Medzi riešiteľmi korešpondečných seminárov boli, okrem iných, istí János Harsányi a Pál Erdös. Druhý v poradí je dnes matematický pojem, pán opradený legendami (podobne ako Albert Einstein alebo Richard Feynman). Matematike sa s láskou venoval 19 hodín denne. John Harsányi za ním nijako výrazne nezaostal – v roku 1994 dostal Nobelovu cenu za ekonómiu za prínos v oblasti teórie hier. Okrem toho, a mnohého ďalšieho, je aj autorom konceptu závoja ignorancie (po anglicky „veil of ignorance“), jednej z najväčších myšlienok sociológie a politickej filozofie 20. storočia.
A nezabúdajme ani na geniálneho Johna von Neumanna (ktorého prínos by si zaslúžil samostatnú rubriku) alebo Eugena Wignera. Príbehy týchto mužov naznačujú, že sa hlboký a trvácny záujem o fyziku a iné vedy sa začína už na strednej – alebo dokonca na základnej – škole, a to kvalitnými učiteľmi a mimoškolskými aktivitami.
Maďarsko je v matematike svetová veľmoc (v historickej tabuľke úspešnosti v Matematickej olympiáde sú na 4. mieste hneď za omnoho väčšími USA, Ruskom a Čínou). Sem-tam sa na Slovensku niekto spýta, či u nás môže vyrásť nositeľ Nobelovej ceny. Čo môžeme urobiť preto, aby aj Slovensko raz malo svojho Erdosa alebo Harsanyiho? Okrem reformy školstva, vedy, alebo rovno celej verejnej správy, by u nás mohli pomôcť korešpondenčné semináre, ktoré organizuje skupina nadšených vysokoškolákov.
.semináre
U nás to funguje trochu inak ako pôvodne v Maďarsku. Semináre organizujú vysokoškoláci pre stredoškolákov, alebo stredoškoláci pre žiakov základných škôl. Ide teda o akýsi „medzigeneračný“ mentoring a odovzdávanie poznatkov a vedomostí.
Počas každého semestra pripravia organizátori sériu niekoľkých príkladov pre riešiteľov, ktorí pošlú naspäť na opravenie svoje riešenia aj s podrobným vysvetlením, ako dospeli k výsledku. Občas treba niečo spočítať, občas sa zamyslieť nad princípom (napríklad pri fyzikálnej otázke: prečo nepadajú oblaky, keď voda je omnoho hustejšia ako vzduch?) alebo si zaexperimentovať (napríklad: odmerajte objem CO2, ktorý sa uvoľní pri otvorení fľaše sýtenej minerálky).
Príklady sú náročnosťou umiestnené vysoko nad rámec školských osnov. Pri ich riešení sa treba hlboko sa zamyslieť a prekonať počiatočnú frustráciu z nepochopenia, aby bolo napokon možné pocítiť čistú intelektuálnu radosť z vyriešenia problému. Organizátori riešenia študentov opravia, okomentujú, poradia študentovi, čo by sa dalo vylepšiť a pošlú mu ich naspäť aj so vzorovými riešeniami. Po troch sériách je vyše 30 najlepších študentov pozvaných na týždňové sústredenie.
Tradícia seminárov v Československu siaha do polovice 70. rokov. Na začiatku bol „tábor mladých matematikov“, ktorý sa uskutočnil v roku 1975 v Tatranských Mlynčekoch. Kľúčovými osobnosťami boli stredoškolský učiteľ Vít Hejný a jeho syn Milan Hejný, ktorý je dnes profesorom Karlovej univerzity v Prahe. Tábor mal veľký ohlas. Časť zúčastnených detí sa ďalej stretávala na matematických krúžkoch, tábory sa opakovali aj v ďalších rokoch. O rok neskôr vznikol v Košiciach prvý korešpondenčný seminár v ČSSR, venovaný matematike.
Korešpondenčné semináre vznikli z rovnakého základu a myšlienok Víta a Milana Hejných ako nový úspešný spôsob učenia matematiky pre prvý stupeň základných škôl v Česku. Výuka Hejného metódou na základných školách je omnoho prepracovanejšia ako semináre, ktoré pracujú len na základe dobrovoľníckej činnosti, ale spoločným znakom je láska k matematike, snaha motivovať deti, aby objavovali veci samostatne, a celková radosť z matematiky. K matematickým seminárom sa po čase pridali semináre fyzikálne a informatické. U nás všetky typy zastrešujú organizácie Trojsten, P-MAT, STROM, Malynár, Sezam a Riešky.
Čo motivuje študentov zapájať sa do seminárov v dnešnej dobe, keď majú na výber milión iných spôsobov trávenia voľného času? Keď sa mladý človek, ktorého nadchýňa matematika, fyzika alebo informatika, rozhliadne po svojej triede, nenachádza veľa podpory pre svoje záujmy (pokiaľ práve nie je na výberovej škole, akých je na Slovensku veľmi málo). Premýšľanie nad netradičnými exaktnými problémami nie je v móde – na vyučovaní ani v spoločnosti všeobecne. Práve semináre poskytujú možnosť rozvíjať svoj talent a motivujú na rozmýšľanie už od relatívne útleho veku 10 až 11 rokov. Pri riešení seminárov sa zároveň študenti dostávajú do komunity rovnako zmýšľajúcich ľudí, čo je prirodzená ľudská túžba každého z nás.
Na druhej strane, čo z toho majú organizátori? Táto práca je dobrovoľná, riešitelia nemusia za nič platiť (okrem sústredení, aj to len asi z tretiny). Väčšina organizátorov sú práve bývalí riešitelia, ktorí vracajú komunite to, čo si požičali počas stredoškolských čias. Chcú stredoškolákom sprostredkovať všetky tie nezabudnuteľné zážitky zo sústredení a vedomosti, ktoré ich posunuli výrazne dopredu a umožnili im tak cestovať po svete, študovať na top univerzitách a neskôr uspieť vo vede. Opravujú príklady, píšu vzorové riešenia a organizujú sústredenia a náboje. A samozrejme, starajú sa o povinnosti ako komunikácia s úradmi alebo zdravotnícke kurzy.
.sústredenia
Jakub Konečný, bývalý štatutár Trojstenu a dnes doktorand v Edinburgu, na svojom blogu vysvetľuje: „Z pohľadu účastníka to vyzerá nasledovne: ráno ma niekto budí, ťahá z postele, aby som šiel na raňajky, a netrvá mu to krátko. Na raňajkách sa dozviem, aké prednášky dnes doobeda budú. Vyberiem si dve, po ktorých nás vyženú von na nejaké športy, aby sme nezleniveli. Po obede máme chvíľu voľno, a potom až do večere sú jedna až dve hry, ktoré sú šialenejšie ako hocičo, čo vám napadne.“
Na sústredeniach sú účastníci typicky rozdelení do 6-členných skupín, ktoré proti sebe súťažia v rôznych aktivitách, vyžadujúcich si trochu snahy a tímovú prácu. Zoberme si napríklad „dedinovku“. Jakub píše: „Odfoťte sa, ako dojíte kravu. Alebo vyhláste v obecnom rozhlase, že špagetové monštrum sťahuje z obehu všetok kečup. Manuálnou prácou si zarobte kompót. Raz bola úloha nájsť veterána z druhej svetovej vojny a vypočuť si jeho príbeh.“ Tiež nechýba „šifrovačka“, keď skupiny prechádzajú celú noc krajinou a hľadajú stanovištia. Na každom ich čaká šifra, ktorej riešením je poloha ďalšieho stanovišťa. Cieľom je prejsť ich čo najviac do obeda nasledujúceho dňa.
Prednášky tiež nie sú to, čo poznáme zo školy. Účastníci často sedia spolu s jedným z organizátorov na zemi okolo veľkého papiera. Ten im vysvetľuje pokročilé oblasti a snaží sa účastníkov čo najviac zapájať. Zaujíma vás vývoj vesmíru? Začnime zľahka všeobecnou relativitou. Naučme sa integrovať, a potom poďme na „kurz“ štatistickej fyziky. „Väčšina deciek, ktoré sa nám na sústredenia dostanú, bude motivovaná pracovať na sebe a dostať sa o pol roka na ďalšie. Decká to strašne veľa naučí, a mnohé z nich, na začiatku strednej školy hanblivé, sa počas toho zmenia na sebavedomých a zábavných ľudí,“ píše Jakub.
Za zmienku stojí, že v skupinových hrách nikomu ani len nenapadne podvádzať, napriek tomu, že sa v nich zbierajú body do celkového hodnotenia. Všetko je do veľkej miery založené len na dôvere. Takisto nehrozí fajčenie ani konzumácia alkoholu, aj keď to organizátori na začiatku nijak neprízvukujú.
Väčšina bývalých riešiteľov – a súčasných organizátorov – tvorí komunitu na matfyzoch v Bratislave alebo Prahe. Niekoľkí však pravidelne odchádzajú na najlepšie univerzity po celom svete. Obľúbenými destináciami sú Oxford, Cambridge, ETH Zürich alebo MIT. Niektorí riešitelia a účastníci predmetových olympiád sa dostávajú k najlepším svetovým vedcom, ktorých mená budú (alebo už sú) históriou zapamätané. Informatici sa rozhodujú pre súkromný sektor a zamestnávajú sa v Googli alebo Facebooku, prípadne si zakladajú vlastné firmy (za všetky spomeňme Innovatrics, VacuumLabs, Appiviu alebo Black Swan Rational).
Na vysokých školách Slovensko reprezentujú vzorne, často ako top študenti v ročníku. Jakub Závodný, ktorý na Oxforde strávil 8 rokov a dnes pracuje v Googli v Zürichu, spomína, že na tejto univerzite už aspoň polovica učiteľov na katedre informatiky registruje výskyt takzvanej „Slovak mafia“, teda veľmi schopných študentov, ktorí sa „nejakým zázrakom“ (teda vďaka seminárom) poznajú ešte pred príchodom.
.ako ďalej
Slovenské školstvo to v posledných rokoch nemá ľahké. Každú chvíľu zažíva nové reformy a učitelia musia venovať omnoho viac času a energie zmenám, než ich potom dokážu venovať žiakom. Korešpondenčné semináre majú v tom veľkú výhodu. Nemusia sa nikomu podriaďovať a prispôsobovať. Najvyšším kritikom je samotný účastník, respektíve riešiteľ. Nikto ich pritom nebrzdí a neprikazuje im, čo a ako robiť.
Je v záujme nás všetkých podporovať neziskové vzdelávacie iniciatívy. V rámci hľadania a budovania slovenského svätého grálu menom vedomostná ekonomika sú vedci, IT inžinieri a podnikatelia pre našu krajinu mimoriadne dôležití. Na začiatku ich cesty bývajú aj semináre. A tak zvyšujú šance na budúci slovenský Google alebo Nobelovu cenu.
Autor je jedným z organizátorov korešpondenčných seminárov.
A nezabúdajme ani na geniálneho Johna von Neumanna (ktorého prínos by si zaslúžil samostatnú rubriku) alebo Eugena Wignera. Príbehy týchto mužov naznačujú, že sa hlboký a trvácny záujem o fyziku a iné vedy sa začína už na strednej – alebo dokonca na základnej – škole, a to kvalitnými učiteľmi a mimoškolskými aktivitami.
Maďarsko je v matematike svetová veľmoc (v historickej tabuľke úspešnosti v Matematickej olympiáde sú na 4. mieste hneď za omnoho väčšími USA, Ruskom a Čínou). Sem-tam sa na Slovensku niekto spýta, či u nás môže vyrásť nositeľ Nobelovej ceny. Čo môžeme urobiť preto, aby aj Slovensko raz malo svojho Erdosa alebo Harsanyiho? Okrem reformy školstva, vedy, alebo rovno celej verejnej správy, by u nás mohli pomôcť korešpondenčné semináre, ktoré organizuje skupina nadšených vysokoškolákov.
.semináre
U nás to funguje trochu inak ako pôvodne v Maďarsku. Semináre organizujú vysokoškoláci pre stredoškolákov, alebo stredoškoláci pre žiakov základných škôl. Ide teda o akýsi „medzigeneračný“ mentoring a odovzdávanie poznatkov a vedomostí.
Počas každého semestra pripravia organizátori sériu niekoľkých príkladov pre riešiteľov, ktorí pošlú naspäť na opravenie svoje riešenia aj s podrobným vysvetlením, ako dospeli k výsledku. Občas treba niečo spočítať, občas sa zamyslieť nad princípom (napríklad pri fyzikálnej otázke: prečo nepadajú oblaky, keď voda je omnoho hustejšia ako vzduch?) alebo si zaexperimentovať (napríklad: odmerajte objem CO2, ktorý sa uvoľní pri otvorení fľaše sýtenej minerálky).
Príklady sú náročnosťou umiestnené vysoko nad rámec školských osnov. Pri ich riešení sa treba hlboko sa zamyslieť a prekonať počiatočnú frustráciu z nepochopenia, aby bolo napokon možné pocítiť čistú intelektuálnu radosť z vyriešenia problému. Organizátori riešenia študentov opravia, okomentujú, poradia študentovi, čo by sa dalo vylepšiť a pošlú mu ich naspäť aj so vzorovými riešeniami. Po troch sériách je vyše 30 najlepších študentov pozvaných na týždňové sústredenie.
Tradícia seminárov v Československu siaha do polovice 70. rokov. Na začiatku bol „tábor mladých matematikov“, ktorý sa uskutočnil v roku 1975 v Tatranských Mlynčekoch. Kľúčovými osobnosťami boli stredoškolský učiteľ Vít Hejný a jeho syn Milan Hejný, ktorý je dnes profesorom Karlovej univerzity v Prahe. Tábor mal veľký ohlas. Časť zúčastnených detí sa ďalej stretávala na matematických krúžkoch, tábory sa opakovali aj v ďalších rokoch. O rok neskôr vznikol v Košiciach prvý korešpondenčný seminár v ČSSR, venovaný matematike.
Korešpondenčné semináre vznikli z rovnakého základu a myšlienok Víta a Milana Hejných ako nový úspešný spôsob učenia matematiky pre prvý stupeň základných škôl v Česku. Výuka Hejného metódou na základných školách je omnoho prepracovanejšia ako semináre, ktoré pracujú len na základe dobrovoľníckej činnosti, ale spoločným znakom je láska k matematike, snaha motivovať deti, aby objavovali veci samostatne, a celková radosť z matematiky. K matematickým seminárom sa po čase pridali semináre fyzikálne a informatické. U nás všetky typy zastrešujú organizácie Trojsten, P-MAT, STROM, Malynár, Sezam a Riešky.
Čo motivuje študentov zapájať sa do seminárov v dnešnej dobe, keď majú na výber milión iných spôsobov trávenia voľného času? Keď sa mladý človek, ktorého nadchýňa matematika, fyzika alebo informatika, rozhliadne po svojej triede, nenachádza veľa podpory pre svoje záujmy (pokiaľ práve nie je na výberovej škole, akých je na Slovensku veľmi málo). Premýšľanie nad netradičnými exaktnými problémami nie je v móde – na vyučovaní ani v spoločnosti všeobecne. Práve semináre poskytujú možnosť rozvíjať svoj talent a motivujú na rozmýšľanie už od relatívne útleho veku 10 až 11 rokov. Pri riešení seminárov sa zároveň študenti dostávajú do komunity rovnako zmýšľajúcich ľudí, čo je prirodzená ľudská túžba každého z nás.
Na druhej strane, čo z toho majú organizátori? Táto práca je dobrovoľná, riešitelia nemusia za nič platiť (okrem sústredení, aj to len asi z tretiny). Väčšina organizátorov sú práve bývalí riešitelia, ktorí vracajú komunite to, čo si požičali počas stredoškolských čias. Chcú stredoškolákom sprostredkovať všetky tie nezabudnuteľné zážitky zo sústredení a vedomosti, ktoré ich posunuli výrazne dopredu a umožnili im tak cestovať po svete, študovať na top univerzitách a neskôr uspieť vo vede. Opravujú príklady, píšu vzorové riešenia a organizujú sústredenia a náboje. A samozrejme, starajú sa o povinnosti ako komunikácia s úradmi alebo zdravotnícke kurzy.
.sústredenia
Jakub Konečný, bývalý štatutár Trojstenu a dnes doktorand v Edinburgu, na svojom blogu vysvetľuje: „Z pohľadu účastníka to vyzerá nasledovne: ráno ma niekto budí, ťahá z postele, aby som šiel na raňajky, a netrvá mu to krátko. Na raňajkách sa dozviem, aké prednášky dnes doobeda budú. Vyberiem si dve, po ktorých nás vyženú von na nejaké športy, aby sme nezleniveli. Po obede máme chvíľu voľno, a potom až do večere sú jedna až dve hry, ktoré sú šialenejšie ako hocičo, čo vám napadne.“
Na sústredeniach sú účastníci typicky rozdelení do 6-členných skupín, ktoré proti sebe súťažia v rôznych aktivitách, vyžadujúcich si trochu snahy a tímovú prácu. Zoberme si napríklad „dedinovku“. Jakub píše: „Odfoťte sa, ako dojíte kravu. Alebo vyhláste v obecnom rozhlase, že špagetové monštrum sťahuje z obehu všetok kečup. Manuálnou prácou si zarobte kompót. Raz bola úloha nájsť veterána z druhej svetovej vojny a vypočuť si jeho príbeh.“ Tiež nechýba „šifrovačka“, keď skupiny prechádzajú celú noc krajinou a hľadajú stanovištia. Na každom ich čaká šifra, ktorej riešením je poloha ďalšieho stanovišťa. Cieľom je prejsť ich čo najviac do obeda nasledujúceho dňa.
Prednášky tiež nie sú to, čo poznáme zo školy. Účastníci často sedia spolu s jedným z organizátorov na zemi okolo veľkého papiera. Ten im vysvetľuje pokročilé oblasti a snaží sa účastníkov čo najviac zapájať. Zaujíma vás vývoj vesmíru? Začnime zľahka všeobecnou relativitou. Naučme sa integrovať, a potom poďme na „kurz“ štatistickej fyziky. „Väčšina deciek, ktoré sa nám na sústredenia dostanú, bude motivovaná pracovať na sebe a dostať sa o pol roka na ďalšie. Decká to strašne veľa naučí, a mnohé z nich, na začiatku strednej školy hanblivé, sa počas toho zmenia na sebavedomých a zábavných ľudí,“ píše Jakub.
Za zmienku stojí, že v skupinových hrách nikomu ani len nenapadne podvádzať, napriek tomu, že sa v nich zbierajú body do celkového hodnotenia. Všetko je do veľkej miery založené len na dôvere. Takisto nehrozí fajčenie ani konzumácia alkoholu, aj keď to organizátori na začiatku nijak neprízvukujú.
Väčšina bývalých riešiteľov – a súčasných organizátorov – tvorí komunitu na matfyzoch v Bratislave alebo Prahe. Niekoľkí však pravidelne odchádzajú na najlepšie univerzity po celom svete. Obľúbenými destináciami sú Oxford, Cambridge, ETH Zürich alebo MIT. Niektorí riešitelia a účastníci predmetových olympiád sa dostávajú k najlepším svetovým vedcom, ktorých mená budú (alebo už sú) históriou zapamätané. Informatici sa rozhodujú pre súkromný sektor a zamestnávajú sa v Googli alebo Facebooku, prípadne si zakladajú vlastné firmy (za všetky spomeňme Innovatrics, VacuumLabs, Appiviu alebo Black Swan Rational).
Na vysokých školách Slovensko reprezentujú vzorne, často ako top študenti v ročníku. Jakub Závodný, ktorý na Oxforde strávil 8 rokov a dnes pracuje v Googli v Zürichu, spomína, že na tejto univerzite už aspoň polovica učiteľov na katedre informatiky registruje výskyt takzvanej „Slovak mafia“, teda veľmi schopných študentov, ktorí sa „nejakým zázrakom“ (teda vďaka seminárom) poznajú ešte pred príchodom.
.ako ďalej
Slovenské školstvo to v posledných rokoch nemá ľahké. Každú chvíľu zažíva nové reformy a učitelia musia venovať omnoho viac času a energie zmenám, než ich potom dokážu venovať žiakom. Korešpondenčné semináre majú v tom veľkú výhodu. Nemusia sa nikomu podriaďovať a prispôsobovať. Najvyšším kritikom je samotný účastník, respektíve riešiteľ. Nikto ich pritom nebrzdí a neprikazuje im, čo a ako robiť.
Je v záujme nás všetkých podporovať neziskové vzdelávacie iniciatívy. V rámci hľadania a budovania slovenského svätého grálu menom vedomostná ekonomika sú vedci, IT inžinieri a podnikatelia pre našu krajinu mimoriadne dôležití. Na začiatku ich cesty bývajú aj semináre. A tak zvyšujú šance na budúci slovenský Google alebo Nobelovu cenu.
Autor je jedným z organizátorov korešpondenčných seminárov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.