Vybrala som si, čo mi je najbližšie.
Na strednej som chodila na všetky možné krúžky, v hre bola aj pantomíma. Rodičia sa smiali, že trikrát sa mi niečo podarilo nakresliť a už chcem ísť na VŠVU. Najprv som bola na bábkarskej scénografii, divadlo milujem, ale neviem robiť v kolektíve, nemám rada mrnčiace herečky – priši mi gombík, v tomto mám veľký zadok, neviem sa prispôsobovať režisérovi, keď som presvedčená, že viem sama najlepšiu cestu. Robila som kompromisy, ale práve po najväčšej hádke som si podala prihlášku na VŠVU.
Aj vo voľnom čase si kreslím.
Beriem to, že si idem konečne len tak čarbať, napríklad komiksové postavičky. Zbieram komiksy, milujem kníhkupectvá, to máme asi v rodine, a som úchyláčka na fixky. Aj to dosť stojí, ale neviem sa udržať, táto farba mi chýba, aj toto ešte, a už sa to nabaľuje. Mám obľúbené jedno papiernictvo, kde majú retro veci ako kanagon, lepidlá aj staré fixky. Niektoré zlacnené už kúpim také, že nepíšu, ale inak teraz vyrábajú kvalitné fixky, perfektné sú tie na akrylových bázach, farba sa dá dopĺňať.
Od detstva fičím na muzikáloch,
Branči (raper Vec, pozn. red.) trpí, keď to doma púšťam, z môjho hudobného výberu je na nervy. Poznáme sa roky, jeho hudbe veľmi fandím, ale kričať pod pódiom by som sa hanbila. Minule som stála vpredu na jeho koncerte s takými trinásťročnými, čo pišťali: Ja ho chcem doma! Myslela som si svoje. Iste, žiarlim, niekedy je to ťažké čakať v rade medzi roztlieskavačkami, čo si dávajú všetko podpisovať, pritom sa len chcem opýtať, o koľkej ideme domov. Len tíško pozerám a som rada, že budem mať syna, ten nebude roztlieskavač.
Rada sa hrám a neviem prehrávať.
Máme plnú skrinku hracích krabičiek, spoločenských, kvízových, na Silvestra sme objavili Dixit. Som veľmi súťaživá, chytám až plačlivé momenty, keď mi to nejde, niektorí už so mnou ani nechcú hrávať, beriem vážne pravidlá, rozčúlim sa, keď niekto podvádza, odídem z miestnosti. Branči je taký istý, aj keď hráme pingpong, nedarujeme nikomu nič, prosto to napálime, keď to nevieš, choď preč. Všetko, čo sa hrá, chcem hrať a do nemoty to skúšam.
Rodičia ma vychovali ku skromnosti.
Až je to niekedy na škodu, že sa neviem postaviť za svoje veci, viac sa pretláčať. Makám, vystavujem a vyčkávam, že to niekto zbadá. Som skôr flegmatickejšia, ale vytáča ma arogancia, minule som po pánovi v Bille hodila desať centov. Od malička mám takú sprostú vlastnosť, keď sa deje neprávosť, zapájam sa do bitiek, do konfliktov. Keď je niekto proti gejom, rozčúlim sa extrémne, keď bijú malého Cigánika, idem na pomoc. Raz som to skoro aj schytala.
Hrala som sa s cudnosťou,
obrázky ktoré tvorím, sú presne na tej hranici, možno ma podľa nich mnohí majú zaškatuľkovanú za úchyláčku. Ale ja som normálne hanblivá, veľa vecí mi robí problém, nešla by som ani na nudapláž. Rozprávať o sexe? Hneď sa začervenám, predsa len som z evanjelického lýcea, tam nás asi trošku pribrzdili.
Nikdy som sa nebála o svoj fyzický stav,
nepripúšťala som si, aj keď mi niečo bolo. Až keď bolo najhoršie, ledva som chodila, tak som šla k lekárovi. Ale teraz som vzornou budúcou matkou. Nie som úplne prepnutá, nenaštudovala som si všetko, len chodím na jogu pre tehotné. Ale nemôžem si pomôcť, je mi to smiešne, keď mi povedia: dajte vnútorný úsmev bábätku. To sa, preboha, ako robí? Cvičím a nenápadne sa pozerám na hodinky, ach, ešte pol hodiny.
Na strednej som chodila na všetky možné krúžky, v hre bola aj pantomíma. Rodičia sa smiali, že trikrát sa mi niečo podarilo nakresliť a už chcem ísť na VŠVU. Najprv som bola na bábkarskej scénografii, divadlo milujem, ale neviem robiť v kolektíve, nemám rada mrnčiace herečky – priši mi gombík, v tomto mám veľký zadok, neviem sa prispôsobovať režisérovi, keď som presvedčená, že viem sama najlepšiu cestu. Robila som kompromisy, ale práve po najväčšej hádke som si podala prihlášku na VŠVU.
Aj vo voľnom čase si kreslím.
Beriem to, že si idem konečne len tak čarbať, napríklad komiksové postavičky. Zbieram komiksy, milujem kníhkupectvá, to máme asi v rodine, a som úchyláčka na fixky. Aj to dosť stojí, ale neviem sa udržať, táto farba mi chýba, aj toto ešte, a už sa to nabaľuje. Mám obľúbené jedno papiernictvo, kde majú retro veci ako kanagon, lepidlá aj staré fixky. Niektoré zlacnené už kúpim také, že nepíšu, ale inak teraz vyrábajú kvalitné fixky, perfektné sú tie na akrylových bázach, farba sa dá dopĺňať.
Od detstva fičím na muzikáloch,
Branči (raper Vec, pozn. red.) trpí, keď to doma púšťam, z môjho hudobného výberu je na nervy. Poznáme sa roky, jeho hudbe veľmi fandím, ale kričať pod pódiom by som sa hanbila. Minule som stála vpredu na jeho koncerte s takými trinásťročnými, čo pišťali: Ja ho chcem doma! Myslela som si svoje. Iste, žiarlim, niekedy je to ťažké čakať v rade medzi roztlieskavačkami, čo si dávajú všetko podpisovať, pritom sa len chcem opýtať, o koľkej ideme domov. Len tíško pozerám a som rada, že budem mať syna, ten nebude roztlieskavač.
Rada sa hrám a neviem prehrávať.
Máme plnú skrinku hracích krabičiek, spoločenských, kvízových, na Silvestra sme objavili Dixit. Som veľmi súťaživá, chytám až plačlivé momenty, keď mi to nejde, niektorí už so mnou ani nechcú hrávať, beriem vážne pravidlá, rozčúlim sa, keď niekto podvádza, odídem z miestnosti. Branči je taký istý, aj keď hráme pingpong, nedarujeme nikomu nič, prosto to napálime, keď to nevieš, choď preč. Všetko, čo sa hrá, chcem hrať a do nemoty to skúšam.
Rodičia ma vychovali ku skromnosti.
Až je to niekedy na škodu, že sa neviem postaviť za svoje veci, viac sa pretláčať. Makám, vystavujem a vyčkávam, že to niekto zbadá. Som skôr flegmatickejšia, ale vytáča ma arogancia, minule som po pánovi v Bille hodila desať centov. Od malička mám takú sprostú vlastnosť, keď sa deje neprávosť, zapájam sa do bitiek, do konfliktov. Keď je niekto proti gejom, rozčúlim sa extrémne, keď bijú malého Cigánika, idem na pomoc. Raz som to skoro aj schytala.
Hrala som sa s cudnosťou,
obrázky ktoré tvorím, sú presne na tej hranici, možno ma podľa nich mnohí majú zaškatuľkovanú za úchyláčku. Ale ja som normálne hanblivá, veľa vecí mi robí problém, nešla by som ani na nudapláž. Rozprávať o sexe? Hneď sa začervenám, predsa len som z evanjelického lýcea, tam nás asi trošku pribrzdili.
Nikdy som sa nebála o svoj fyzický stav,
nepripúšťala som si, aj keď mi niečo bolo. Až keď bolo najhoršie, ledva som chodila, tak som šla k lekárovi. Ale teraz som vzornou budúcou matkou. Nie som úplne prepnutá, nenaštudovala som si všetko, len chodím na jogu pre tehotné. Ale nemôžem si pomôcť, je mi to smiešne, keď mi povedia: dajte vnútorný úsmev bábätku. To sa, preboha, ako robí? Cvičím a nenápadne sa pozerám na hodinky, ach, ešte pol hodiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.