A je to ešte zložitejšie. Ako je možné, že Joseph Ratzinger a Jorge Mario Bergoglio, s takým odlišným osobným založením, nielenže patria do tej istej cirkvi, ale obidvaja v nej reprezentujú jej skromnosť a ťažko povedať, ktorý z nich dokonalejšie? Ako je možné, že katolicizmus možno vyjadriť michelangelovsky majestátnou nádherou aj františkánskou prostotou? Ako je možné, že vo Francúzsku sa univerzálna cirkev spájala s absolutistickým trónom a v poľsko-litovskom štáte s mocou, ktorá vyjadrovala presný opak? V Uhorsku s nadnárodným charakterom ríše, zatiaľ čo v Írsku s tamojším nacionalizmom? V severnej Amerike s demokraciou a v kontinentálnej Európe s monarchiou? Uvažovanie nad touto otázkou mnohých vedie k pomerne vyhranenému antikatolicizmu. Nečudujem sa tomu, pretože násjť odpoveď na to, ako jedna a tá istá inštitúcia pretrváva z antického sveta dodnes, ako dokáže vychádzať s absolútne protichodnými režimami, nie je jednoduchá.
Kníh, ktoré ponúkajú odpoveď na túto otázku, je viacero, jedna z nich, ktorá to robí najpresvedčivejšie, pred pár týždňami vyšla v českom preklade. Ide o esej nemeckého právneho fiozofa Carla Schmitta s názvom Římský katolicismus a politická forma (Oikoymenh, 2013). So Schmittom, podobne ako s Martinom Heideggerom, sa dlho spájal nacistický tieň. Na jedného aj druhého sa dnes pozerá inak, Heidegger svoje pôsobenie v čase nacizmu presvedčivo objasnil v knihe, ktorá u nás vyšla pod názvom Už jen nějaký bůh nás může zachránit (Oikoymenh, 2013). Rastúci záujem o Schmitta, kritika parlamentarizmu v čase Weimarskej republiky, najmä medzi anglosaskými vedcami, stavia postupne do iného svetla aj jeho osobu a dielo. Jeho kniha o katolicizme vyšla prvýkrát ešte v roku 1923, takže neskoršie polemiky sa jej netýkajú.
Knihu preslávila najmä provokujúca veta, v ktorej brilantný štylista Schmitt použil kritické vymedzenie politického katolicizmu tak voči boľševizmu, ako aj kapitalizmu: „Velký podnikatel nemá žádný jiný ideál než Lenin, totiž ,elektrifikovanou zemi’. Oba se vlastně přou pouze o správnou metodu elektrifikace. Američtí finančníci a ruští bolševici jsou za jedno v boji za ekonomické myšlení, tj. v boji proti politkům a právnikům. (...) a právě zde, v ekonomickém myšlení, spočívá zásadní protiklad dnešní doby a politické ideje katolicizmu. Tato idea totiž odporuje všemu, co ekonomické myšlení vnímá jako svou věcnost, poctivost a svou racionalitu.“ A práve racionalita, rímske (alebo ak chcete katolícke) chápanie racionality, je jedným z kľúčov k pochopeniu výnimočnosti tejto tradície. Lenže racionalizmus treba chápať v klasickom zmysle slova, nie technickom či trhovo-úžitkovom. „Celé víťazstvo Ríma je víťazstvo rozumu,“ vyhlasoval Renan. A žiadna iná inštitúcia sa nepriblížila Platónovmu ideálu ideálneho štátu tak, ako katolícka cirkev, dodáva Hannah Arendtová. Autor cituje Duhema, podľa ktorého „v boji so sektárskym fanatizmom stála cirkev vždy na strane zdravého ľudského rozumu“ a v celom stredoveku potlačovala „povery a čarodejníctvo“. Protestant Max Weber v tom videl dôkaz, že v nej prežíva rímsky racionalizmus. A hoci je pre ňu dôležitá štátna suverenita Svätej stolice, jej územné oslabenie Pápežského štátu ju nijako mocensky nepoškodilo.
Čo je to za racionalizmus? Pápež nie je prorokom, ale námestníkom Kristovým. Hoci má formálne absolútnu moc, v osobitých prípadoch dnes až neomylnosť, v skutočnosti je „zviazaný“ tradíciami a učením tak, ako žiadny iný panovník v dejinách. Úrad, píše Schmitt, je nezávislý od charizmy, čím získava kňaz na vážnosti. A predsa sa nijako nepodobá na moderného úradníka, jeho vážnosť nie je neosobná, ale presne naopak, prísne osobná, keďže sa viaže k osobnému povereniu od Ježiša Krista. Práve pochopenie tohto osobitého „mandátu“ je najlepšou časťou Schmittovej eseje. Reprezentatívnosť v podobe, aká existuje v katolíckej cirkvi, totiž už inde neexistuje. Pritom je daná výlučne „zhora“. Práve ňou však možno vysvetliť to, čo Schmitt nazýva complexio oppositorum – spojenie protikladov, čo je podstata politickej idey katolicizmu, a teda aj podstata toho, prečo sa katolicizmus dokáže prispôsobiť každému storočiu v dejinách bez toho, aby sa vzdal svojej podstaty, svojej reprezentatívnej roly. Táto moc, ako vieme aj z dejín posledného storočia, sa neviaže na vojenské divízie ani na majetok, ani na politický vplyv.
V našej dobe opäť mocnie protikatolícky afekt, jedinečný príbeh jednej inštitúcie sa bez pochopenia jej tradície posiela na smetisko a podobne. Schmittova esej má potenciál osloviť tých, ktorí chcú o téme hovoriť racionálne.
Kníh, ktoré ponúkajú odpoveď na túto otázku, je viacero, jedna z nich, ktorá to robí najpresvedčivejšie, pred pár týždňami vyšla v českom preklade. Ide o esej nemeckého právneho fiozofa Carla Schmitta s názvom Římský katolicismus a politická forma (Oikoymenh, 2013). So Schmittom, podobne ako s Martinom Heideggerom, sa dlho spájal nacistický tieň. Na jedného aj druhého sa dnes pozerá inak, Heidegger svoje pôsobenie v čase nacizmu presvedčivo objasnil v knihe, ktorá u nás vyšla pod názvom Už jen nějaký bůh nás může zachránit (Oikoymenh, 2013). Rastúci záujem o Schmitta, kritika parlamentarizmu v čase Weimarskej republiky, najmä medzi anglosaskými vedcami, stavia postupne do iného svetla aj jeho osobu a dielo. Jeho kniha o katolicizme vyšla prvýkrát ešte v roku 1923, takže neskoršie polemiky sa jej netýkajú.
Knihu preslávila najmä provokujúca veta, v ktorej brilantný štylista Schmitt použil kritické vymedzenie politického katolicizmu tak voči boľševizmu, ako aj kapitalizmu: „Velký podnikatel nemá žádný jiný ideál než Lenin, totiž ,elektrifikovanou zemi’. Oba se vlastně přou pouze o správnou metodu elektrifikace. Američtí finančníci a ruští bolševici jsou za jedno v boji za ekonomické myšlení, tj. v boji proti politkům a právnikům. (...) a právě zde, v ekonomickém myšlení, spočívá zásadní protiklad dnešní doby a politické ideje katolicizmu. Tato idea totiž odporuje všemu, co ekonomické myšlení vnímá jako svou věcnost, poctivost a svou racionalitu.“ A práve racionalita, rímske (alebo ak chcete katolícke) chápanie racionality, je jedným z kľúčov k pochopeniu výnimočnosti tejto tradície. Lenže racionalizmus treba chápať v klasickom zmysle slova, nie technickom či trhovo-úžitkovom. „Celé víťazstvo Ríma je víťazstvo rozumu,“ vyhlasoval Renan. A žiadna iná inštitúcia sa nepriblížila Platónovmu ideálu ideálneho štátu tak, ako katolícka cirkev, dodáva Hannah Arendtová. Autor cituje Duhema, podľa ktorého „v boji so sektárskym fanatizmom stála cirkev vždy na strane zdravého ľudského rozumu“ a v celom stredoveku potlačovala „povery a čarodejníctvo“. Protestant Max Weber v tom videl dôkaz, že v nej prežíva rímsky racionalizmus. A hoci je pre ňu dôležitá štátna suverenita Svätej stolice, jej územné oslabenie Pápežského štátu ju nijako mocensky nepoškodilo.
Čo je to za racionalizmus? Pápež nie je prorokom, ale námestníkom Kristovým. Hoci má formálne absolútnu moc, v osobitých prípadoch dnes až neomylnosť, v skutočnosti je „zviazaný“ tradíciami a učením tak, ako žiadny iný panovník v dejinách. Úrad, píše Schmitt, je nezávislý od charizmy, čím získava kňaz na vážnosti. A predsa sa nijako nepodobá na moderného úradníka, jeho vážnosť nie je neosobná, ale presne naopak, prísne osobná, keďže sa viaže k osobnému povereniu od Ježiša Krista. Práve pochopenie tohto osobitého „mandátu“ je najlepšou časťou Schmittovej eseje. Reprezentatívnosť v podobe, aká existuje v katolíckej cirkvi, totiž už inde neexistuje. Pritom je daná výlučne „zhora“. Práve ňou však možno vysvetliť to, čo Schmitt nazýva complexio oppositorum – spojenie protikladov, čo je podstata politickej idey katolicizmu, a teda aj podstata toho, prečo sa katolicizmus dokáže prispôsobiť každému storočiu v dejinách bez toho, aby sa vzdal svojej podstaty, svojej reprezentatívnej roly. Táto moc, ako vieme aj z dejín posledného storočia, sa neviaže na vojenské divízie ani na majetok, ani na politický vplyv.
V našej dobe opäť mocnie protikatolícky afekt, jedinečný príbeh jednej inštitúcie sa bez pochopenia jej tradície posiela na smetisko a podobne. Schmittova esej má potenciál osloviť tých, ktorí chcú o téme hovoriť racionálne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.