Pred pár rokmi som na anglickom letisku našiel knihu venovanú jedlám, ktoré si ako posledné želanie vyberajú na smrť odsúdení zločinci v Texase. Asi ju mali v ponuke kvôli tomu, aby pasažierov presvedčili, že existujú horšie veci, ako kvalita jedla na palube lietadla.
Dodnes ľutujem, že som si tú knihu nekúpil. Bolo na nej niečo strašlivé a zároveň fascinujúce. Musím sa priznať, že keď som ju vtedy listoval, vydesilo ma – azda viac než samotné zločiny – čo si odsúdení želajú ako posledné jedlo. Ak sa nemýlim, všetkým išlo o to, aby mali plné brucho junk-foodu a priemyselne vyrábaných sladkých nápojov. Neviem, či by texaské nápravné oddelenia stáli o sofistikovanejší vkus svojich väzňov, napríklad ustrice a fľašu chablisu. Ale nestála by neschopnosť odsúdených vybrať si nejakú delikatesu za odklad trestu? Mám o tom vlastnú pochybnosť, keďže väčšina odsúdených spáchala svoje činy desať alebo viac rokov predtým, než boli popravení.
.zodpovednosť anglosaských matiek
Horor, ktorý som prežíval, nie je v skutočnosti taký ľahkomyseľný, ako to môže na prvý pohľad pôsobiť. Junk-food je totiž krimogenetický. O nejaký čas som v medicínskom časopise čítal o experimente, podniknutom na adolescentných kriminálnikoch v istom anglickom väzení. Polovica tých chuligánov dostávala vitamíny, druhá polovica identicky vyzerajúce placebo. Tí, čo dostávali do stravy vitamíny, sa následne správali podstatne lepšie, ako tí, čo jedli placebo. Boli menej násilní a menej porušovali pravidlá. Keď sa vitamínová strana skupinám vymenila, zmenilo sa podľa toho aj ich správanie.
Vedie to k úvahe, že mladí kriminálnici boli chronicky podvyživení, napriek ich fyzickej sile a zjavu. Príčinou mohla byť jedine ich strava, ktorá celkom určite pozostávala z rôznych typov junk-foodu, po akom túžili pred smrťou aj odsúdení zločinci v Texase. Chuť na hamburgery s hranolkami a iné podoby junk-foodu, ktorá sa vytvorí v detstve, tak trvá, ako vidieť, až do momentu smrti. Preto za jednu z príčin kriminality možno považovať lenivosť, hlúposť a nekompetentnosť matiek, osobitne v sodných prúdoch anglosaskej spoločnosti. (To isté sa týka aj obezity.) Termín „anglosaský“ nepoužívam v rasovom, ale politickom zmysle slova.
.brutálny čin, brutálny trest
Všetky tieto spomienky mi oživil prípad Herberta Smullsa, ktorý bol popravený smrteľnou injekcou v americkom štáte Missouri celých dvadsaťdva rokov potom, ako spáchal svoj hrozný čin. Tak ako sa patrí, aj on mal svoje posledné želanie a hoci nebolo zverejnené, aké jedlo si vybral, pán Smulls pôsobil dojmom, že mu išlo viac o kvantitu, než kvalitu. Za to Michael Lee Wilson, ktorý bol popravený v Oklahome, si vybral plnenú chrumkavú pizzu a nápoj Dr Pepper s čerešňovou príchuťou. Táto poprava bola tiež vykonaná smrteľnou injekciou a stala sa známou, či skôr neslávne známou vďaka posledným slovám odsúdeného po aplikovaní injekcie: „Cítim, že celé telo mi horí,“ povedal Wilson, čo právnici označili za dôkaz, že poprava smrteľnou injekciou je krutá, a to ústava Spojených štátov zakazuje.
Ak niekoľko sekúnd takéhoto pocitu, ktorý nie je sprevádzaný žiadnym znamením fyzického trápenia alebo úzkosti, možno považovať za krutých, potom bude zrejme krutým každý trest smrti. Ja sám som proti trestu smrti, a to napriek nedávnym presvedčivým zisteniam, že aspoň v Anglicku trest smrti efektívne odrádzal od páchania vrážd. Ale účinnosť a ospravedlnenie trestu smrti nie je to isté, s výnimkou čisto utilitárneho pohľadu na trest. Nemám napríklad veľké pochybnosti, že amputovanie rúk by odstrašovalo zlodejov od kradnutia, ale napriek tomu to nebudem nikdy zastávať, keďže to považujem za brutálne. Navyše, utilitarizmus by nás doviedol k tomu, že by bolo prípustné potrestať nevinného, ak by sme tým dosiahli želateľný efekt. Lenže trest musí byť nielen efektívny, ale aj zaslúžený, preto je utilitárny prístup k ospravedlneniu trestu chybný alebo minimálne neúplný.
Nemám pochybnosť, že niektorí muži si zaslúžia smrť, ale sú aj takí, ktorí si zaslúžia niečo horšie ako smrť: sú takí, ktorí spáchali také strašné činy (niekedy horšie ako vražda), že žiadny trest nemožno v ich prípade považovať za nespravodlivý. Ale ani také tresty neudeľujeme, preto ani zaslúženie si trestu nemôže samo o sebe trest ospravedlniť.
Domnievam sa však, že rozhodujúcim argumentom proti trestu smrti je niečo iné. Sú to chyby, ku ktorým dochádza aj v tých najstarostlivejších a najúzkostlivejších jurisdikciách, či už ide o trest smrti, alebo nie. A niečo také, aby štát usmrtil svojho občana, ktorý je nevinný, je nielen hrozné, ale má to aj mimoriadne zlé dlhodobé dôsledky pre spoločnosť.
V prípade Herberta Smullsa nikto o jeho vine nepochyboval. Pokiaľ viem, nikto sa nedomnieval, že by bol obvinený z niečo, čo nespravil. Preto jeho poprava nepredstavuje ani najmenšie riziko, že by bol popravený nesprávny človek. Ale je tu problém. Ak o Smullsovi hovoríme, že bol bez akýchkoľvek pochybností vinný, to znamená naozaj, naozaj vinný, potom z toho vyplýva, že existujú minimálne dve kategórie vinných: nespochybniteľne vinní a tí menej nespochybniteľne vinní – inými slovami veľmi pravdepodobne vinní. Ale presne to by mal systém spravodlivosti vylúčiť, aj keď to v praxi vylúčiť zjavne nemožno.
Nech už je to akokoľvek, 22-ročný odklad Smullsovej popravy je neospravedlniteľný. Ak si právny systém nedokáže byť istý správnosťou rozhodnutia o niekoľko týždňov, ako si može byť istý o 22 rokov? Rozhodnutie, ktoré čaká 22 rokov na to, aby bolo považované za nespochybniteľné, nemôže byť nespochybniteľné.
A ak by to bolo nespochybniteľné skôr, potom je takýto systém prejavom najvyššej krutosti a znakom hlbokej brutality, ak odsúdený nie je popravený ihneď, ale až po 22 rokoch.
Nijako nesympatizujem s tým, čo Herbert Smulls urobil. Nemám ani najmenšej potuchy, čo sa s ním od odsúdenia do popravy za tých 22 rokov stalo. Vieme, že jeho čin bol brutálny, rovnako ako jeho poprava.
Dodnes ľutujem, že som si tú knihu nekúpil. Bolo na nej niečo strašlivé a zároveň fascinujúce. Musím sa priznať, že keď som ju vtedy listoval, vydesilo ma – azda viac než samotné zločiny – čo si odsúdení želajú ako posledné jedlo. Ak sa nemýlim, všetkým išlo o to, aby mali plné brucho junk-foodu a priemyselne vyrábaných sladkých nápojov. Neviem, či by texaské nápravné oddelenia stáli o sofistikovanejší vkus svojich väzňov, napríklad ustrice a fľašu chablisu. Ale nestála by neschopnosť odsúdených vybrať si nejakú delikatesu za odklad trestu? Mám o tom vlastnú pochybnosť, keďže väčšina odsúdených spáchala svoje činy desať alebo viac rokov predtým, než boli popravení.
.zodpovednosť anglosaských matiek
Horor, ktorý som prežíval, nie je v skutočnosti taký ľahkomyseľný, ako to môže na prvý pohľad pôsobiť. Junk-food je totiž krimogenetický. O nejaký čas som v medicínskom časopise čítal o experimente, podniknutom na adolescentných kriminálnikoch v istom anglickom väzení. Polovica tých chuligánov dostávala vitamíny, druhá polovica identicky vyzerajúce placebo. Tí, čo dostávali do stravy vitamíny, sa následne správali podstatne lepšie, ako tí, čo jedli placebo. Boli menej násilní a menej porušovali pravidlá. Keď sa vitamínová strana skupinám vymenila, zmenilo sa podľa toho aj ich správanie.
Vedie to k úvahe, že mladí kriminálnici boli chronicky podvyživení, napriek ich fyzickej sile a zjavu. Príčinou mohla byť jedine ich strava, ktorá celkom určite pozostávala z rôznych typov junk-foodu, po akom túžili pred smrťou aj odsúdení zločinci v Texase. Chuť na hamburgery s hranolkami a iné podoby junk-foodu, ktorá sa vytvorí v detstve, tak trvá, ako vidieť, až do momentu smrti. Preto za jednu z príčin kriminality možno považovať lenivosť, hlúposť a nekompetentnosť matiek, osobitne v sodných prúdoch anglosaskej spoločnosti. (To isté sa týka aj obezity.) Termín „anglosaský“ nepoužívam v rasovom, ale politickom zmysle slova.
.brutálny čin, brutálny trest
Všetky tieto spomienky mi oživil prípad Herberta Smullsa, ktorý bol popravený smrteľnou injekcou v americkom štáte Missouri celých dvadsaťdva rokov potom, ako spáchal svoj hrozný čin. Tak ako sa patrí, aj on mal svoje posledné želanie a hoci nebolo zverejnené, aké jedlo si vybral, pán Smulls pôsobil dojmom, že mu išlo viac o kvantitu, než kvalitu. Za to Michael Lee Wilson, ktorý bol popravený v Oklahome, si vybral plnenú chrumkavú pizzu a nápoj Dr Pepper s čerešňovou príchuťou. Táto poprava bola tiež vykonaná smrteľnou injekciou a stala sa známou, či skôr neslávne známou vďaka posledným slovám odsúdeného po aplikovaní injekcie: „Cítim, že celé telo mi horí,“ povedal Wilson, čo právnici označili za dôkaz, že poprava smrteľnou injekciou je krutá, a to ústava Spojených štátov zakazuje.
Ak niekoľko sekúnd takéhoto pocitu, ktorý nie je sprevádzaný žiadnym znamením fyzického trápenia alebo úzkosti, možno považovať za krutých, potom bude zrejme krutým každý trest smrti. Ja sám som proti trestu smrti, a to napriek nedávnym presvedčivým zisteniam, že aspoň v Anglicku trest smrti efektívne odrádzal od páchania vrážd. Ale účinnosť a ospravedlnenie trestu smrti nie je to isté, s výnimkou čisto utilitárneho pohľadu na trest. Nemám napríklad veľké pochybnosti, že amputovanie rúk by odstrašovalo zlodejov od kradnutia, ale napriek tomu to nebudem nikdy zastávať, keďže to považujem za brutálne. Navyše, utilitarizmus by nás doviedol k tomu, že by bolo prípustné potrestať nevinného, ak by sme tým dosiahli želateľný efekt. Lenže trest musí byť nielen efektívny, ale aj zaslúžený, preto je utilitárny prístup k ospravedlneniu trestu chybný alebo minimálne neúplný.
Nemám pochybnosť, že niektorí muži si zaslúžia smrť, ale sú aj takí, ktorí si zaslúžia niečo horšie ako smrť: sú takí, ktorí spáchali také strašné činy (niekedy horšie ako vražda), že žiadny trest nemožno v ich prípade považovať za nespravodlivý. Ale ani také tresty neudeľujeme, preto ani zaslúženie si trestu nemôže samo o sebe trest ospravedlniť.
Domnievam sa však, že rozhodujúcim argumentom proti trestu smrti je niečo iné. Sú to chyby, ku ktorým dochádza aj v tých najstarostlivejších a najúzkostlivejších jurisdikciách, či už ide o trest smrti, alebo nie. A niečo také, aby štát usmrtil svojho občana, ktorý je nevinný, je nielen hrozné, ale má to aj mimoriadne zlé dlhodobé dôsledky pre spoločnosť.
V prípade Herberta Smullsa nikto o jeho vine nepochyboval. Pokiaľ viem, nikto sa nedomnieval, že by bol obvinený z niečo, čo nespravil. Preto jeho poprava nepredstavuje ani najmenšie riziko, že by bol popravený nesprávny človek. Ale je tu problém. Ak o Smullsovi hovoríme, že bol bez akýchkoľvek pochybností vinný, to znamená naozaj, naozaj vinný, potom z toho vyplýva, že existujú minimálne dve kategórie vinných: nespochybniteľne vinní a tí menej nespochybniteľne vinní – inými slovami veľmi pravdepodobne vinní. Ale presne to by mal systém spravodlivosti vylúčiť, aj keď to v praxi vylúčiť zjavne nemožno.
Nech už je to akokoľvek, 22-ročný odklad Smullsovej popravy je neospravedlniteľný. Ak si právny systém nedokáže byť istý správnosťou rozhodnutia o niekoľko týždňov, ako si može byť istý o 22 rokov? Rozhodnutie, ktoré čaká 22 rokov na to, aby bolo považované za nespochybniteľné, nemôže byť nespochybniteľné.
A ak by to bolo nespochybniteľné skôr, potom je takýto systém prejavom najvyššej krutosti a znakom hlbokej brutality, ak odsúdený nie je popravený ihneď, ale až po 22 rokoch.
Nijako nesympatizujem s tým, čo Herbert Smulls urobil. Nemám ani najmenšej potuchy, čo sa s ním od odsúdenia do popravy za tých 22 rokov stalo. Vieme, že jeho čin bol brutálny, rovnako ako jeho poprava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.