Allen Frances, psychiater, ktorý editoval štvrté vydanie Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (vo fachu známeho aj ako DSM-4), sa kedysi pokúsil do tretieho vydania, ktoré vyšlo v roku 1980, vložiť novú diagnózu: masochistickú duševnú poruchu. Frances, ktorý je hlasným kritikom DSM päťky, čo vyšla tento rok, medzitým dospel k presvedčeniu, že takáto porucha nejestvuje a je rád, že sa mu jej zaradenie do DSM nepodarilo. Ale je pravda, že mu to nevyšlo z iných ako vedeckých dôvodov.
Masochistická porucha, ako ju v tom čase chápal Frances, „diagnostikovala“ osoby, ktorých typické správanie v nich zanecháva pocit nešťastia najmä preto, že „sa obetujú pre udržanie vzťahu“. Myslel, aspoň to tak mnohí ponímali, na ženy, ktoré vydržia s násilníckymi milencami či manželmi, alebo si takýchto mužov opakovane volia za sexuálnych partnerov, hoci majú s nimi zlé skúsenosti. Feministky ho pre tú diagnózu napadli – vraj robí zo žien vinníčky zneužívania. Preto, a nie z vedeckých dôvodov, v roku 1980 manuál DSM ním navrhovanú diagnózu neprijal.
Pritom vzorec správania, ktorý mala porucha, popísaná Francesom, kategorizovať, je bežný a ja sám som sa s ním v klinickej praxi často stretával. „Zrazu má zvláštne oči,“ povedala napríklad pacientka o násilníckom priateľovi. „Vyzerá, akoby mal záchvat. Uprene hľadí, nežmurká, a začne ma škrtiť. Myslím, že ani nevie, čo robí.“ Ja sa na to spýtam: „Aha, a urobil by to teda aj predo mnou?“ Vtedy jej aspoň na okamih spadnú šupiny z očí. Ale ochota ospravedlňovať násilie ma neraz ohromila. Spomínam si na pacientku, ktorej muž zlomil ruku a čeľusť, len čo ho pustili z väzenia, kde dlho sedel za zabitie inej ženy. Odmietla našu výstrahu, že je v nebezpečenstve, a z nemocnice odišla ruka v ruke so svojím tyranom, pričom mu ešte vyznala lásku. Je pravda, že žiadny usvedčený sériový vrah nemusí za mrežami žiť bez písomných vyznaní a ponúk na okamžité manželstvo. Dostáva ich od žien za múrmi väzenia.
Frances preto postupoval správne, keď v roku 1980 svoju navrhovanú diagnózu odmietol – nie preto, že by bolo masochistické správanie fikcia, ale preto, že opis správania nie je to isté ako lekárska diagnóza. Všetci javíme isté vzorce správania a niektoré z nich nás nevedú k šťastiu a úspechu. To však ešte neznamená že sme chorí – sme len slabí a omylní.
.koľko výbuchov na diagnózu
Ani jedno vydanie DSM neuznáva masochistickú poruchu osobnosti. Ale „päťka“ súhlasí s týranými ženami, že ich tyrani trpia intermitentnou výbušnou poruchou osobnosti.
Takéto sú jej diagnostické kritériá:
A: Tri behaviorálne výbuchy v priebehu dvanástich mesiacov, pri ktorých bol poškodený či zničený majetok a/alebo fyzický útok, pri ktorom bolo zranenie spôsobené zvieratám alebo iným jednotlivcom (tu by človek rád pridal výkričník).
B: Agresivita vyjadrená počas opakovaných výbuchov je v hrubom nepomere k provokácii alebo iným predchádzajúcim psychosociálnym stresorom.
C: Opakované agresívne výbuchy nie sú vopred plánované (teda sú impulzívne a vychádzajú z hnevu), a nie sú páchané za konkrétnym preukázateľným cieľom – napríklad pre peniaze, moc či zastrašovanie.
D: Opakované výbuchy agresivity zapríčiňujú u jednotlivca buď výrazný stres, alebo zhoršujú jeho funkčnosť v povolaní a interpersonálnych vzťahoch.
DSM-5 to ešte mierne rozvádza: „Impulzívne (z hnevu vychádzajúce) výbuchy agresivity v intermitentnej výbušnej poruche osobnosti prichádzajú rýchlo... Výbuchy trvajú menej ako tridsať minút a zvyčajne prichádzajú ako reakcia na malú provokáciu zo strany blízkeho človeka. Jednotlivci s touto poruchou často mávajú menej prudké epizódy verbálnych a/alebo nedeštruktívnych fyzických útokov... Bez ohľadu na povahu výbuchu je však základnou črtou tejto poruchy neschopnosť kontrolovať impulzívne agresívne správanie v reakcii na subjektívne vnímanú provokáciu.
Ak však návyk vybuchovať a ničiť veci alebo ubližovať ľuďom klasifikujeme ako zdravotný problém (ktorým podľa DSM-5 trpí asi 2,5 percenta dospelej populácie), odoberieme mu význam aj morálny obsah, a to všetko v službách prísnej objektivity. Ak hovoríme o výbuchu, ktorý je v hrubom nepomere k tomu, čo ho vyvolalo, vyslovujeme zároveň aj morálny súd o tom, čo je vhodné a nevhodné prejavovanie hnevu. Vhodnosť je však napriek všetkému prísne morálny pojem a vyžaduje si vedomé posúdenie – žiadne skeny mozgu nám pri tom posúdení nepomôžu.
Ak z diagnóz úplne odstránime význam správania, psychiatria sa stáva byrokratickým postupom, v ktorom má každá diagnóza svoju predpísanú aj platenú – hoci nie nutne účinnú – liečbu. A tak často vzniká nezmysel. Ak sa majú výbuchy u človeka chápať ako diagnostikovateľná porucha osobnosti, podľa DSM-5 nesmú mať jasné ciele, napríklad moc či zastrašovanie. Ak však tieto ciele vylúčime, strácame možnosť vysvetliť, prečo by sa výbuchy mali bežne prejaviť ako reakcia na malú provokáciu zo strany blízkeho. Keby výbuchy nemali nijaké ciele, museli by sa odohrávať úplne náhodne, a to sa nedeje, rozhodne nie u 2,5 percenta dospelej populácie. Editori zrejme o význame svojej práce sami veľa neuvažovali.
.niet žiadnych porúch
Thomas Szasz, duchaplný, ale dogmatický polemik (a tiež profesor psychiatrie) problém s kategorizáciou obišiel, keď tvrdil, že psychiatrická porucha neexistuje. Bizarné, stresujúce či škodlivé správanie je podľa neho buď výsledok objektívne pozorovateľnej patológie – napríklad hypothyroidizmu či hypoglykémie, prípadne mozgového nádoru –, alebo je pacient za správanie úplne zodpovedný a má akurát defektnú morálku. Schopnosť rozoznať organickú patológiu je jeden dôvod, prečo by psychiatri mali najskôr byť lekármi, hoci uznám, že mnohí časom strácajú lekárske schopnosti a čo je ešte horšie, aj inštinkt.
Príroda podľa všetkého neznáša nielen vákuum, ale aj kategórie. Ako príklad si vezmime takzvanú gamblerskú poruchu, ktorá sa podľa DSM-5 vyznačuje črtami ako prílišná zaujatosť hazardnými hrami a ohrozovanie dôležitých aspektov života preto, aby človek mohol ďalej hrať hazardné hry. Nutkavý gambling sa môže rozvinúť pri Parkinsonovej chorobe a občas sa dá liečiť neurochirurgicky. Ale väčšina ľudí s gamblerskou poruchou nemá rozoznateľnú patológiu mozgu – takú, ktorú by súčasné metódy objavili. Niet, samozrejme, dôvodu, aby sa patologické príčiny bizarného správania či psychologického fungovania v budúcnosti neobjavili – choroba sa nestáva chorobou až vtedy, keď pochopíme jej príčiny. Všeobecná paralýza duševne chorých bola všeobecnou paralýzou duševne chorých ešte skôr, ako došlo k objavu jej príčiny – neskorej komplikácie syfilisu.
Vzájomné prekrývanie sa jednoznačne patologických (v zmysle, aký používal Szasz) stavov a tých, ktoré sú výsledkom sociálnych, psychologických či súkromných faktorov, prípadne vyplývajú z nesprávnych morálnych rozhodnutí, naznačuje, že psychiatri by mali opatrne súdiť, čo považujú za skutočnú chorobu. Nevedomosť, v ktorej psychiatri dnes vykonávajú prax, a ktorá zrejme pretrvá, samozrejme znamená, že sa často mýlia. Lenže nik, kto videl, povedzme, pacienta s plným prejavom mánie, nepochybuje, že je to choroba. Nebolo by však ľahké rozoznať poruchu, ktorá pozostáva z „falzifikácie fyzických alebo psychologických príznakov a symptómov, prípadne spôsobenie zranenia či choroby, ktoré sa spájajú s identifikovaným klamom“.
A predsa presne toto robí DSM-5. Vypovedá o nedostatku sedliackeho rozumu jeho autorov, hoci práve sedliacky rozum psychiater azda viac než iný doktor potrebuje. Bolo by to zábavné, keby tento manuál nebrali psychiatri, poisťovatelia a právnici po celom svete s až poverčivou vážnosťou.
Dokazuje to časť venovaná osobnostným poruchám. Ku kritériám osobnostných porúch vo všeobecnosti patrí aj toto:
A: Pretrvávajúci vzorec vnútorného prežívania a správania, ktoré sa výrazne odlišuje od očakávaní jednotlivcovej kultúry v oblastiach ako uvažovanie, emócie, interpersonálne vzťahy a kontrola impulzov...
B: Pretrvávajúci vzorec je neflexibilný a preniká do širokého diapazónu osobných a sociálnych situácií.
C: Pretrvávajúci vzorec vedie ku klinicky významnému stresu alebo poškodeniu v oblasti sociálnej, pracovnej a iných dôležitých oblastiach fungovania.
D: Vzorec je stabilný a dlhotrvajúci.
Z manuálu sa dozvieme, že takouto celoživotnou poruchou trpí jeden zo siedmich ľudí – čo je 45 miliónov Američanov a ešte viac Európanov. Autori sa ani nezamyslia nad takými obrovskými číslami (a ani nad faktom, že podľa ich vlastných výpočtov trpí priemerný Američan v hociktorom roku viac ako dvoma psychiatrickými poruchami). Ak sa má u jednotlivca diagnostikovať osobnostná porucha, musí sa uňho vyskytovať niekoľko nežiaducich vlastností. Pohľad na tieto vlastnosti a na skutočnosť, že ich údajne prejavuje významná časť západnej populácie, je jasné, že u ľudí buď masovo prepukla odpornosť a neschopnosť vyrovnávať sa s každodenným životom, alebo je celé diagnostikovanie pochybné, ba smiešne.
.nájdete sa v zozname?
Tu je náhodne vybratý zoznam niektorých vlastností, ktoré podľa manuálu konštituujú rozličné osobnostné poruchy:
Nepodložené podozrenie, že mi druhí ubližujú, využívajú ma alebo klamú.
Pretrvávajúca zatrpknutosť.
Odstup od sociálnych vzťahov a obmedzené vyjadrovanie emócií.
Podivné, excentrické či zvláštne správanie alebo výzor.
Luhanie.
Pretrvávajúca nezodpovednosť.
Ľahostajnosť voči riziku, ktoré hrozí mne či iným.
Dráždivosť a agresivita.
Absencia výčitiek svedomia.
Opakované samovražedné správanie, gestá či vyhrážky, prípadne sebapoškodzovanie.
Nevhodne intenzívny hnev, časté výbuchy zlosti.
Rýchlo sa meniace a plytké prejavy emócií.
Využívanie telesného výzoru na pútanie pozornosti.
Teatrálnosť.
Grandiózne vystupovanie.
Požadovanie nadmerného obdivu.
Nároková mentalita.
Využívanie osôb v interpersonálnych vzťahoch.
Absencia empatie.
Závistlivosť voči druhým.
Arogancia, pýcha.
Neochota zaoberať sa ľuďmi.
Pocit sociálnej neschopnosti a menejcennosti.
Vyhýbanie sa riziku.
Problém vyjadriť nesúhlas s inými, lebo mám strach z odmietnutia.
V samote pocit bezmocnosti.
Prílišná pozornosť voči detailom, pravidlám, zoznamom, poriadku, organizácii či rozvrhom.
Prílišné venovanie sa práci.
Prílišná svedomitosť a škrupulóznosť.
Neflexibilita, tvrdohlavosť.
Diagnózy väčšiny porúch si vyžadujú prítomnosť najmenej štyroch nežiaducich vlastností, ktoré sú prevažujúce a pretrvávajúce. Hneď si človek spomenie na to, ako kráľ Brobdingnagu pozeral na Gulliverových krajanov: „Môžem súdiť len toľko, že väčšina tvojich domácich patrí k najhoršej rase hnusných hlodavcov, ktorí sa kedy plazili po zemi.“ A to musíme dodať, že pre manuál DSM-5 predstavujú ľudia s poruchami osobnosti iba najextrémnejšie ukážky svojho typu. A ak majú len extrémy štyri alebo viac nežiaducich a často príšerne prevládajúcich osobnostných vlastností, mnohí jednotlivci majú určite len jednu, dve či tri takéto vlastnosti. Ak DSM-5 odráža názory Americkej psychiatrickej asociácie, táto organizácia sa na ľudstvo očividne díva so swiftovským odporom. Lenže jej odpor nie je odporom sklamaného milenca (a nie je vyjadrený ani so swiftovskou genialitou). Žiaľ, musím nadobudnúť podozrenie, že tento odpor je vyvolaný dúfaním v nekonečný prúd pacientov. Pretože ľudia so psychiatrickými poruchami potrebujú psychiatrov.
.už nie sme nešťastní – sme v depresii
Sklon psychiatrických diagnóz kolonizovať ľudskú skúsenosť sa dá ilustrovať na premene diagnostických kritérií posttraumatickej stresovej poruchy, premene, ktorá je zrejmá v DSM-5. Celý manuál neuznáva, že samotný akt označenia zážitku za patogénny môže podnietiť patológiu – inými slovami, že ľudská myseľ často reaguje tak, ako sa to od nej očakáva – a teda že psychologická krehkosť ľudí vzrástla. DSM-3 (revidované vydanie) musí človek, ktorému diagnostikujú posttraumatickú stresovú poruchu, vykazovať tieto znaky:
Prežil udalosť, ktorá je mimo rámca zvyčajných ľudských skúseností a ktorá by bola takmer pre každého výrazne stresujúca. Menovite ide napríklad o vážne ohrozenie života alebo fyzickej integrity, vážnu hrozbu či ujmu u vlastných detí, manželského partnera či iných blízkych príbuzných a priateľov... alebo aj o to, vidieť inú osobu, ktorá bola nedávno alebo je vážne zranená, prípadne zahynula v dôsledku nehody či fyzického násilia.
Zato podľa DSM-5 stačí už len „dozvedieť sa, že sa traumatické udalosti stali blízkemu členovi rodiny alebo priateľovi“, a je tu spúšťač posttraumatickej stresovej poruchy. Počet ľudí vystavených tejto poruche tak značne vzrastie. Porucha už totiž môže zasiahnuť aj tých, ktorí sami nič traumatické nezažili ani nevideli. DSM-V ešte vylučuje videnie traumatických udalostí v televízii či v iných elektronických médiách, ale určite už ďalšie vydanie, na radosť terapeutov a právnikov, určí, že postačuje aj takéto niečo. Niet dôvodu vylúčiť taký spúšťať, ak už na vyvolanie poruchy stačí, že sa človek dozvie o traume, čo postihla iného. Keďže právo aj sociálny systém sa čoraz väčšmi prikláňa k názoru, že psychologická ujma sa má brať presne tak ako ujma telesná (čo je absolútne korumpujúca doktrína), DSM tak vykoná svoje zhubné dielo na spoločnosti.
Psychiatrická diagnóza – v DSM-5 omnoho prehnanejšia, všeobsiahlejšia a plytšia ako kedykoľvek predtým – takmer vyhnala zo slovníkov slovo „nešťastný“. A ani nás to neprekvapuje – podľa DSM sa dá depresia diagnostikovať už po dvoch týždňoch. Z tisícok pacientov, ktorí sa so mnou za pätnásť rokov radili, len traja, pokiaľ si spomínam, použili slovo „nešťastný“ (a to jeden bol väzeň, ktorý mi povedal: Pán doktor, v tejto väznici nie som šťastný.) Zato tisícky hovorili, že sú „v depresii“.
Je to významná sémantická zmena. Slovo „nešťastný“ povoláva k sebaskúmaniu, ale slovo „depresia“ núti k privolaniu lekára. Nie je to zhoda náhod, že éra manuálu DSM sa zhoduje s érou, keď desatina populácie berie antidepresíva – lieky, ktoré sú väčšinou len placebo, ak náhodou nie sú rovno škodlivé. Nič z toho, samozrejme, nevylučuje možnosť, že keď vyjde šieste vydanie manuálu, isté diagnózy rozčúlia nátlakové politické skupiny. Veď dokedy môže napríklad porucha rodovej dysfórie prečkať, keď má každý človek morálnu povinnosť chváliť transsexualitu?
.osobnostná porucha psychiatrov
DSM je nástrojom oslabovania ľudskej odolnosti, sebestačnosti, sily a rozhodnosti. Mení ľudí na mechanizmy a vystavuje ich napospas tým, ktorí podnikajú s ľudským nešťastím. Dá sa povedať, že jeho autori trpia poruchou prehnaného psychiatrického hodnotenia, ktorá má tieto kritériá:
A: Nadutá viera, že všetky ľudské slabosti sa dajú a aj by sa mali rozdeliť do platných diagnostických kategórií.
B: Najmenej dva z nasledujúcich znakov: pevné presvedčenie, že ľudský stres je výsledkom zle fungujúcej produkcie serotonínu, pevné presvedčenie, že funkčné MRI skeny čoskoro naučia ľudí, ako žiť, pevné presvedčenie, že namiesto siedmich smrteľných hriechov tu máme psychiatrické diagnózy.
Masochistická porucha, ako ju v tom čase chápal Frances, „diagnostikovala“ osoby, ktorých typické správanie v nich zanecháva pocit nešťastia najmä preto, že „sa obetujú pre udržanie vzťahu“. Myslel, aspoň to tak mnohí ponímali, na ženy, ktoré vydržia s násilníckymi milencami či manželmi, alebo si takýchto mužov opakovane volia za sexuálnych partnerov, hoci majú s nimi zlé skúsenosti. Feministky ho pre tú diagnózu napadli – vraj robí zo žien vinníčky zneužívania. Preto, a nie z vedeckých dôvodov, v roku 1980 manuál DSM ním navrhovanú diagnózu neprijal.
Pritom vzorec správania, ktorý mala porucha, popísaná Francesom, kategorizovať, je bežný a ja sám som sa s ním v klinickej praxi často stretával. „Zrazu má zvláštne oči,“ povedala napríklad pacientka o násilníckom priateľovi. „Vyzerá, akoby mal záchvat. Uprene hľadí, nežmurká, a začne ma škrtiť. Myslím, že ani nevie, čo robí.“ Ja sa na to spýtam: „Aha, a urobil by to teda aj predo mnou?“ Vtedy jej aspoň na okamih spadnú šupiny z očí. Ale ochota ospravedlňovať násilie ma neraz ohromila. Spomínam si na pacientku, ktorej muž zlomil ruku a čeľusť, len čo ho pustili z väzenia, kde dlho sedel za zabitie inej ženy. Odmietla našu výstrahu, že je v nebezpečenstve, a z nemocnice odišla ruka v ruke so svojím tyranom, pričom mu ešte vyznala lásku. Je pravda, že žiadny usvedčený sériový vrah nemusí za mrežami žiť bez písomných vyznaní a ponúk na okamžité manželstvo. Dostáva ich od žien za múrmi väzenia.
Frances preto postupoval správne, keď v roku 1980 svoju navrhovanú diagnózu odmietol – nie preto, že by bolo masochistické správanie fikcia, ale preto, že opis správania nie je to isté ako lekárska diagnóza. Všetci javíme isté vzorce správania a niektoré z nich nás nevedú k šťastiu a úspechu. To však ešte neznamená že sme chorí – sme len slabí a omylní.
.koľko výbuchov na diagnózu
Ani jedno vydanie DSM neuznáva masochistickú poruchu osobnosti. Ale „päťka“ súhlasí s týranými ženami, že ich tyrani trpia intermitentnou výbušnou poruchou osobnosti.
Takéto sú jej diagnostické kritériá:
A: Tri behaviorálne výbuchy v priebehu dvanástich mesiacov, pri ktorých bol poškodený či zničený majetok a/alebo fyzický útok, pri ktorom bolo zranenie spôsobené zvieratám alebo iným jednotlivcom (tu by človek rád pridal výkričník).
B: Agresivita vyjadrená počas opakovaných výbuchov je v hrubom nepomere k provokácii alebo iným predchádzajúcim psychosociálnym stresorom.
C: Opakované agresívne výbuchy nie sú vopred plánované (teda sú impulzívne a vychádzajú z hnevu), a nie sú páchané za konkrétnym preukázateľným cieľom – napríklad pre peniaze, moc či zastrašovanie.
D: Opakované výbuchy agresivity zapríčiňujú u jednotlivca buď výrazný stres, alebo zhoršujú jeho funkčnosť v povolaní a interpersonálnych vzťahoch.
DSM-5 to ešte mierne rozvádza: „Impulzívne (z hnevu vychádzajúce) výbuchy agresivity v intermitentnej výbušnej poruche osobnosti prichádzajú rýchlo... Výbuchy trvajú menej ako tridsať minút a zvyčajne prichádzajú ako reakcia na malú provokáciu zo strany blízkeho človeka. Jednotlivci s touto poruchou často mávajú menej prudké epizódy verbálnych a/alebo nedeštruktívnych fyzických útokov... Bez ohľadu na povahu výbuchu je však základnou črtou tejto poruchy neschopnosť kontrolovať impulzívne agresívne správanie v reakcii na subjektívne vnímanú provokáciu.
Ak však návyk vybuchovať a ničiť veci alebo ubližovať ľuďom klasifikujeme ako zdravotný problém (ktorým podľa DSM-5 trpí asi 2,5 percenta dospelej populácie), odoberieme mu význam aj morálny obsah, a to všetko v službách prísnej objektivity. Ak hovoríme o výbuchu, ktorý je v hrubom nepomere k tomu, čo ho vyvolalo, vyslovujeme zároveň aj morálny súd o tom, čo je vhodné a nevhodné prejavovanie hnevu. Vhodnosť je však napriek všetkému prísne morálny pojem a vyžaduje si vedomé posúdenie – žiadne skeny mozgu nám pri tom posúdení nepomôžu.
Ak z diagnóz úplne odstránime význam správania, psychiatria sa stáva byrokratickým postupom, v ktorom má každá diagnóza svoju predpísanú aj platenú – hoci nie nutne účinnú – liečbu. A tak často vzniká nezmysel. Ak sa majú výbuchy u človeka chápať ako diagnostikovateľná porucha osobnosti, podľa DSM-5 nesmú mať jasné ciele, napríklad moc či zastrašovanie. Ak však tieto ciele vylúčime, strácame možnosť vysvetliť, prečo by sa výbuchy mali bežne prejaviť ako reakcia na malú provokáciu zo strany blízkeho. Keby výbuchy nemali nijaké ciele, museli by sa odohrávať úplne náhodne, a to sa nedeje, rozhodne nie u 2,5 percenta dospelej populácie. Editori zrejme o význame svojej práce sami veľa neuvažovali.
.niet žiadnych porúch
Thomas Szasz, duchaplný, ale dogmatický polemik (a tiež profesor psychiatrie) problém s kategorizáciou obišiel, keď tvrdil, že psychiatrická porucha neexistuje. Bizarné, stresujúce či škodlivé správanie je podľa neho buď výsledok objektívne pozorovateľnej patológie – napríklad hypothyroidizmu či hypoglykémie, prípadne mozgového nádoru –, alebo je pacient za správanie úplne zodpovedný a má akurát defektnú morálku. Schopnosť rozoznať organickú patológiu je jeden dôvod, prečo by psychiatri mali najskôr byť lekármi, hoci uznám, že mnohí časom strácajú lekárske schopnosti a čo je ešte horšie, aj inštinkt.
Príroda podľa všetkého neznáša nielen vákuum, ale aj kategórie. Ako príklad si vezmime takzvanú gamblerskú poruchu, ktorá sa podľa DSM-5 vyznačuje črtami ako prílišná zaujatosť hazardnými hrami a ohrozovanie dôležitých aspektov života preto, aby človek mohol ďalej hrať hazardné hry. Nutkavý gambling sa môže rozvinúť pri Parkinsonovej chorobe a občas sa dá liečiť neurochirurgicky. Ale väčšina ľudí s gamblerskou poruchou nemá rozoznateľnú patológiu mozgu – takú, ktorú by súčasné metódy objavili. Niet, samozrejme, dôvodu, aby sa patologické príčiny bizarného správania či psychologického fungovania v budúcnosti neobjavili – choroba sa nestáva chorobou až vtedy, keď pochopíme jej príčiny. Všeobecná paralýza duševne chorých bola všeobecnou paralýzou duševne chorých ešte skôr, ako došlo k objavu jej príčiny – neskorej komplikácie syfilisu.
Vzájomné prekrývanie sa jednoznačne patologických (v zmysle, aký používal Szasz) stavov a tých, ktoré sú výsledkom sociálnych, psychologických či súkromných faktorov, prípadne vyplývajú z nesprávnych morálnych rozhodnutí, naznačuje, že psychiatri by mali opatrne súdiť, čo považujú za skutočnú chorobu. Nevedomosť, v ktorej psychiatri dnes vykonávajú prax, a ktorá zrejme pretrvá, samozrejme znamená, že sa často mýlia. Lenže nik, kto videl, povedzme, pacienta s plným prejavom mánie, nepochybuje, že je to choroba. Nebolo by však ľahké rozoznať poruchu, ktorá pozostáva z „falzifikácie fyzických alebo psychologických príznakov a symptómov, prípadne spôsobenie zranenia či choroby, ktoré sa spájajú s identifikovaným klamom“.
A predsa presne toto robí DSM-5. Vypovedá o nedostatku sedliackeho rozumu jeho autorov, hoci práve sedliacky rozum psychiater azda viac než iný doktor potrebuje. Bolo by to zábavné, keby tento manuál nebrali psychiatri, poisťovatelia a právnici po celom svete s až poverčivou vážnosťou.
Dokazuje to časť venovaná osobnostným poruchám. Ku kritériám osobnostných porúch vo všeobecnosti patrí aj toto:
A: Pretrvávajúci vzorec vnútorného prežívania a správania, ktoré sa výrazne odlišuje od očakávaní jednotlivcovej kultúry v oblastiach ako uvažovanie, emócie, interpersonálne vzťahy a kontrola impulzov...
B: Pretrvávajúci vzorec je neflexibilný a preniká do širokého diapazónu osobných a sociálnych situácií.
C: Pretrvávajúci vzorec vedie ku klinicky významnému stresu alebo poškodeniu v oblasti sociálnej, pracovnej a iných dôležitých oblastiach fungovania.
D: Vzorec je stabilný a dlhotrvajúci.
Z manuálu sa dozvieme, že takouto celoživotnou poruchou trpí jeden zo siedmich ľudí – čo je 45 miliónov Američanov a ešte viac Európanov. Autori sa ani nezamyslia nad takými obrovskými číslami (a ani nad faktom, že podľa ich vlastných výpočtov trpí priemerný Američan v hociktorom roku viac ako dvoma psychiatrickými poruchami). Ak sa má u jednotlivca diagnostikovať osobnostná porucha, musí sa uňho vyskytovať niekoľko nežiaducich vlastností. Pohľad na tieto vlastnosti a na skutočnosť, že ich údajne prejavuje významná časť západnej populácie, je jasné, že u ľudí buď masovo prepukla odpornosť a neschopnosť vyrovnávať sa s každodenným životom, alebo je celé diagnostikovanie pochybné, ba smiešne.
.nájdete sa v zozname?
Tu je náhodne vybratý zoznam niektorých vlastností, ktoré podľa manuálu konštituujú rozličné osobnostné poruchy:
Nepodložené podozrenie, že mi druhí ubližujú, využívajú ma alebo klamú.
Pretrvávajúca zatrpknutosť.
Odstup od sociálnych vzťahov a obmedzené vyjadrovanie emócií.
Podivné, excentrické či zvláštne správanie alebo výzor.
Luhanie.
Pretrvávajúca nezodpovednosť.
Ľahostajnosť voči riziku, ktoré hrozí mne či iným.
Dráždivosť a agresivita.
Absencia výčitiek svedomia.
Opakované samovražedné správanie, gestá či vyhrážky, prípadne sebapoškodzovanie.
Nevhodne intenzívny hnev, časté výbuchy zlosti.
Rýchlo sa meniace a plytké prejavy emócií.
Využívanie telesného výzoru na pútanie pozornosti.
Teatrálnosť.
Grandiózne vystupovanie.
Požadovanie nadmerného obdivu.
Nároková mentalita.
Využívanie osôb v interpersonálnych vzťahoch.
Absencia empatie.
Závistlivosť voči druhým.
Arogancia, pýcha.
Neochota zaoberať sa ľuďmi.
Pocit sociálnej neschopnosti a menejcennosti.
Vyhýbanie sa riziku.
Problém vyjadriť nesúhlas s inými, lebo mám strach z odmietnutia.
V samote pocit bezmocnosti.
Prílišná pozornosť voči detailom, pravidlám, zoznamom, poriadku, organizácii či rozvrhom.
Prílišné venovanie sa práci.
Prílišná svedomitosť a škrupulóznosť.
Neflexibilita, tvrdohlavosť.
Diagnózy väčšiny porúch si vyžadujú prítomnosť najmenej štyroch nežiaducich vlastností, ktoré sú prevažujúce a pretrvávajúce. Hneď si človek spomenie na to, ako kráľ Brobdingnagu pozeral na Gulliverových krajanov: „Môžem súdiť len toľko, že väčšina tvojich domácich patrí k najhoršej rase hnusných hlodavcov, ktorí sa kedy plazili po zemi.“ A to musíme dodať, že pre manuál DSM-5 predstavujú ľudia s poruchami osobnosti iba najextrémnejšie ukážky svojho typu. A ak majú len extrémy štyri alebo viac nežiaducich a často príšerne prevládajúcich osobnostných vlastností, mnohí jednotlivci majú určite len jednu, dve či tri takéto vlastnosti. Ak DSM-5 odráža názory Americkej psychiatrickej asociácie, táto organizácia sa na ľudstvo očividne díva so swiftovským odporom. Lenže jej odpor nie je odporom sklamaného milenca (a nie je vyjadrený ani so swiftovskou genialitou). Žiaľ, musím nadobudnúť podozrenie, že tento odpor je vyvolaný dúfaním v nekonečný prúd pacientov. Pretože ľudia so psychiatrickými poruchami potrebujú psychiatrov.
.už nie sme nešťastní – sme v depresii
Sklon psychiatrických diagnóz kolonizovať ľudskú skúsenosť sa dá ilustrovať na premene diagnostických kritérií posttraumatickej stresovej poruchy, premene, ktorá je zrejmá v DSM-5. Celý manuál neuznáva, že samotný akt označenia zážitku za patogénny môže podnietiť patológiu – inými slovami, že ľudská myseľ často reaguje tak, ako sa to od nej očakáva – a teda že psychologická krehkosť ľudí vzrástla. DSM-3 (revidované vydanie) musí človek, ktorému diagnostikujú posttraumatickú stresovú poruchu, vykazovať tieto znaky:
Prežil udalosť, ktorá je mimo rámca zvyčajných ľudských skúseností a ktorá by bola takmer pre každého výrazne stresujúca. Menovite ide napríklad o vážne ohrozenie života alebo fyzickej integrity, vážnu hrozbu či ujmu u vlastných detí, manželského partnera či iných blízkych príbuzných a priateľov... alebo aj o to, vidieť inú osobu, ktorá bola nedávno alebo je vážne zranená, prípadne zahynula v dôsledku nehody či fyzického násilia.
Zato podľa DSM-5 stačí už len „dozvedieť sa, že sa traumatické udalosti stali blízkemu členovi rodiny alebo priateľovi“, a je tu spúšťač posttraumatickej stresovej poruchy. Počet ľudí vystavených tejto poruche tak značne vzrastie. Porucha už totiž môže zasiahnuť aj tých, ktorí sami nič traumatické nezažili ani nevideli. DSM-V ešte vylučuje videnie traumatických udalostí v televízii či v iných elektronických médiách, ale určite už ďalšie vydanie, na radosť terapeutov a právnikov, určí, že postačuje aj takéto niečo. Niet dôvodu vylúčiť taký spúšťať, ak už na vyvolanie poruchy stačí, že sa človek dozvie o traume, čo postihla iného. Keďže právo aj sociálny systém sa čoraz väčšmi prikláňa k názoru, že psychologická ujma sa má brať presne tak ako ujma telesná (čo je absolútne korumpujúca doktrína), DSM tak vykoná svoje zhubné dielo na spoločnosti.
Psychiatrická diagnóza – v DSM-5 omnoho prehnanejšia, všeobsiahlejšia a plytšia ako kedykoľvek predtým – takmer vyhnala zo slovníkov slovo „nešťastný“. A ani nás to neprekvapuje – podľa DSM sa dá depresia diagnostikovať už po dvoch týždňoch. Z tisícok pacientov, ktorí sa so mnou za pätnásť rokov radili, len traja, pokiaľ si spomínam, použili slovo „nešťastný“ (a to jeden bol väzeň, ktorý mi povedal: Pán doktor, v tejto väznici nie som šťastný.) Zato tisícky hovorili, že sú „v depresii“.
Je to významná sémantická zmena. Slovo „nešťastný“ povoláva k sebaskúmaniu, ale slovo „depresia“ núti k privolaniu lekára. Nie je to zhoda náhod, že éra manuálu DSM sa zhoduje s érou, keď desatina populácie berie antidepresíva – lieky, ktoré sú väčšinou len placebo, ak náhodou nie sú rovno škodlivé. Nič z toho, samozrejme, nevylučuje možnosť, že keď vyjde šieste vydanie manuálu, isté diagnózy rozčúlia nátlakové politické skupiny. Veď dokedy môže napríklad porucha rodovej dysfórie prečkať, keď má každý človek morálnu povinnosť chváliť transsexualitu?
.osobnostná porucha psychiatrov
DSM je nástrojom oslabovania ľudskej odolnosti, sebestačnosti, sily a rozhodnosti. Mení ľudí na mechanizmy a vystavuje ich napospas tým, ktorí podnikajú s ľudským nešťastím. Dá sa povedať, že jeho autori trpia poruchou prehnaného psychiatrického hodnotenia, ktorá má tieto kritériá:
A: Nadutá viera, že všetky ľudské slabosti sa dajú a aj by sa mali rozdeliť do platných diagnostických kategórií.
B: Najmenej dva z nasledujúcich znakov: pevné presvedčenie, že ľudský stres je výsledkom zle fungujúcej produkcie serotonínu, pevné presvedčenie, že funkčné MRI skeny čoskoro naučia ľudí, ako žiť, pevné presvedčenie, že namiesto siedmich smrteľných hriechov tu máme psychiatrické diagnózy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.