Proti biskupom v mene utópie

Už pred nimi podobné vyhlásenia vydali biskupi iných štátov, napríklad vo Francúzsku či Portugalsku. Poľský episkopát, podobne ako na Slovensku, čelil po prečítaní listu v kostoloch kritike ľavicových a liberálnych politikov a publicistov. Vyčítali im, že si vymysleli imaginárneho nepriateľa, pretože gender nie je žiadna ideológia, ale seriózna veda, a kto tvrdí niečo iné, pripomína pomätenca, ktorý hlása, že Zem je rovná doska. Biskupom sa tiež pripomínalo, že by mali skúmať kultúrny kontext ľudskej sexuality a predchádzať nerovnosti a spoločenskej diskriminácii. Ak to niekto nepochopí, je uzavretý do seba a nerozumie svetu okolo.
Medzi verejnou diskusiou a diškurzom v gender-kruhoch je však rozdiel. Vidieť to možno na príklade prednášok a materiálov, ktoré vznikli s podporou európskych fondov na podporu súdržnosti v odbore gender studies na univerzite Adama Mickiewisza v Poznani. Za najväčšiu autoritu sa v nich považuje americká feministka Judith Butlerová, niektorými považovaná za zakladajúcu mysliteľku genderizmu. Podľa Butlerovej teória genderu ukazuje, že mužské alebo ženské funkcie, často považované za geneticky dané, sú determinované kultúrnym alebo spoločenským tlakom. Mnohé z údajne „ženských” alebo „mužských” rozdielov, ktoré majú pochádzať z biologických rozdielov, považuje za „spoločenské mýty”.
Čo je teda onen mýtus? Podľa Butlerovej a iných predstaviteľov queer teórií sa človek nerodí ako „muž” alebo „žena” v kultúrnom zmysle pohlavia, ale na toto pohlavie je „performatívne nominovaný”. Čo znamená toto tajomné spojenie? „Performatívne sú také výpovede, ktorými sa vytvára nová realita, napríklad ,vyhlasujem vás za muža a ženu’ alebo ,menujem ťa generálom’. Človek sa stáva mužom, ženou alebo generálom v momente vypovedania takýchto slovných kúziel.”
A teraz si vypočujme, kedy dochádza k prvému začarovaniu, ktorým sa vytvára realita: „Podľa Butlerovej k priradeniu pohlavia dochádza týmto spôsobom už v momente, keď zdravotná sestra počas pôrodu povie ,je to chlapec’ alebo ,je to dievča’, čím pripisuje novonarodenej osobe celé inštrumentárium spoločensky očakávaných stereotypov a rolí spojených s týmto pohlavím. Táto veta neopisuje faktický stav, ale začína sa ňou konštruovať pohlavná identita. Celý tento sociálny konštrukt pohlavia, ktorým sa ustanovia kultúrne rozdiely medzi jednotlivými pohlaviami sa potom kontinuálne presadzuje do povedomia dieťaťa, ktoré ich internalizuje a reprodukuje, vďaka čomu sa pohlavie zdá prirodzene biologicky determinované, a nie sociálne a kultúrne podmienené.”
Podľa tejto logiky výkrik pôrodnej sestry pri pohľade na novorodenca („Je to dievča!”) neopisuje faktický stav toho, čo vidí, ale práve tvorí mýtus, ktorým novej bytosti určuje, že bude napríklad dievčaťom.  Následne sa súčasťou tohto mýtotvorného naratívu stávajú aj rodičia a prostredie, v ktorom dieťa vychovávajú, kde bezmyšlienkovite a nevedome podporujú túto nepodloženú predstavu. Podľa zástancov genderizmu je potrebné tento stav zmeniť a dať každému jednotlivcovi právo zvoliť si vlastné pohlavie bez spoločenského nátlaku.
Vychádzajú pritom z predpokladu, že biologické pohlavie (sex) nie je „prirodzený fakt” alebo „nedotknuteľný stav,” ale „proces,” navyše nikto sa nerodí ako muž alebo žena. Záleží od neho kultúrne pohlavie (gender), ktoré je javom dynamickým a podliehajúcim zmenám. Nie je závislé na konkrétnej podobe biologických orgánov, ale osobnej deklarácii a subjektívnom pocite. To, samozrejme, znamená, že môže byť viac typov pohlaví, ako len mužské a ženské.
Tieto teórie svedčia o jednom. V diskusii o gender mali pravdu slovenskí a poľskí biskupi, ktorí kritizovali túto ideológiu ako nebezpečný sociálny experiment. Nie je to totiž žiadna veda, ale ideológia, ktorú poháňa utopická pedstava sveta.