Štátnik či politik?

Pre slovenského čitateľa môže to konštatovanie pôsobiť ako typická česká nadradenosť. Lenže Přibáň pozná situáciu v slovenskej justícii a tvrdí, že Harabinovo súdnictvo je medzinárodnou hanbou Slovenska. „Stačí sa pozrieť na Slovensko, čo tam spôsobilo zavedenie sudcovskej samosprávy: Táto zmena, paradoxne, viedla k petrifikácii justície a posilneniu postavenia tých sudcov, ktorí boli úzko prepojení s politickými elitami alebo dokonca s kriminálnym podsvetím,“ hovorí Přibáň, ktorý považuje súdnictvo vrátane Ústavného súdu za jednu z kľúčových vecí štátu. Aj preto je prirodzené, že meno Štefana Harabina, ktorý by mal ísť v lete do ďalšej voľby, je v našej prezidentskej debate pomerne kľúčové.  „Aby dnešné právne a politické inštitúcie mohli fungovať sebaregulačne a s vyšším stupňom nezávislosti, potrebujete na to aj určité návyky a praktiky, ktoré nie sú vyslovene písané, ale o to viac sa nimi všetci musia riadiť,“ tvrdí Jiří Přibáň. „V právnej teórii hovoríme napríklad o tzv. mäkkom práve – soft law. Pokiaľ nefunguje, nefungujú ani oficiálne inštitúcie právneho štátu. Sebaregulácia inštitúcií prostredníctvom noriem soft law mimo iného znamená, že keď sa niekto zachová nepatrične, je donútený k odchodu, aj keď mu to ,tvrdý´zákon vyslovene neprikazuje. Keď sa niekto napríklad previní proti etickému kódexu úradníka, obchodníka alebo bankára, nemôže ďalej profesijne fungovať v tejto profesii. A toto v našej krajine dosiaľ chýba, pretože my sme prvých dvadsať rokov predovšetkým spisovali texty a budovali inštitúcie, ktoré inde fungujú už stáročia. Teraz sa musíme posunúť práve do tejto roviny sebereflexivity, keď nielen občianska verejnosť alebo médiá, ale aj príslušníci jednotlivých profesií v ekonomike, politike, práve alebo vede budú vyžadovať sami od seba, aby sa správali profesionálne, a nie iba ako prevodné páky iných záujmov alebo moci.“
Slová Jiřího Přibáňa naznačujú, v čom by mohla byť najsilnejšia úloha nového prezidenta. „Treba prebudiť verejnosť, pretože žijeme v kritickej dobe, keď sa rozhoduje na dlhé desaťročia, akú povahu bude mať naša demokracia. Otázka znie, či sa podarí zastaviť privatizáciu štátu a posilniť moc nezávislých štátnych inštitúcií, ktoré budú presadzovať vládu práva, alebo či sa uspokojíme s populistickou demokraciou, v ktorej politici a ústavní činitelia budú burácať, že oni sú hlasom ľudu, ale v skutočnosti budú prevodnými pákami biznisu.“
A ešte jeden citát o tom, aký je podľa Jiřího Přibáňa rozdiel medzi politikom a štátnikom: „Zatiaľ čo štátnik využíva svoju ústavnú moc na to, aby posilnil štát a jeho zákony, prípadne i proti sile kultúrnych tradícií, politik urobí všetko, aby v obyvateľstve existujúce kultúrne tradície, naopak, posilňoval, ba dokonca mu ich symbolizoval, a tým si získaval popularitu i volebné hlasy.“ Podľa Přibáňa Česko trpí nedostatkom štátnikov a hrozí mu, že tu preto nevznikne nová a svojbytná kultúrna tradícia ústavného či právneho štátu. A na Slovensku máme štátnikov či iba politikov?