Do Kyjeva sa zlietajú odborníci z Medzinárodného menového fondu a iných organizácií, ktorí krajine právom predpisujú trpkú medicínu výmenou za finančný balíček. Pre dlhodobý úspech Ukrajiny je však dôležité pochopiť, že pokračovanie súčasného stavu je nemožné. Ukrajina potrebuje radikálny posun kultúry vládnutia a odvážne reformy.
Ukrajina má akútny problém s verejnými financiami. Napriek relatívne nízkemu verejnému dlhu, pohybujúcemu sa okolo 40 percent HDP, viedli dlhoročné vysoké deficity a prakticky nulový rast k pochybnostiam ohľadom schopnosti ukrajinskej vlády dostáť svojim záväzkom. Medzinárodný menový fond preto vládu Arsenija Jaceňuka zaviaže k reštriktívnej fiškálnej politike. Ale diabol je v detailoch – a bolo by veľmi nebezpečné, ak by sa ukrajinská vláda namiesto znižovania výdajov snažila pumpovať dodatočné príjmy už tak z letargického súkromného sektora.
Menová politika je ďalším zdrojom znepokojenia. Variabilná inflácia, ktorá v istým bodoch presahovala 30 percent, vyvoláva otázniky ohľadom dôveryhodnosti ukrajinskej centrálnej banky. Možným riešením by bolo zaviazanie sa na pevný výmenný kurz napríklad k euru. To pred rokmi zafungovalo v prípade viacerých iných transformujúcich sa ekonomík vrátane Litvy, Estónska či Bulharska.
Ukrajina tiež potrebuje privatizovať svoj bankový sektor, telekomunikácie a energetiku, ktorá je závislá od dovozov zemného plynu z Ruska. Ukrajinská závislosť je podľa Medzinárodnej energetickej agentúry riešiteľná vtedy, ak krajina začne využívať vlastné energetické zdroje. To si však bude vyžadovať dôslednú reštrukturalizáciu energetického sektora, odstránenie energetických dotácií veľkým domácim podnikom a búranie bariér, ktorým čelia zahraniční investori v energetickom sektore.
Je chyba myslieť si, že ukrajinské problémy majú technokratické riešenia. Čo krajina potrebuje najviac, je dôsledná zmena inštitúcií a kultúry vládnutia. Pridlho bola vláda na Ukrajine vnímaná ako zdroj osobného obohatenia pre úzku skupinu vyvolených. Podľa Transparency International je korupcia v krajine porovnateľná so situáciou v Stredoafrickej republike či v Nigérii. Ak má byť ukrajinská cesta k demokracii a trhovej ekonomike úspešná, toto sa musí zmeniť. A bude si to žiadať politickú odvahu na radikálne opatrenia rozmerov, aké sme na Slovensku nikdy nezažili. V roku 2007 napríklad gruzínska vláda rozpustila 13-tisícový policajný zbor a nahradila ho úplne novou, podstatne menšou organizáciou. Nepochybne si čosi podobné vyžaduje ukrajinská polícia, justícia a veľká časť verejného aparátu.
Radikálny boj s korupciou a zefektívnenie verejnej správy sú stále iba časťou skladačky. Ešte dôležitejšie je sprehľadniť zložité a nákladné právne normy, ktoré vytvárajú prostredie pre korupciu. Ukrajinské skóre v rôznych indexoch inštitucionálnej kvality – napríklad hodnotenie podnikateľského prostredia Svetovou bankou či Index ekonomickej slobody kanadského Fraser Institute – je veľmi slabé. Je to najmä „vďaka“ nefunkčnému systému konkurzného konania, obchodným a investičným bariéram, slabej ochrane investorov. Riešenia týchto problémov budú trvať roky, ale Ukrajinci sa môžu poučiť z bohatej skúsenosti iných ekonomík, ktoré s podobnými problémami bojovali a bojujú. Teraz je čas pre bývalých stredoeurópskych reformátorov, akými boli Ivan Mikloš, Leszek Balcerowicz či Lájos Bokros, ísť do Kyjeva a snažiť sa pomôcť, ako sa len dá.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ukrajina má akútny problém s verejnými financiami. Napriek relatívne nízkemu verejnému dlhu, pohybujúcemu sa okolo 40 percent HDP, viedli dlhoročné vysoké deficity a prakticky nulový rast k pochybnostiam ohľadom schopnosti ukrajinskej vlády dostáť svojim záväzkom. Medzinárodný menový fond preto vládu Arsenija Jaceňuka zaviaže k reštriktívnej fiškálnej politike. Ale diabol je v detailoch – a bolo by veľmi nebezpečné, ak by sa ukrajinská vláda namiesto znižovania výdajov snažila pumpovať dodatočné príjmy už tak z letargického súkromného sektora.
Menová politika je ďalším zdrojom znepokojenia. Variabilná inflácia, ktorá v istým bodoch presahovala 30 percent, vyvoláva otázniky ohľadom dôveryhodnosti ukrajinskej centrálnej banky. Možným riešením by bolo zaviazanie sa na pevný výmenný kurz napríklad k euru. To pred rokmi zafungovalo v prípade viacerých iných transformujúcich sa ekonomík vrátane Litvy, Estónska či Bulharska.
Ukrajina tiež potrebuje privatizovať svoj bankový sektor, telekomunikácie a energetiku, ktorá je závislá od dovozov zemného plynu z Ruska. Ukrajinská závislosť je podľa Medzinárodnej energetickej agentúry riešiteľná vtedy, ak krajina začne využívať vlastné energetické zdroje. To si však bude vyžadovať dôslednú reštrukturalizáciu energetického sektora, odstránenie energetických dotácií veľkým domácim podnikom a búranie bariér, ktorým čelia zahraniční investori v energetickom sektore.
Je chyba myslieť si, že ukrajinské problémy majú technokratické riešenia. Čo krajina potrebuje najviac, je dôsledná zmena inštitúcií a kultúry vládnutia. Pridlho bola vláda na Ukrajine vnímaná ako zdroj osobného obohatenia pre úzku skupinu vyvolených. Podľa Transparency International je korupcia v krajine porovnateľná so situáciou v Stredoafrickej republike či v Nigérii. Ak má byť ukrajinská cesta k demokracii a trhovej ekonomike úspešná, toto sa musí zmeniť. A bude si to žiadať politickú odvahu na radikálne opatrenia rozmerov, aké sme na Slovensku nikdy nezažili. V roku 2007 napríklad gruzínska vláda rozpustila 13-tisícový policajný zbor a nahradila ho úplne novou, podstatne menšou organizáciou. Nepochybne si čosi podobné vyžaduje ukrajinská polícia, justícia a veľká časť verejného aparátu.
Radikálny boj s korupciou a zefektívnenie verejnej správy sú stále iba časťou skladačky. Ešte dôležitejšie je sprehľadniť zložité a nákladné právne normy, ktoré vytvárajú prostredie pre korupciu. Ukrajinské skóre v rôznych indexoch inštitucionálnej kvality – napríklad hodnotenie podnikateľského prostredia Svetovou bankou či Index ekonomickej slobody kanadského Fraser Institute – je veľmi slabé. Je to najmä „vďaka“ nefunkčnému systému konkurzného konania, obchodným a investičným bariéram, slabej ochrane investorov. Riešenia týchto problémov budú trvať roky, ale Ukrajinci sa môžu poučiť z bohatej skúsenosti iných ekonomík, ktoré s podobnými problémami bojovali a bojujú. Teraz je čas pre bývalých stredoeurópskych reformátorov, akými boli Ivan Mikloš, Leszek Balcerowicz či Lájos Bokros, ísť do Kyjeva a snažiť sa pomôcť, ako sa len dá.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.