Pohľad Petra Zajaca

Bola to vydarená prehliadka klobúkov. Klobúk Milouša Jakeša hrdo hovoril, že „odišiel jeden z tých, ktorý dal všetky sily na to, aby ľud tejto krajiny žil lepšie. A to sa podarilo. Súdruh Biľak sa podieľal na spravodlivom diele“. A dodal: „Ak si niekto myslel, že namiesto toho sa už vtedy mal budovať kapitalizmus, tak dnešok asi už väčšinu ľudí presvedčil, že je tomu inak.“ A ešte: „Bola to cesta dopredu, cesta budovateľov, a nie cesta rozkrádania krajiny.“ Miloušov klobúk už nie je kolom v plote – to isté dnes hovorí minister financií českej vlády a ľudia počúvajú. Klobúk niekdajšieho člena predsedníctva a ideologického tajomníka Jana Fojtíka sa zase dal počuť, aký bol Vasil Biľak vlastenec a ako mu osobne povedal, že on sovietske vojská nepozval. Kto chce, nech uverí – akoby nebolo tej verejne známej kópie, ktorú kedysi venoval Jeľcin Havlovi. Klobúk bývalého tajomníka bratislavského Mestského výboru KSS Gejzu Šlapku si pochvaľoval zdravého ducha v zdravom tele, ktoré mu udržuje do vysokého veku jeho komunistické presvedčenie. Švihácky klobúk Alojza Lorenca, posledného náčelníka ŠtB, nehovoril nič. Veď aj načo; kto si už pamätá, že vykonaním rozkazu ministra vnútra Františka Kincla z 20. novembra 1989, ktorým bol vyhlásený 3. stupeň mimoriadnych bezpečnostných opatrení v čase od 08.00 hodín dňa 20. novembra 1989 na zmarenie zámerov protivníka, na zabezpečenie poriadku a verejného poriadku na území ČSSR a na zamedzenie pokusov o koordinovaný postup vnútorného protivníka s protisocialistickými skupinami v susedných socialistických štátoch, bol poverený práve on ako prvý námestník federálneho ministra vnútra. A nad všetkými bdel klobúk ruského veľvyslanca Pavla Kuznecova, aby tak spečatil, že je svoj medzi svojimi, bez ohľadu na to, či ide o Sovietsky zväz, alebo Rusko.
Klobúky na pohrebe Vasila Biľaka neodchádzali na smetisko dejín. Demonštrovali, ako sa im darí. Prežili posledných dvadsaťpäť rokov bez ujmy, neboli potrestaní, neprišli o majetok, nikto im neskrivil ani vlások pod klobúkom, dožili sa dôstojnej staroby, odchádzajú z tohto sveta ako ctihodní muži, majú svojich nasledovníkov. Ach, kdeže tie lanské snehy sú, keď Bulat Okudžava spieval: „A hádam iba vtedy bude tu čistý stôl, / keď pravnuk sa nás spýta: ,Soso? A kto to bol?‘.“ Kto je Soso, to už dnes nevie nikto, kto sa neučil v ľudovej škole o detstve Josifa Vissarionoviča Stalina, ale jeho živých dedičov na večné časy pozná každý.