.je utorok predpoludním a po 1 950 kilometroch jazdy autom krížom cez šíru a úrodnú ukrajinskú zem sme konečne dorazili na začiatok cieľa cesty. Krasnoperekopsk – tak sa nazýva miesto, kde sa stretáva Ukrajina so svojím autonómnym územím Krym. Mimochodom, na polostrov vedú iba dve cesty. Máme správy, že obe kontrolujú drsní donskí kozáci a neoznačení ruskí vojaci.
.kto ste?
Najprv sa na ceste objaví kontrolné stanovisko s ukrajinskou vlajkou. Pár metrov napravo od nás je zakopané obrnené vozidlo. Mieri hlavňou smerom na Krym. Ukrajinský vojak nás slušne pozdraví, nič nekontroluje a vraví: „Pokračujte ďalej, po piatich kilometroch bude kontrola.“ Má pravdu. Pred nami sú iba tri autá. Prichádza starší fúzatý kozák v typickej čiernej baranici a neohrabane máva samopalom. „Kto ste?“ Vravíme pravdu, kamery a fotoaparáty by nás aj tak prezradili. A na dovolenku sem teraz sotva kto príde. Kozák nakukne do auta, pozrie si zbežne kufor a ukáže, aby sme odstavili auto nabok. Tam už je auto s ukrajinskými novinármi. Jeden z nich musí stáť rozkročený s rukami za hlavou a pritlačený o kapotu vysokým arogantným mužom v sivých maskáčoch s nápisom Berkut na chrbte. Berkut je špeciálna ukrajinská jednotka, verná do Ruska utečenému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi, ktorá je zodpovedná za mnohé zločiny na kyjevskom Majdane. „Nehýb sa!“ zrúkne berkuťák na novinára. Podobne ako všetci ozbrojenci naokolo, okrem kozákov, aj on má na tvári masku. Vytiahne novinárovi z vrecka všetky veci. Vezme mu aj fotoaparát. Medzitým naše auto a dokumenty prezerajú vojaci v uniformách a s výzbrojou ruskej armády. Sú neoznačení. Ale pomerne korektní v porovnaní s Berkutom.
Potom si vysoký berkuťák všimne nás. Príde až tesne k tvári a každého z nás dvoch si akože fotí, pričom sa vysmieva, že aj on je novinár – na objektíve však zabudol krytku. Iný berkuťák prehliada dôkladne auto, hľadá údajne zbrane, pričom Tomášovi bez slov vytiahne a ukradne kartu z digitálneho fotoaparátu. Po pol hodine čakania prichádza vysoký berkuťák a hovorí nám, aby sme sa otočili a išli naspäť na Ukrajinu. Kričím, že sme „druzja naroda“ a že už máme na Kryme kolegov. To je bod zlomu. „Tak choďte,“ mávne rukou. Simferopoľ je odtiaľto 120 kilometrov. Na kontrolnom stanovišti vidíme množstvo vojenských stanov s ruskými vlajkami a viacero obrnených transportérov. Tie sú aj na prvom kruhovom objazde, ktorým prechádzame.
.krymská družba národov
Bizarné je dnes v tejto krajinke všetko. Aj to, že sa nemusíte pohnúť z miesta a zo dňa na deň sa ocitnete z Ukrajiny v Rusku. Ale vážne. Vedľa Leninovho námestia ja mramorom vyložená budova, v ktorej sídli medzinárodné tlačové centrum. Pochopiteľne, nijaký zahraničný novinár jeho služby nevyužíva. Dve ženičky hovoria po rusky, no chcú, aby Krym ostal Ukrajine. Na papierik nám píšu čísla mobilu tlačovej tajomníčky premiéra Sergeja Aksionova (volá sa Jekaterina) a tiež na šéfa parlamentu Vladimíra Konstantinova (Oksana). Volám im. Asi na dvadsiate zazvonenie mi Jekaterina zodvihne. „Dnes nemáme ani minútu času. Zavolajte zajtra o druhej,“ povie. To ešte netuším, že zajtra o druhej už bude jasné, že krymský parlament jednohlasne požiada o pripojenie k Rusku a Moskva sa tomu poteší do tej miery, že schváli bezprecedentný zákon o možnosti pripojenia „časti území cudzích štátov“ k Ruskej federácii. A súdruh Konstantinov zo samej vďaky horlivo požiada Rusko, aby pripojilo rovno celú Ukrajinu – nielen Krym.
Prší. Na Leninovom námestí pripravujú tribúnu na večernú gala šou nazvanú príznačne Krymská jar – družba národov. Pod sochou sa, tak ako každý deň, zhromažďujú prorusky naladení ľudia, väčšinou staršie dámy so širokou tvárou a úsmevom. Všetci sa navzájom prekrikujú a emotívne komentujú, takže je problém natočiť súvislý rozhovor. Medzi Rusmi a Ruskami, vľúdnymi voči novinárom zo Slovenska, vyniká mužík s výzorom F.M. Dostojevského. Má na klope kabáta oranžovo-čiernu stuhu sv. Juraja, ochrancu tých, čo sa bránia pred okupantmi. Predstaví sa ako Ukrajinec z mesta Vinica, ktorý prišiel podporiť Krymčanov. Meno však nepovie, zo strachu. Máva pritom ústavou Ukrajiny a tvrdí, že právo sebaurčenia patrí výlučne ľudu Krymu. Nemá celkom pravdu – Krym sa môže odtrhnúť iba po prípadnom celoštátnom referende, no nehádam sa s ním. „My photo no! Human law!“ kričí na Tomáša, keď sa ho pokúsi natočiť. Okolité ruské ženičky mužíkovi najprv nadávajú, považujú ho za podozrivého, potom on však zakričí, že je na ich strane a začnú ho objímať.
.rasija!
„Som čistokrvný Ukrajinec, no podporujem Krymčanov v ich práve v referende rozhodnúť o sebe,“ vraví mi inžinier, ktorý za Kravčuka, keď sa firma, kde pracoval, rozpadla, prišiel o prácu. Jeho hlas zaniká v kriku jednej ženy: „Rasija! Rasija! Rasija!“ Druhá ďakuje Rusku, že im pomohlo, aby na Krym neprišli banderovci a „ukrajinskí fašisti“ zo západu.
Na druhý deň mužíka z Vinice vidíme na inej demonštrácii. Protestuje sa pred hotelom Ukrajina proti Amerike aj proti OBSE. Predtým sme sedeli v kaviarni hotela pri vedľajšom stole so šéfom misie OSN na Ukrajine Robertom Serrym. Jeho kolega nám dáva dôvernú informáciu, že o piatej sa obaja pokúsia na ulici Marxa dostať sa do budovy štábu ukrajinskej vojenskej flotily, ktorá by mala byť obklopená ruskými vojakmi. „Ale odo mňa ste nič nepočuli,“ pošepne mi do ucha. Potom obaja prejdú cez dav demonštrantov, ktorý im nenásilne bráni v odchode. No nakoniec ich auto odíde. Dezinformácie sa šíria zo všetkých strán. OSN informovala, že Serryho „ohrozili“ a podľa britského Guardianu ho násilne držali v kaviarni. Na vlastné oči sme videli, že to nebolo tak.
.ochrancovia vojakov?
Asi tridsať kilometrov od Simferopoľu leží mestečko Perevalne. Sídli tu základňa ukrajinskej armády. S českými kolegami z TV Prima ideme na druhý deň ráno preveriť správy, podľa ktorých sú obkľúčení, či dokonca odzbrojení ruskými vojakmi. Reportér Patrik Kaizr hovorí, že včera proruskí ozbrojenci obsadili vojenské letisko Belbek asi desať kilometrov od Sevastopoľu, pričom streľbou do vzduchu odtiaľ vyhnali Ukrajincov. Kto sú tí neznámi ruskí ozbrojenci? „Podľa mňa ide o nájomných žoldnierov, ktorí mali už v Afganistane dohodu s ruským ministerstvom vnútra, že strážia ruské základne a strategické objekty. Hovorí sa im kontraktori,“ myslí si Kaizr.
Pred vchodom do základne to vyzerá ako mediálny karneval. Čínske, japonské, britské a iné televízne štáby tu natáčajú stand-upy – s ozbrojenými ruskými vojakmi v diaľke, okolo ktorých pochodujú v útvare neozbrojení ukrajinskí vojaci. Celú šou dopĺňajú príslušníci proruskej domobrany, ktorí bránia médiám v prístupe k základni. Na stožiari vlaje ruská vlajka. Pokúšame sa cez plot hovoriť s ukrajinskými vojakmi. Bezvýsledne. Viac šťastia máme na zastávke autobusu za rohom. Stoja tam dve staršie ženy. Ukrajinky, no ruskojazyčné. Jedna má na základni syna, druhá dvoch vnukov. Pravidelne im sem nosia sladkosti a iné jedlo.
„Rusi tu nie sú okupanti, ale ochrancovia,“ tvrdí jedna, pričom druhá súhlasne prikyvuje. „Ak by neprišli, bol by tu druhý krvavý Majdan. Všetko je tu pokojné, naši chlapci môžu bez problémov vyjsť zo základne. Zájdeme s nimi na čaj do mesta.“
.prozápadní tatári
Podľa zatiaľ posledného sčítania ľudu tvoria asi 60 percent obyvateľov Krymu Rusi, 25 percent Ukrajinci a 12 percent moslimskí Tatári. A práve odbojní Tatári, ktorých ku koncu 2. svetovej vojny Stalin vo veľkom odtiaľto vysídľoval, sú významným proeurópskym a prozápadným faktorom na Kryme. V Simferopole sídli ich najvyšší orgán Medzhlis, teda snem. Máme možnosť hovoriť s tatárskym tajomníkom pre zahraničné vzťahy Ali Hamzim (56). Má tri dospelé deti, ktoré žijú v slávnom orientálnom mestečku Bachčisaraj (pamätáte si z povinného školského čítania Puškinovu báseň o tunajšej fontáne v paláci chána?) na polceste medzi Simferopoľom a Sevastpoľom.
Hamzin tvrdí, že na dvojmiliónovom polostrove nežije 260-tisíc Tatárov, tak ako tvrdí oficiálne sčítanie, ale najmenej 450-tisíc. Vychádza z faktu, že majú 45-tisíc detí v školskom veku, pričom to zodpovedá desiatim percentám ich obyvateľstva. Ukrajinu kritizuje, no napriek tomu ju považuje za svoju vlasť a o pripojení Krymu k Rusku nechce ani počuť. Skúsenosti s jeho imperiálnou politikou od roku 1783 im stačia.
„To, čo sa tu dnes deje, nám pripomína to, ako sa k nám chovalo sovietske impérium. Za 22 rokov na samostatnej Ukrajine krymskí Tatári nemohli získať svoje práva. Nebol prijatý ani jeden zákon, vždy sme boli považovaní za ohrozenie bezpečnosti krajiny a pritom sme boli pripravení na dialóg. Zúčastňujeme sa na voľbách na všetkých úrovniach. V 100-člennom krymskom parlamente máme piatich. Podľa ukrajinských zákonov nemôžeme mať stranu na etnickom základe, naši ľudia prešli na kandidátke Ľudového hnutia Ukrajiny,“ vysvetľuje Hamzin. Krymskí Tatári vystúpili proti invázii Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 aj proti sovietskej vojne v Afganistane. A dnes bojujú bez zbraní aj proti ruskej okupácii Krymu.
.v meste hrdinov
Sevastopoľ je slávne mesto hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny. Sídli tu podľa ukrajinsko-ruskej medzištátnej dohody ruská čiernomorská flotila. Takmer 20-tisíc námorníkov a ich rodiny tu tvoria výrazne ruskú, či dokonca sovietsku atmosféru. Široké bulváre, sochy, pamätníky, nástenky zaslúžilých pracovníkov. A pláže, na ktorých vás ženy pozývajú na prehliadku výletnou loďou. Muži tu tradične hrajú pri stolíkoch šach. Navonok vládne pokoj.
Asi dvadsať kilometrov pred Sevastopoľom je ďalšie kontrolné stanovište. Opäť kozáci, miestna ruská domobrana, no tentoraz bez zbraní a bez otrasných príslušníkov Berkutu. Majú výpovedný transparent Kde sme my, tam je Rusko. Veliteľ donských kozákov tvrdí, že ich pozvali „obyvatelia mesta“. Nekomentujeme. Sevastopoľ má skutočne zvláštnych obyvateľov. Na radnici sa bezvýsledne usilujeme o rozhovor s primátorom, ten však „nemá na médiá ani sekundu“. Zato ochotná pracovníčka úradu nás vedie do útrob budovy pozoruhodným vchodom, ktorý je skrytý za veľkou nástenkou. Pred magistrátom je skupinka postarších demonštrantov s ruskými vlajkami. Paranaoidne sa boja, že z Kyjeva na nich prídu „ukrajinskí fašisti“, pred ktorými ich ochránia statoční ruskí vojaci. Nás s Tomášom považujú za špiónov a kričia na milicionára, aby nás legitimoval. Dajú nám síce čaj, ale musíme ísť odtiaľ preč. Dávame sa do reči s korpulentnou Ruskou, ktorá drží vlajočku s Putinom a Medvedevom.
„Dúfame, že vyhrá rozum,“ vraví pani, ktorá nechce povedať svoje meno.
Na otázku, či to znamená, že Krym ostane ukrajinský, alebo bude ruský, dodáva: „Nemožno sa riadiť názorom idiotov, inak to nemožno nazvať. Neverím Klyčkovi. U nás iba ruské médiá hovoria pravdu. My tu milujeme mier.“ A dodá, že nijaké útoky na Rusov tu nezaznamenali. Tie pritom boli podľa Putina dôvodom, či skôr zámienkou pre inváziu.
.kto ste?
Najprv sa na ceste objaví kontrolné stanovisko s ukrajinskou vlajkou. Pár metrov napravo od nás je zakopané obrnené vozidlo. Mieri hlavňou smerom na Krym. Ukrajinský vojak nás slušne pozdraví, nič nekontroluje a vraví: „Pokračujte ďalej, po piatich kilometroch bude kontrola.“ Má pravdu. Pred nami sú iba tri autá. Prichádza starší fúzatý kozák v typickej čiernej baranici a neohrabane máva samopalom. „Kto ste?“ Vravíme pravdu, kamery a fotoaparáty by nás aj tak prezradili. A na dovolenku sem teraz sotva kto príde. Kozák nakukne do auta, pozrie si zbežne kufor a ukáže, aby sme odstavili auto nabok. Tam už je auto s ukrajinskými novinármi. Jeden z nich musí stáť rozkročený s rukami za hlavou a pritlačený o kapotu vysokým arogantným mužom v sivých maskáčoch s nápisom Berkut na chrbte. Berkut je špeciálna ukrajinská jednotka, verná do Ruska utečenému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi, ktorá je zodpovedná za mnohé zločiny na kyjevskom Majdane. „Nehýb sa!“ zrúkne berkuťák na novinára. Podobne ako všetci ozbrojenci naokolo, okrem kozákov, aj on má na tvári masku. Vytiahne novinárovi z vrecka všetky veci. Vezme mu aj fotoaparát. Medzitým naše auto a dokumenty prezerajú vojaci v uniformách a s výzbrojou ruskej armády. Sú neoznačení. Ale pomerne korektní v porovnaní s Berkutom.
Potom si vysoký berkuťák všimne nás. Príde až tesne k tvári a každého z nás dvoch si akože fotí, pričom sa vysmieva, že aj on je novinár – na objektíve však zabudol krytku. Iný berkuťák prehliada dôkladne auto, hľadá údajne zbrane, pričom Tomášovi bez slov vytiahne a ukradne kartu z digitálneho fotoaparátu. Po pol hodine čakania prichádza vysoký berkuťák a hovorí nám, aby sme sa otočili a išli naspäť na Ukrajinu. Kričím, že sme „druzja naroda“ a že už máme na Kryme kolegov. To je bod zlomu. „Tak choďte,“ mávne rukou. Simferopoľ je odtiaľto 120 kilometrov. Na kontrolnom stanovišti vidíme množstvo vojenských stanov s ruskými vlajkami a viacero obrnených transportérov. Tie sú aj na prvom kruhovom objazde, ktorým prechádzame.
.krymská družba národov
Bizarné je dnes v tejto krajinke všetko. Aj to, že sa nemusíte pohnúť z miesta a zo dňa na deň sa ocitnete z Ukrajiny v Rusku. Ale vážne. Vedľa Leninovho námestia ja mramorom vyložená budova, v ktorej sídli medzinárodné tlačové centrum. Pochopiteľne, nijaký zahraničný novinár jeho služby nevyužíva. Dve ženičky hovoria po rusky, no chcú, aby Krym ostal Ukrajine. Na papierik nám píšu čísla mobilu tlačovej tajomníčky premiéra Sergeja Aksionova (volá sa Jekaterina) a tiež na šéfa parlamentu Vladimíra Konstantinova (Oksana). Volám im. Asi na dvadsiate zazvonenie mi Jekaterina zodvihne. „Dnes nemáme ani minútu času. Zavolajte zajtra o druhej,“ povie. To ešte netuším, že zajtra o druhej už bude jasné, že krymský parlament jednohlasne požiada o pripojenie k Rusku a Moskva sa tomu poteší do tej miery, že schváli bezprecedentný zákon o možnosti pripojenia „časti území cudzích štátov“ k Ruskej federácii. A súdruh Konstantinov zo samej vďaky horlivo požiada Rusko, aby pripojilo rovno celú Ukrajinu – nielen Krym.
Prší. Na Leninovom námestí pripravujú tribúnu na večernú gala šou nazvanú príznačne Krymská jar – družba národov. Pod sochou sa, tak ako každý deň, zhromažďujú prorusky naladení ľudia, väčšinou staršie dámy so širokou tvárou a úsmevom. Všetci sa navzájom prekrikujú a emotívne komentujú, takže je problém natočiť súvislý rozhovor. Medzi Rusmi a Ruskami, vľúdnymi voči novinárom zo Slovenska, vyniká mužík s výzorom F.M. Dostojevského. Má na klope kabáta oranžovo-čiernu stuhu sv. Juraja, ochrancu tých, čo sa bránia pred okupantmi. Predstaví sa ako Ukrajinec z mesta Vinica, ktorý prišiel podporiť Krymčanov. Meno však nepovie, zo strachu. Máva pritom ústavou Ukrajiny a tvrdí, že právo sebaurčenia patrí výlučne ľudu Krymu. Nemá celkom pravdu – Krym sa môže odtrhnúť iba po prípadnom celoštátnom referende, no nehádam sa s ním. „My photo no! Human law!“ kričí na Tomáša, keď sa ho pokúsi natočiť. Okolité ruské ženičky mužíkovi najprv nadávajú, považujú ho za podozrivého, potom on však zakričí, že je na ich strane a začnú ho objímať.
.rasija!
„Som čistokrvný Ukrajinec, no podporujem Krymčanov v ich práve v referende rozhodnúť o sebe,“ vraví mi inžinier, ktorý za Kravčuka, keď sa firma, kde pracoval, rozpadla, prišiel o prácu. Jeho hlas zaniká v kriku jednej ženy: „Rasija! Rasija! Rasija!“ Druhá ďakuje Rusku, že im pomohlo, aby na Krym neprišli banderovci a „ukrajinskí fašisti“ zo západu.
Na druhý deň mužíka z Vinice vidíme na inej demonštrácii. Protestuje sa pred hotelom Ukrajina proti Amerike aj proti OBSE. Predtým sme sedeli v kaviarni hotela pri vedľajšom stole so šéfom misie OSN na Ukrajine Robertom Serrym. Jeho kolega nám dáva dôvernú informáciu, že o piatej sa obaja pokúsia na ulici Marxa dostať sa do budovy štábu ukrajinskej vojenskej flotily, ktorá by mala byť obklopená ruskými vojakmi. „Ale odo mňa ste nič nepočuli,“ pošepne mi do ucha. Potom obaja prejdú cez dav demonštrantov, ktorý im nenásilne bráni v odchode. No nakoniec ich auto odíde. Dezinformácie sa šíria zo všetkých strán. OSN informovala, že Serryho „ohrozili“ a podľa britského Guardianu ho násilne držali v kaviarni. Na vlastné oči sme videli, že to nebolo tak.
.ochrancovia vojakov?
Asi tridsať kilometrov od Simferopoľu leží mestečko Perevalne. Sídli tu základňa ukrajinskej armády. S českými kolegami z TV Prima ideme na druhý deň ráno preveriť správy, podľa ktorých sú obkľúčení, či dokonca odzbrojení ruskými vojakmi. Reportér Patrik Kaizr hovorí, že včera proruskí ozbrojenci obsadili vojenské letisko Belbek asi desať kilometrov od Sevastopoľu, pričom streľbou do vzduchu odtiaľ vyhnali Ukrajincov. Kto sú tí neznámi ruskí ozbrojenci? „Podľa mňa ide o nájomných žoldnierov, ktorí mali už v Afganistane dohodu s ruským ministerstvom vnútra, že strážia ruské základne a strategické objekty. Hovorí sa im kontraktori,“ myslí si Kaizr.
Pred vchodom do základne to vyzerá ako mediálny karneval. Čínske, japonské, britské a iné televízne štáby tu natáčajú stand-upy – s ozbrojenými ruskými vojakmi v diaľke, okolo ktorých pochodujú v útvare neozbrojení ukrajinskí vojaci. Celú šou dopĺňajú príslušníci proruskej domobrany, ktorí bránia médiám v prístupe k základni. Na stožiari vlaje ruská vlajka. Pokúšame sa cez plot hovoriť s ukrajinskými vojakmi. Bezvýsledne. Viac šťastia máme na zastávke autobusu za rohom. Stoja tam dve staršie ženy. Ukrajinky, no ruskojazyčné. Jedna má na základni syna, druhá dvoch vnukov. Pravidelne im sem nosia sladkosti a iné jedlo.
„Rusi tu nie sú okupanti, ale ochrancovia,“ tvrdí jedna, pričom druhá súhlasne prikyvuje. „Ak by neprišli, bol by tu druhý krvavý Majdan. Všetko je tu pokojné, naši chlapci môžu bez problémov vyjsť zo základne. Zájdeme s nimi na čaj do mesta.“
.prozápadní tatári
Podľa zatiaľ posledného sčítania ľudu tvoria asi 60 percent obyvateľov Krymu Rusi, 25 percent Ukrajinci a 12 percent moslimskí Tatári. A práve odbojní Tatári, ktorých ku koncu 2. svetovej vojny Stalin vo veľkom odtiaľto vysídľoval, sú významným proeurópskym a prozápadným faktorom na Kryme. V Simferopole sídli ich najvyšší orgán Medzhlis, teda snem. Máme možnosť hovoriť s tatárskym tajomníkom pre zahraničné vzťahy Ali Hamzim (56). Má tri dospelé deti, ktoré žijú v slávnom orientálnom mestečku Bachčisaraj (pamätáte si z povinného školského čítania Puškinovu báseň o tunajšej fontáne v paláci chána?) na polceste medzi Simferopoľom a Sevastpoľom.
Hamzin tvrdí, že na dvojmiliónovom polostrove nežije 260-tisíc Tatárov, tak ako tvrdí oficiálne sčítanie, ale najmenej 450-tisíc. Vychádza z faktu, že majú 45-tisíc detí v školskom veku, pričom to zodpovedá desiatim percentám ich obyvateľstva. Ukrajinu kritizuje, no napriek tomu ju považuje za svoju vlasť a o pripojení Krymu k Rusku nechce ani počuť. Skúsenosti s jeho imperiálnou politikou od roku 1783 im stačia.
„To, čo sa tu dnes deje, nám pripomína to, ako sa k nám chovalo sovietske impérium. Za 22 rokov na samostatnej Ukrajine krymskí Tatári nemohli získať svoje práva. Nebol prijatý ani jeden zákon, vždy sme boli považovaní za ohrozenie bezpečnosti krajiny a pritom sme boli pripravení na dialóg. Zúčastňujeme sa na voľbách na všetkých úrovniach. V 100-člennom krymskom parlamente máme piatich. Podľa ukrajinských zákonov nemôžeme mať stranu na etnickom základe, naši ľudia prešli na kandidátke Ľudového hnutia Ukrajiny,“ vysvetľuje Hamzin. Krymskí Tatári vystúpili proti invázii Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 aj proti sovietskej vojne v Afganistane. A dnes bojujú bez zbraní aj proti ruskej okupácii Krymu.
.v meste hrdinov
Sevastopoľ je slávne mesto hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny. Sídli tu podľa ukrajinsko-ruskej medzištátnej dohody ruská čiernomorská flotila. Takmer 20-tisíc námorníkov a ich rodiny tu tvoria výrazne ruskú, či dokonca sovietsku atmosféru. Široké bulváre, sochy, pamätníky, nástenky zaslúžilých pracovníkov. A pláže, na ktorých vás ženy pozývajú na prehliadku výletnou loďou. Muži tu tradične hrajú pri stolíkoch šach. Navonok vládne pokoj.
Asi dvadsať kilometrov pred Sevastopoľom je ďalšie kontrolné stanovište. Opäť kozáci, miestna ruská domobrana, no tentoraz bez zbraní a bez otrasných príslušníkov Berkutu. Majú výpovedný transparent Kde sme my, tam je Rusko. Veliteľ donských kozákov tvrdí, že ich pozvali „obyvatelia mesta“. Nekomentujeme. Sevastopoľ má skutočne zvláštnych obyvateľov. Na radnici sa bezvýsledne usilujeme o rozhovor s primátorom, ten však „nemá na médiá ani sekundu“. Zato ochotná pracovníčka úradu nás vedie do útrob budovy pozoruhodným vchodom, ktorý je skrytý za veľkou nástenkou. Pred magistrátom je skupinka postarších demonštrantov s ruskými vlajkami. Paranaoidne sa boja, že z Kyjeva na nich prídu „ukrajinskí fašisti“, pred ktorými ich ochránia statoční ruskí vojaci. Nás s Tomášom považujú za špiónov a kričia na milicionára, aby nás legitimoval. Dajú nám síce čaj, ale musíme ísť odtiaľ preč. Dávame sa do reči s korpulentnou Ruskou, ktorá drží vlajočku s Putinom a Medvedevom.
„Dúfame, že vyhrá rozum,“ vraví pani, ktorá nechce povedať svoje meno.
Na otázku, či to znamená, že Krym ostane ukrajinský, alebo bude ruský, dodáva: „Nemožno sa riadiť názorom idiotov, inak to nemožno nazvať. Neverím Klyčkovi. U nás iba ruské médiá hovoria pravdu. My tu milujeme mier.“ A dodá, že nijaké útoky na Rusov tu nezaznamenali. Tie pritom boli podľa Putina dôvodom, či skôr zámienkou pre inváziu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.