Ležím na chrbte, mám zavreté oči. Pobolievajú ma kríže, mám stuhnutú šiju. Bežné problémy človeka, čo sa denne desať hodín hrbí za počítačom a aj to málo pohybu, čo vykonáva, je plné zlozvykov. Lektorka podkladá ruky pod moje ramená. Zapínam svaly a nadvihujem sa. Dáva ruky preč, obchádza stôl a rovnako opatrne mi nadvihuje nohu. Ubezpečuje ma, že si poradí aj s mužmi celkom inej hmotnostnej kategórie a že jej nemusím nijako pomáhať. Poddám sa, som ako bábka, ktorú vedie bábkoherec svojimi rukami, pomaly a plynule so mnou robí drobné pohyby hlavou, nohami, rukami, je to príjemné a uvoľňujúce. Bolesť v krížoch cítim čoraz menej, zato si oveľa viac uvedomujem svoje telo.
Ležím na boku, lektorka skúša pohnúť dozadu mojím ramenom, ale nejde to. Nerobí nič nasilu, namiesto toho vedie moje rameno tam, kam sa samo prirodzene nakláňa. Ide to ľahko, lektorka úplne preberá prácu za moje svaly, tie sa nechajú oklamať a podvolia sa, takže pomaly s ním prejde do opačného smeru, ďaleko za blok, ktorý som tam predtým mala. Po hodine otváram oči, vstávam a cítim nielen uvoľnené veľké chrbtové svaly, ale aj to, že trochu inak, akoby ľahšie, bez námahy, chodím. Pýtam sa, koľko takýchto lekcií, by som potrebovala, aby som tak chodila stále. Lektorka to optimisticky odhadne na desať.
Tou lektorkou je Miroslava Kovářová, pedagogička tanca na VŠMU, riaditeľka festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe a umelecká šéfka dnes už, žiaľ, zrušeného Tanečného súboru Divadla Nová scéna. Súbor sa rozutekal po svete, Mário Radačovský je v ND v Brne a ona sa venuje popularizácii na Slovensku takmer neznámej Feldenkraisovej metódy. Človek sa ňou učí uvedomovať si, čo robí so svojím telom aj so svojím životom ako takým.
.od atómu a džuda k samoliečbe kolena
Nielen sama metóda, ale aj životný príbeh jej tvorcu sú pozoruhodné. Moshé Feldenkrais sa narodil v roku 1904 na Ukrajine v židovskej rodine a už ako štrnásťročný sa vydal pešo do Palestíny budovať nový štát. Celý život bol nomád a držal sa princípu prežitia. V Izraeli, v období, keď sa nesmeli používať zbrane, začal trénovať vojakov v sebaobrane. Pri futbale si zranil koleno, čo malo na jeho neskoršiu prácu zásadný vplyv. V Paríži vyštudoval inžinierstvo, v tíme u Frederika Joliota-Curie sa podieľal na návrhoch niekoľkých Van de Graaffových generátorov a prístrojov pre výskum rádioaktivity. Naďalej sa venoval športu, bol prvým Európanom, ktorý získal čierny pás v džude, napísal o ňom dve knihy. Po obsadení Paríža nacistami odišiel do Anglicka, kam sa mu podarilo odviezť ich výskumy a kde spolupracoval na vývoji sonaru pre námorníctvo.
Dopravná nehoda tak zhoršila jeho koleno, že mu lekári odporúčali operáciu. Nevedeli mu však zaručiť ani s 50 % pravdepodobnosťou, že po nej bude chodiť. Feldenkraisa to nahnevalo, tvrdil, že vedci sa nepúšťajú do pokusov, ktorých výsledkom si nie sú istí aspoň na 98 %. Operovať sa nedal, ale sám začal študovať všetko, čo bolo známe o anatómii, fyziológii, neurofyziológii, pohybovej terapii, psychoterapii, joge, akupunktúre aj hypnóze. Využil svoje vedecké myslenie, skúsenosti z džuda a tiež znalosti, ktoré mu sprostredkovala manželka – detská lekárka o tom, ako sa batoľatá učia liezť a chodiť. Pochopil, že kľúčom je uvedomovať si, čo robíme a zhrnul to do vety: „Keď vieš, čo robíš, môžeš robiť, čo chceš.“ Pohyby máme uložené v pamäti a dokážeme ich inervovať samotnou predstavou toho pohybu. Znovu chodiť sa naučil celkom sám, neskôr pomohol kolegovi, ktorý mal chronické bolesti chrbtice. Postupne vyvinul spôsoby uľahčujúce liečenie a učenie prostredníctvom dotykov a slovných inštrukcií. Nejde o pevný systém aplikovateľný v nemennej podobe na každého pacienta. Naopak, vychádza z toho, že každý človek je iný. Metódu nazval Funkčná integrácia (Functional Integration) a Pohybom k sebauvedomeniu (Awareness Through Movement). Dnes je z nej študijný program s medzinárodnou akreditáciou.
Miroslava Kovářová sa k Feldenkraisovej metóde dostala cez tanec. V Rakúsku absolvovala prvé kurzy a aj keď boli pre tanečníka na voľnej nohe krátko po revolúcii neskutočne drahé, podarilo sa jej ich absolvovať a dnes je na Slovensku zatiaľ jednou z dvoch certifikovaných lektoriek. Momentálne nadväzuje spoluprácu so záujemcami po celom Slovensku (viac na www.feldenkrais.abp.sk). Okrem individuálnych cvičení už desiaty rok robí skupinové cvičenia na VŠMU nielen pre tanečníkov, ale i hudobníkov a hercov. Veľa hudobníkov napríklad jednostranne zaťažuje telo, majú návykové držanie tela, ktoré im zabraňuje, aby sa ďalej zlepšili v hre.
.od zlozvykov k prirodzeným funkciám
V skupine sa cvičia pomalé malé pohyby, v sede, v kľaku, v ľahu. V stoji ich nie je veľa, pretože vtedy bojujeme proti gravitácii a udržiavame rovnováhu na malej ploche chodidiel, takže väčšinou nie sme dostatočne uvoľnení, zapíname nepotrebné svaly, a takmer sme zabudli používať podporu samotnej kostry, ktorá je potrebná pre správny postoj. Ako malí sme to vedeli všetci, ale časom naberáme rôzne zlozvyky pri sedení i chôdzi. Málo sa hýbeme a keď sa konečne odhodláme cvičiť, pustíme sa do toho s veľkým entuziazmom, chceme sa poriadne spotiť, podať veľký výkon, a telo si ešte viac poškodzujeme. Pritom svaly ľudí, ktorí nie sú vrcholoví športovci či tanečníci, nepotrebujú takú obrovskú záťaž – stačilo by, keby sa vrátili k prirodzenému fungovaniu svalov: natiahnuť, stiahnuť a uvoľniť. Práve to, že nevieme sval uvoľniť, po čase spôsobuje, že je skrátený a prepracovaný. Nie kĺby, ale svaly obmedzujú náš pohyb a spôsobujú bolesti.
Cieľom Feldenkraisovej metódy nie je vybudovať mohutné svaly a veľkú kondičku, ale zlepšiť prirodzenú organizáciu tela, uvedomiť si, kde čo máme, keď robíme každý druh aktivity, či je to sedenie za počítačom, jedenie, chodenie, okopávanie záhradky či dvíhanie bremien. Zbaviť sa zlozvykov či skôr zautomatizovať si lepšie návyky ako tie, čo nám poškodzujú telo.
.od krátkej ruky k rozšírenému mysleniu
Ležím na zemi v baletnej sále VŠMU, zvnútra budovy počuť hudbu, rytmické počítanie, spev. Mám zatvorené oči a podľa pokynov sa snažím sústrediť na seba, zbaviť sa myšlienok na vonkajší svet, uvedomiť si, kde mám jednotlivé časti tela. Skúšam si chytiť rukou chodidlo, ale mám ju akúsi krátku. Radšej sa ani nepozriem na vyťahané baletky napravo, upokojuje ma, že muzikanti vedľa mňa na tom nie sú o nič lepšie ako ja. Lektorka nás upozorňuje, nech sa nesnažíme napodobňovať suseda, súťažiť, prekonávať sa, každý musí vnútorným zrakom sledovať svoje danosti, obmedzenia a zlozvyky, a s nimi pracovať.
Postupne nás vedie rôznymi pomalými cvičeniami, pomáha uvedomovať si, čo nám pomôže urobiť cvik želateľným spôsobom. Upozorňuje, aby sme nešli na prah bolesti, pretože vtedy sa telo namiesto uvoľnenia stiahne, aby sa jej bránilo. Na konci lekcie som schopná nielen dočiahnuť si rukou na chodidlo, ale relatívne bez námahy a sebapoškodzovania urobiť cvik z detstva – prehodiť si nohy za hlavu.
Mirka Kovářová sa lúči so študentmi a pýta sa ich, na čo sa chcú zamerať na ďalšej hodine. Pokojne to môžu byť len prsty, dýchanie, zrak, sánka. Každá hodina je iná, vysvetľuje mi, lebo ľudia sa učia iba vtedy, keď ich niečo zaujíma a majú nové podnety na spracovanie. Navyše pri otrockom opakovaní pohybu si môžu len zafixovať novú chybu. „Na tejto metóde je najfascinujúcejšie, že sa nesústreďuje na jedno riešenie problému, ale učí človeka pozrieť sa na neho z rôznych strán,“ hovorí. „Bolí vás bedrový kĺb? Nebudeme hýbať s bedrovým kĺbom, pretože miesto bolesti často nie je príčinou bolesti, ale skúsime to sprava, zľava, zhora. Nejde to priamo, tak skúsime inou cestou. Toto cvičenie človeka naučí byť otvoreným všetkému novému.“
Ležím na boku, lektorka skúša pohnúť dozadu mojím ramenom, ale nejde to. Nerobí nič nasilu, namiesto toho vedie moje rameno tam, kam sa samo prirodzene nakláňa. Ide to ľahko, lektorka úplne preberá prácu za moje svaly, tie sa nechajú oklamať a podvolia sa, takže pomaly s ním prejde do opačného smeru, ďaleko za blok, ktorý som tam predtým mala. Po hodine otváram oči, vstávam a cítim nielen uvoľnené veľké chrbtové svaly, ale aj to, že trochu inak, akoby ľahšie, bez námahy, chodím. Pýtam sa, koľko takýchto lekcií, by som potrebovala, aby som tak chodila stále. Lektorka to optimisticky odhadne na desať.
Tou lektorkou je Miroslava Kovářová, pedagogička tanca na VŠMU, riaditeľka festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe a umelecká šéfka dnes už, žiaľ, zrušeného Tanečného súboru Divadla Nová scéna. Súbor sa rozutekal po svete, Mário Radačovský je v ND v Brne a ona sa venuje popularizácii na Slovensku takmer neznámej Feldenkraisovej metódy. Človek sa ňou učí uvedomovať si, čo robí so svojím telom aj so svojím životom ako takým.
.od atómu a džuda k samoliečbe kolena
Nielen sama metóda, ale aj životný príbeh jej tvorcu sú pozoruhodné. Moshé Feldenkrais sa narodil v roku 1904 na Ukrajine v židovskej rodine a už ako štrnásťročný sa vydal pešo do Palestíny budovať nový štát. Celý život bol nomád a držal sa princípu prežitia. V Izraeli, v období, keď sa nesmeli používať zbrane, začal trénovať vojakov v sebaobrane. Pri futbale si zranil koleno, čo malo na jeho neskoršiu prácu zásadný vplyv. V Paríži vyštudoval inžinierstvo, v tíme u Frederika Joliota-Curie sa podieľal na návrhoch niekoľkých Van de Graaffových generátorov a prístrojov pre výskum rádioaktivity. Naďalej sa venoval športu, bol prvým Európanom, ktorý získal čierny pás v džude, napísal o ňom dve knihy. Po obsadení Paríža nacistami odišiel do Anglicka, kam sa mu podarilo odviezť ich výskumy a kde spolupracoval na vývoji sonaru pre námorníctvo.
Dopravná nehoda tak zhoršila jeho koleno, že mu lekári odporúčali operáciu. Nevedeli mu však zaručiť ani s 50 % pravdepodobnosťou, že po nej bude chodiť. Feldenkraisa to nahnevalo, tvrdil, že vedci sa nepúšťajú do pokusov, ktorých výsledkom si nie sú istí aspoň na 98 %. Operovať sa nedal, ale sám začal študovať všetko, čo bolo známe o anatómii, fyziológii, neurofyziológii, pohybovej terapii, psychoterapii, joge, akupunktúre aj hypnóze. Využil svoje vedecké myslenie, skúsenosti z džuda a tiež znalosti, ktoré mu sprostredkovala manželka – detská lekárka o tom, ako sa batoľatá učia liezť a chodiť. Pochopil, že kľúčom je uvedomovať si, čo robíme a zhrnul to do vety: „Keď vieš, čo robíš, môžeš robiť, čo chceš.“ Pohyby máme uložené v pamäti a dokážeme ich inervovať samotnou predstavou toho pohybu. Znovu chodiť sa naučil celkom sám, neskôr pomohol kolegovi, ktorý mal chronické bolesti chrbtice. Postupne vyvinul spôsoby uľahčujúce liečenie a učenie prostredníctvom dotykov a slovných inštrukcií. Nejde o pevný systém aplikovateľný v nemennej podobe na každého pacienta. Naopak, vychádza z toho, že každý človek je iný. Metódu nazval Funkčná integrácia (Functional Integration) a Pohybom k sebauvedomeniu (Awareness Through Movement). Dnes je z nej študijný program s medzinárodnou akreditáciou.
Miroslava Kovářová sa k Feldenkraisovej metóde dostala cez tanec. V Rakúsku absolvovala prvé kurzy a aj keď boli pre tanečníka na voľnej nohe krátko po revolúcii neskutočne drahé, podarilo sa jej ich absolvovať a dnes je na Slovensku zatiaľ jednou z dvoch certifikovaných lektoriek. Momentálne nadväzuje spoluprácu so záujemcami po celom Slovensku (viac na www.feldenkrais.abp.sk). Okrem individuálnych cvičení už desiaty rok robí skupinové cvičenia na VŠMU nielen pre tanečníkov, ale i hudobníkov a hercov. Veľa hudobníkov napríklad jednostranne zaťažuje telo, majú návykové držanie tela, ktoré im zabraňuje, aby sa ďalej zlepšili v hre.
.od zlozvykov k prirodzeným funkciám
V skupine sa cvičia pomalé malé pohyby, v sede, v kľaku, v ľahu. V stoji ich nie je veľa, pretože vtedy bojujeme proti gravitácii a udržiavame rovnováhu na malej ploche chodidiel, takže väčšinou nie sme dostatočne uvoľnení, zapíname nepotrebné svaly, a takmer sme zabudli používať podporu samotnej kostry, ktorá je potrebná pre správny postoj. Ako malí sme to vedeli všetci, ale časom naberáme rôzne zlozvyky pri sedení i chôdzi. Málo sa hýbeme a keď sa konečne odhodláme cvičiť, pustíme sa do toho s veľkým entuziazmom, chceme sa poriadne spotiť, podať veľký výkon, a telo si ešte viac poškodzujeme. Pritom svaly ľudí, ktorí nie sú vrcholoví športovci či tanečníci, nepotrebujú takú obrovskú záťaž – stačilo by, keby sa vrátili k prirodzenému fungovaniu svalov: natiahnuť, stiahnuť a uvoľniť. Práve to, že nevieme sval uvoľniť, po čase spôsobuje, že je skrátený a prepracovaný. Nie kĺby, ale svaly obmedzujú náš pohyb a spôsobujú bolesti.
Cieľom Feldenkraisovej metódy nie je vybudovať mohutné svaly a veľkú kondičku, ale zlepšiť prirodzenú organizáciu tela, uvedomiť si, kde čo máme, keď robíme každý druh aktivity, či je to sedenie za počítačom, jedenie, chodenie, okopávanie záhradky či dvíhanie bremien. Zbaviť sa zlozvykov či skôr zautomatizovať si lepšie návyky ako tie, čo nám poškodzujú telo.
.od krátkej ruky k rozšírenému mysleniu
Ležím na zemi v baletnej sále VŠMU, zvnútra budovy počuť hudbu, rytmické počítanie, spev. Mám zatvorené oči a podľa pokynov sa snažím sústrediť na seba, zbaviť sa myšlienok na vonkajší svet, uvedomiť si, kde mám jednotlivé časti tela. Skúšam si chytiť rukou chodidlo, ale mám ju akúsi krátku. Radšej sa ani nepozriem na vyťahané baletky napravo, upokojuje ma, že muzikanti vedľa mňa na tom nie sú o nič lepšie ako ja. Lektorka nás upozorňuje, nech sa nesnažíme napodobňovať suseda, súťažiť, prekonávať sa, každý musí vnútorným zrakom sledovať svoje danosti, obmedzenia a zlozvyky, a s nimi pracovať.
Postupne nás vedie rôznymi pomalými cvičeniami, pomáha uvedomovať si, čo nám pomôže urobiť cvik želateľným spôsobom. Upozorňuje, aby sme nešli na prah bolesti, pretože vtedy sa telo namiesto uvoľnenia stiahne, aby sa jej bránilo. Na konci lekcie som schopná nielen dočiahnuť si rukou na chodidlo, ale relatívne bez námahy a sebapoškodzovania urobiť cvik z detstva – prehodiť si nohy za hlavu.
Mirka Kovářová sa lúči so študentmi a pýta sa ich, na čo sa chcú zamerať na ďalšej hodine. Pokojne to môžu byť len prsty, dýchanie, zrak, sánka. Každá hodina je iná, vysvetľuje mi, lebo ľudia sa učia iba vtedy, keď ich niečo zaujíma a majú nové podnety na spracovanie. Navyše pri otrockom opakovaní pohybu si môžu len zafixovať novú chybu. „Na tejto metóde je najfascinujúcejšie, že sa nesústreďuje na jedno riešenie problému, ale učí človeka pozrieť sa na neho z rôznych strán,“ hovorí. „Bolí vás bedrový kĺb? Nebudeme hýbať s bedrovým kĺbom, pretože miesto bolesti často nie je príčinou bolesti, ale skúsime to sprava, zľava, zhora. Nejde to priamo, tak skúsime inou cestou. Toto cvičenie človeka naučí byť otvoreným všetkému novému.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.