predstavte, ja som prišiel do Ružomberka za velikánskeho lejaku. A druhý deň v Ružomberku svietilo slnko a ja som sa korzoval. Chápete to? Skoro po roku a pol. Ľudia, ešte dnes by som plakal dojatím sám nad sebou! Pochopiteľne, má to jednu veľmi tragickú stránku. Myslel som si, že idem k mame. Dozvedel som sa však, že v novembri 1944 ju gestapo zatklo ako Partisanenmutter. Keď babička, jej matka, zistila, že jej dcéru vedú Nemci, vybehla von a začala robiť krik. Tak ju vzali tiež. Dali ich do vagónov, babička bola mŕtva ešte niekde pri Trnave, tak ju vyhodili von. Matku odviezli do Ravensbrücku a už sa nevrátila. Rozumiete, všetci sme boli položidia, otec žid, všetci partizáni, ilegálni pracovníci, len moja mama, svätý človek, ktorý každý piatok chodil na krížovú cestu sa modliť, tak tá prišla o život. Môj otec, keď zistil, že matku zavraždili, tak vyhlásil, že v krajine, ktorá nebola schopná ochrániť jeho ženu, nezostane. Skrátka a dobre, zobral sa a emigroval do Anglicka."
.agent nasadený na vlastného otca
Po vojne sa z Jána Gronského stal horlivý komunista. Vyštudoval ekonómiu a práva, presťahoval sa do Prahy. Nechal sa zverbovať ŠtB, ktorá po ňom chcela, aby na spoluprácu získal svojho otca. „V päťdesiatom deviatom roku za mnou prišiel jeden kamarát, ktorý bol u ŠtB, a hovorí: ,Jano, ten tvoj otec je ideálny človek, nemohol by si ho získať? My ťa pošleme do toho Anglicka, získaj otca, aby pre nás pracoval.' Ja som povedal, že samozrejme. Jednak som to bral, že Československo je moja vlasť, v záujme ktorej musím pracovať, a druhá vec je tá, že som po dvanástich rokoch chcel otecka znovu vidieť. A tak som sa stal agentom ŠtB. Samozrejme, otca som nezískal, ale sem-tam som im povedal, akých známych v BBC má, a tak ďalej. Teraz som v zoznamoch ako agent ŠtB. No, dobre mi tak," uzatvára svoje rozprávanie Ján Gronský, ktorý dodnes pôsobí na pražskej právnickej fakulte.
Ppríbehy 20. storočia/
Príbeh Jána Gronského nakrútili v rámci projektu Príbehy 20. storočia dokumentaristi z občianskeho združenia Post Bellum. To združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa – www.memoryofnations.eu. Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov príbehov 20. storočia. Viac informácií na www.postbellum.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.