.je nedeľa 15. júna 2014 a novozvolený prezident Robert Fico sa práve ujíma svojej funkcie. V slávnostnom inauguračnom prejave pred poslancami parlamentu kladie dôraz najmä na ideu, že výsledok prezidentských volieb je zavŕšením snahy jeho politickej strany o stabilizáciu a konsolidáciu krajiny. Poslanci Smeru nadšene tlieskajú a predseda parlamentu Paška uznanlivo pokyvuje hlavou. Len čerstvý premiér Robert Kaliňák vyzerá trochu nervózne. Krátko po prejave Fico vyhlási, že členstva v Smere sa napokon nehodlá vzdať, pretože na všetko, čo pre Slovensko vo farbách tejto strany vykonal, je patrične hrdý a nemôže to len tak vymazať zo svojho života. Ešte v ten večer zasadá aj predsedníctvo Smeru a svojmu zakladateľovi sa rozhodne venovať slávnostnú, v koži viazanú stranícku legitimáciu s poradovým číslom jeden.
Už o týždeň neskôr sa nový prezident zúčastňuje na zasadnutí vlády, aby s ministrami prerokoval otázku súčinnosti medzi kabinetom a Hradom. S premiérom sa dohodnú na pravidelných dvojtýždňových konzultáciach. „Spolupráca a stabilita, len to nám pomôže preklenúť ťažké časy, ktoré nás čakajú,“ hovorí prezident pri odchode z Úradu vlády.
Jedným z prvých personálnych rozhodnutí prezidenta je opätovné menovanie Štefana Harabina do funkcie predsedu Najvyššieho súdu, a to len pár hodín po tom, ako ho do tejto funkcie zvolila Súdna rada. Keď v roku 2015 vyprší mandát guvernérovi Národnej banky Jozefovi Makúchovi, prezident na tento post menuje svojho ekonomického pradcu Petra Staněka. O dva roky neskôr, keď vo funkcii viceguvernéra skončí Ján Tóth, vystrieda ho niekdajší pokladník Smeru a neskorší šéf Úradu vlády Igor Federič. Mesiace pokojne plynú, súdy, polícia, prokuratúra a NKÚ zodpovedne pracujú a neprejde ani mesiac, aby pred verejnosťou neprezentovali objasnenie závažného prípadu korupcie. Nevyhýbajú sa pritom ani politickým kauzám a korupcii vo vlastných radoch. Veľkú pozornosť vzbudí najmä kauza obecného poslana za Smer z Horných Kočkoviec, ktorý prijal dvestoeurový úplatok za prednostné pristavenie kontajneru na odpad.
Väčší rozruch a kritiku v médiách vzbudí aj menovanie Drahoslava Machalu za nového veľvyslanca na Ukrajine. Prezident to obháji jeho širokou dušou a dobrou znalosťou slovanských jazykov.
Krátko pred koncom svojho prvého funkčného obdobia stihne prezident Fico menovať ešte troch nových sudcov Ústavného súdu. Rešpektovaných členov tohto súdu Ladislava Orosza, Ľudmilu Gajdošíkovú a Lajosa Meszárosa vystriedajú advokát, ktorý pred súdmi zastupoval Smer, Ficova spolužiačka z fakulty a predseda okresného súdu v Topoľčanoch.
.pochod inštitúciami
Hoci táto fikcia vyzerá na prvý pohľad fantasticky, v skutočnosti nemusí byť až taká vzdialená od reality. Smer už dnes kontroluje okrem vlády a parlamentu aj ďalšie významné úrady. A ak by po voľbách Robert Fico zasadol do prezidentského kresla, pochod tejto strany inštitúciami štátu by ešte mohol nabrať na intenzite. Okrem vedenia polície a tajnej služby má Ficova strana svojho človeka v čele Národného bezpečnostného úradu. Jozef Magala bol počas prvej Ficovej vlády šéfom Slovenskej informačnej služby a blízkym premiérovým človekom. Do kresla generálneho prokurátora zase zasadol Ficov spolužiak Jaromír Čižnár. Na čele Najvyššieho kontrolného úradu už dva roky presluhuje Ján Jasovský, ktorý bol ministrom a poslancom medzičasom mŕtveho HZDS a mentálne určite patrí do sveta Smeru.
Niečo podobné platí aj o predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej, o ktorej sa v minulosti v HZDS uvažovalo ako o ministerke spravodlivosti. O šéfovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi sa v tejto súvislosti netreba špeciálne rozpisovať. Blízko k Smeru má aj Jozef Holjenčík, šéf silného Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý by mal regulovať ceny energií. Keď prvá Ficova vláda v roku 2007 vymenila takzvanú regulačnú radu tohto úradu, do jej čela vymenovala práve Holjenčíka.
Robert Fico veľmi často opakuje, že Smer nekontroluje Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý pripadol opozícii. Ani to však nie je celkom pravda. Predsedníčka úradu Zita Táborská sa síce dostala do finále výberového konania, ktoré na tento post vyhlásila ešte vláda Ivety Radičovej, ale do tejto funkcie ju vymenovala Ficova vláda až po tom, ako odmietla všetkých kandidátov, ktorých jej ponúkli opozičné strany. Fico vtedy tento post opozícii sľúbil, ale podmienil to tým, že opozícia sa musí na kandidátovi dohodnúť aj so zamestnávateľmi a Združením miest a obcí Slovenska. K takejto dohode nedošlo. Minulý rok tiež Ficova vláda menovala do kresla podpredsedu tohto úradu Andreja Holáka, ktorý dovtedy pôsobil ako štátny tajomník na ministerstve dopravy.
Jedinou dôležitou kontrolnou inštitúciou štátu, kde má na čele svojho človeka opozícia, je úrad ombudsmana. A Jana Dubovcová sa nedávno na vlastnej koži presvedčila, čo to obnáša mať na niečo iný názor ako Smer.
.ovládnutá krajina
Možno namietať, že inštitúcie štátu svojimi ľuďmi obsadzovali aj doterajšie pravicové vlády. Táto námietka platí, ale je tu jeden významný rozdiel. Všetky tieto vlády boli koaličné, zložené z viacerých politických strán. Na čele týchto inštitúcií tak zasadli ľudia síce blízki jednej vláde, ale viacerým politickým subjektom. Prípadne existovala aj akási krížová kontrola – teda keď bol šéf inštitúcie z jednej strany, jeho zástupcu nominovala iná vládna strana. Strany si tak navzájom videli do kuchyne, vďaka čomu sa do médií dostávalo viac informácií. V situácii, keď väčšinu kľúčových pozícií v štáte obsadia ľudia spätí s jednou stranou, je verejná kontrola oveľa komplikovanejšia. V postate je obmedzená len na poslanecké prieskumy členov parlamentu, ktoré sú však často len zdvorilostnými posedeniami pri káve, a to bez toho, aby sa poslanci mali možnosť dostať k dôležitým informáciám. Ťažký život tak majú aj investigatívci, pre ktorých je prístup k informačným zdrojom oveľa horší než počas vlád pestrých koalícií.
Poľská sociologička Jadwiga Staniszkis vo svojej známej knihe Postkomunizmus: Zrod hádanky sformulovala jednu zo základných charakteristík postkomunistických elít – politická moc nie je pre ne nástrojom na vládnutie v zmysle služby, ale na ovládanie inštitúcií. Čo to znamená, keď sa to podarí jednej politickej partii, môžeme nakoniec už dnes celkom dobre sledovať v Orbánovom Maďarsku.
Už o týždeň neskôr sa nový prezident zúčastňuje na zasadnutí vlády, aby s ministrami prerokoval otázku súčinnosti medzi kabinetom a Hradom. S premiérom sa dohodnú na pravidelných dvojtýždňových konzultáciach. „Spolupráca a stabilita, len to nám pomôže preklenúť ťažké časy, ktoré nás čakajú,“ hovorí prezident pri odchode z Úradu vlády.
Jedným z prvých personálnych rozhodnutí prezidenta je opätovné menovanie Štefana Harabina do funkcie predsedu Najvyššieho súdu, a to len pár hodín po tom, ako ho do tejto funkcie zvolila Súdna rada. Keď v roku 2015 vyprší mandát guvernérovi Národnej banky Jozefovi Makúchovi, prezident na tento post menuje svojho ekonomického pradcu Petra Staněka. O dva roky neskôr, keď vo funkcii viceguvernéra skončí Ján Tóth, vystrieda ho niekdajší pokladník Smeru a neskorší šéf Úradu vlády Igor Federič. Mesiace pokojne plynú, súdy, polícia, prokuratúra a NKÚ zodpovedne pracujú a neprejde ani mesiac, aby pred verejnosťou neprezentovali objasnenie závažného prípadu korupcie. Nevyhýbajú sa pritom ani politickým kauzám a korupcii vo vlastných radoch. Veľkú pozornosť vzbudí najmä kauza obecného poslana za Smer z Horných Kočkoviec, ktorý prijal dvestoeurový úplatok za prednostné pristavenie kontajneru na odpad.
Väčší rozruch a kritiku v médiách vzbudí aj menovanie Drahoslava Machalu za nového veľvyslanca na Ukrajine. Prezident to obháji jeho širokou dušou a dobrou znalosťou slovanských jazykov.
Krátko pred koncom svojho prvého funkčného obdobia stihne prezident Fico menovať ešte troch nových sudcov Ústavného súdu. Rešpektovaných členov tohto súdu Ladislava Orosza, Ľudmilu Gajdošíkovú a Lajosa Meszárosa vystriedajú advokát, ktorý pred súdmi zastupoval Smer, Ficova spolužiačka z fakulty a predseda okresného súdu v Topoľčanoch.
.pochod inštitúciami
Hoci táto fikcia vyzerá na prvý pohľad fantasticky, v skutočnosti nemusí byť až taká vzdialená od reality. Smer už dnes kontroluje okrem vlády a parlamentu aj ďalšie významné úrady. A ak by po voľbách Robert Fico zasadol do prezidentského kresla, pochod tejto strany inštitúciami štátu by ešte mohol nabrať na intenzite. Okrem vedenia polície a tajnej služby má Ficova strana svojho človeka v čele Národného bezpečnostného úradu. Jozef Magala bol počas prvej Ficovej vlády šéfom Slovenskej informačnej služby a blízkym premiérovým človekom. Do kresla generálneho prokurátora zase zasadol Ficov spolužiak Jaromír Čižnár. Na čele Najvyššieho kontrolného úradu už dva roky presluhuje Ján Jasovský, ktorý bol ministrom a poslancom medzičasom mŕtveho HZDS a mentálne určite patrí do sveta Smeru.
Niečo podobné platí aj o predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej, o ktorej sa v minulosti v HZDS uvažovalo ako o ministerke spravodlivosti. O šéfovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi sa v tejto súvislosti netreba špeciálne rozpisovať. Blízko k Smeru má aj Jozef Holjenčík, šéf silného Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý by mal regulovať ceny energií. Keď prvá Ficova vláda v roku 2007 vymenila takzvanú regulačnú radu tohto úradu, do jej čela vymenovala práve Holjenčíka.
Robert Fico veľmi často opakuje, že Smer nekontroluje Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý pripadol opozícii. Ani to však nie je celkom pravda. Predsedníčka úradu Zita Táborská sa síce dostala do finále výberového konania, ktoré na tento post vyhlásila ešte vláda Ivety Radičovej, ale do tejto funkcie ju vymenovala Ficova vláda až po tom, ako odmietla všetkých kandidátov, ktorých jej ponúkli opozičné strany. Fico vtedy tento post opozícii sľúbil, ale podmienil to tým, že opozícia sa musí na kandidátovi dohodnúť aj so zamestnávateľmi a Združením miest a obcí Slovenska. K takejto dohode nedošlo. Minulý rok tiež Ficova vláda menovala do kresla podpredsedu tohto úradu Andreja Holáka, ktorý dovtedy pôsobil ako štátny tajomník na ministerstve dopravy.
Jedinou dôležitou kontrolnou inštitúciou štátu, kde má na čele svojho človeka opozícia, je úrad ombudsmana. A Jana Dubovcová sa nedávno na vlastnej koži presvedčila, čo to obnáša mať na niečo iný názor ako Smer.
.ovládnutá krajina
Možno namietať, že inštitúcie štátu svojimi ľuďmi obsadzovali aj doterajšie pravicové vlády. Táto námietka platí, ale je tu jeden významný rozdiel. Všetky tieto vlády boli koaličné, zložené z viacerých politických strán. Na čele týchto inštitúcií tak zasadli ľudia síce blízki jednej vláde, ale viacerým politickým subjektom. Prípadne existovala aj akási krížová kontrola – teda keď bol šéf inštitúcie z jednej strany, jeho zástupcu nominovala iná vládna strana. Strany si tak navzájom videli do kuchyne, vďaka čomu sa do médií dostávalo viac informácií. V situácii, keď väčšinu kľúčových pozícií v štáte obsadia ľudia spätí s jednou stranou, je verejná kontrola oveľa komplikovanejšia. V postate je obmedzená len na poslanecké prieskumy členov parlamentu, ktoré sú však často len zdvorilostnými posedeniami pri káve, a to bez toho, aby sa poslanci mali možnosť dostať k dôležitým informáciám. Ťažký život tak majú aj investigatívci, pre ktorých je prístup k informačným zdrojom oveľa horší než počas vlád pestrých koalícií.
Poľská sociologička Jadwiga Staniszkis vo svojej známej knihe Postkomunizmus: Zrod hádanky sformulovala jednu zo základných charakteristík postkomunistických elít – politická moc nie je pre ne nástrojom na vládnutie v zmysle služby, ale na ovládanie inštitúcií. Čo to znamená, keď sa to podarí jednej politickej partii, môžeme nakoniec už dnes celkom dobre sledovať v Orbánovom Maďarsku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.