V letovisku boli domáci, popíjali džúsy s lacnou pálenkou, pospevovali si a bolo im dobre. Nikomu neslúžili. Miesto koncertu bolo desivé. Predstavte si satelitnú štvrť, kde si stredná vrstva plnila svoj sen o haciendách pri mori. Telenovelové domy s betónovými „predzáhradkami“, vysoké kované ploty a tma. Väčšina budov opustená, zadebnená, chladná. Len pred jednou vilkou čulý ruch. Chalani, dievčatá, psy, mačky, autá, bicykle, motorky. Vôňa marihuany, štrngot fľašiek s alkoholom, žmolenie frňákov po šnupnutí kokaínu. Roztrhané odevy s nápismi obľúbených skupín. Divé oči, strapaté vlasy. Keby som sa v punku nepohyboval dvadsať rokov, utiekol by som. Domček, ktorý si táto komunita skejťákov zobrala do prenájmu, si upravili po svojom. Vyrazili väčšinu stien, vybetónovali nájazdy a skoky a objekt premenili na veľký skeatboardový okruh. Boli sme unavení, uzimení a chorí. Začalo liať. Rozložili sme sa v prievane, a keď sme začali hrať na ich rozbúchanej predpotopnej aparatúre, toto temné miesto začalo dýchať novým životom. Divý tanec sa miešal s krikom, pády na zem, podané ruky, podané fľaše, dotyky, pot, pachy, vône. Vtedy do tohto uragánu vlietol chalan, ktorý chodil iba po kolenách. Podopieral sa rukami, a zvyšok tela ťahal za sebou. Mal podporné „chodítko“. Odhodil ho, vztýčil sa na kolenách a reval ako šialený, prehučal aj náš rachot. A všetci ho objímali a zobrali ho na ruky a nad hlavami im plával ako slnko v zaplátaných nohaviciach! Všetko sa rozžiarilo! Chalan, čo nikdy nebude bežať, mal krídla! Milí priatelia, mne zvieralo srdce! Tú najväčšiu krásu tropickej Brazílie som našiel práve tu, medzi mladými, ktorých všetci odpísali!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.